V čase mohutných ekonomických bublín tieto banky extrémne rástli, z čoho v menšej miere profitovali aj bežní Islanďania. Potom však prišlo vytriezvenie a ťažký a bolestný bankrot krajiny. Nasledovala povestná islandská revolúcia, úplná výmena politických garnitúr a experiment s ľudovou ústavou, ktorú tvoria priamo občania. Islanďania možno ako prví jasne pochopili, že cesta kasínového kapitalizmu vedie na scestie, a keďže Island je relatívne veľmi malá krajina, počtom obyvateľov porovnateľná s Košicami, tak jej politicko– ekonomické experimenty sú zatiaľ tolerované.

Medzi najnovšie politicko-ekonomické inovácie islandskej proveniencie patrí aj snaha o zásadnú, priam revolučnú premenu bankovníctva. Cieľom reformy je vyhnúť sa krízam, ktorým čelil Island v čase ostatnej finančnej krízy. Podstata reformy spočíva v tom, že tvorbu peňazí v ekonomike by zobral pod kontrolu štát. V nedávnej minulosti sa celkom jednoznačne ukázalo, že centrálna banka nedokázala udržať v rozumných medziach kreditný boom, čo viedlo k nárastu inflácie a vzniku klímy, ktorá priam navádzala k špekuláciám a prehnanému investičnému riziku. Rovnako ako v inom vyspelom svete Islandská centrálna banka kontrolovala emisiu bankoviek a mincí, nie však tvorbu všetkých peňazí, ktoré vznikajú vždy, ak komerčné banky poskytnú (vlastnými prostriedkami) nekryté úvery.

Národná, resp. emisná banka bude podriadená štátnej politickej moci. Podľa nového návrhu by sa na Islande stala jediným tvorcom peňazí centrálna banka, pričom však jej právomoc vytvárať peniaze by ostala striktne oddelená od právomoci rozhodnúť o ich použití. Komerčné banky by naďalej poskytovali svoje štandardné služby (platobný styk, poskytovanie úverov a pod.), akurát vklady ľudí by neboli v ich súvahe, ale v centrálnej banke. Tým by sa stali bezpečnými a komerčné banky by nemohli ohroziť svojou nezodpovednou úverovou politikou vklady občanov.

Dnes, ak padne banka, tak suma, ktorá presahuje sumu, za ktorú ručí fond ochrany vkladov, je zväčša nenávratne stratená. V islandskom modeli by sa peniaze vkladateľov akurát presunuli z transakčného účtu národnej banky do inej komerčnej banky. Ľudia by svoje peniaze držali na takzvaných transakčných účtoch a bankám by platili za ich správu (banka by nemusela peniaze investovať, pretože príjem by mala zabezpečený). Podstatné je, že úvery by sa neposkytovali z vkladov občanov, ale tie by banky poskytovali z peňazí, ktoré im požičajú veritelia za dohodnutých podmienok, teda s jasne definovanou splatnosťou a úrokom.

Peniaze vkladateľov by boli určené na platby či iné transakcie a klient by si ich mohol vybrať kedykoľvek. S peniazmi by banka bez povolenia klienta nemohla manipulovať. Banka by pre klienta evidovala len účet, ale peniaze by boli reálne na účtoch centrálnej banky.

Banky by si však mohli vytvárať aj takzvané investičné účty, z ktorých by sa už mohli poskytovať úvery. Banky by ale mohli požičať dlžníkom iba taký objem peňazí, ktorý by investovali sami klienti: to znamená, toľko peňazí, koľko by sporitelia boli ochotní preliať z vlastných transakčných účtov do investičných. Peniaze na investičných účtoch by mali mať vopred stanovenú splatnosť alebo výpovednú lehotu a klient – investor by za preliatie časti vlastných peňazí získaval vopred dohodnutý úrok. Banky by sa stali len sprostredkovateľmi medzi sporiteľmi a dlžníkmi.

Najväčší problém súčasného bankovníctva je, že banky sú motivované čo najviac požičiavať, pretože najväčšia časť ich príjmov sa generuje na úrokoch z poskytnutých úverov. To vedie k nebezpečnej predstave, že čím viac ich poskytnú, tým viac zarobia, a tak sa často stáva, že objem úverov rastie podstatne rýchlejšie, než je napríklad rast ekonomiky. V konečnom dôsledku z toho potom vznikajú povestné bubliny, ktoré keď prasknú, je z toho poriadna kríza. Presne to sa v minulosti stalo aj na Islande, a preto sa tomu chcú Islanďania v budúcnosti vyhnúť.

Najväčším problém súčasného bankového sveta je skutočnosť, že banky sú extrémne prepákované. Inak povedané, poskytujú podstatne viac úverov, než je ich základné imanie. Požičiavajú cudzie, nie svoje peniaze, ba dokonca s istotu mierou zjednodušenia sa dá povedať, že dokážu vyrábať peniaze z ničoho (pozor, nehovorím len o centrálnych bankách, ktoré v rámci tzv. kvantitatívneho uvoľňovania nalievajú obrovské sumy do komerčných Na Islande si povedali, že takéto bankovníctvo nechcú, že už ďalej nemienia byť rukojemníkmi nenásytných bankárov. Skoro by sa dalo povedať, že je to príklad hodný nasledovania, problém je v tom, že to, čo urobili na Islande, je príliš revolučné na to, aby to silná finančná a banková lobby tolerovala aj inde než na tristotisícovom ostrove uprostred Atlantiku.

Roman Michelko