Môj profil 
Predplatné
Na celej kauze je podstatnejší princíp, ktorý sa v tých časoch stal priam politickým fetišom. Vychádzal sa z perfídnej lži, že všetko, vrátane sieťových odvetví a strategických podnikov, je treba privatizovať, pretože aj ten „najhorší súkromný vlastník je lepší než ten najlepší štátny“. Nebuďme naivní! Táto tupo ideologická mantra nevychádzala len z akéhosi popleteného neoliberálne – sektárskeho presvedčenia o výnimočnosti súkromného vlastníctva, ale mala iste aj nemalé externé finančné benefity pre tých, ktorí o tom rozhodovali. Nakoniec, kauza Gorila veľmi plasticky ukázala, aké bolo pozadie takejto privatizácie a aké benefity z toho pre isté osoby plynuli.
Poďme si teda povedať, ako to funguje inde vo svete. A nemusíme ísť ani ďaleko. Napríklad v susednej Českej republike je jednou z najväčších a najziskovejších spoločností ČEZ. Napriek tomu, že táto spoločnosť je prevažne vlastnená Fondom národného majetku ČR, nielenže nekrachuje, ale v poslednom desaťročí masívne expanduje (Bulharsko, Albánsko) a aj dnes je jedným z vážnych záujemcov o kúpu šesťdesiatich šiestich percent akcií Slovenských elektrární. Naopak, taliansky Enel zjavne nezvládol manažovanie dostavby Mochoviec. Už niekoľkokrát navŕšil plánovanú cenu dostavby a rovnako aj termín jej dokončenia. Celá skupina Enel je vo veľmi zlej finančnej kondícii, ktorú chce vedenie talianskej skupiny riešiť rozpredajom jej zahraničných častí, okrem iného aj Slovenských elektrární.
Poďme ďalej. Ako je známe, SPP pôvodne sprivatizovalo francúzsko- nemecké konzorcium GDF a Ruhrgas, aj keď v tomto prípade je veľmi problematický výraz sprivatizovalo. To by totiž predpokladalo, že slovenské SPP kúpila súkromná spoločnosť. V skutočnosti slovenskú štátnu akciovku prevzali štátne akciovky nemeckej a francúzskej proveniencie.
Vráťme sa však k demagogickej téze, že len súkromné podniky môžu byť úspešné a tie štátne akosi z definície skôr či neskôr skrachujú. O tom, že je to len prostoduchá demagógia, svedčí príklad francúzskej automobilky Renault. Ako vieme, zakladateľ tejto automobilky v čase druhej svetovej vojny kolaboroval s nemeckými okupantmi, preto mu po vojne jeho podnik znárodnili. A čuduj sa svete, napriek tomu, že táto automobilka pôsobila v plne konkurenčnom prostredí, dokázala byť plne konkurencieschopná, vyrábala kvalitné produkty a neskrachovala ako množstvo súkromných automobiliek, napríklad Talbot. Ešte lepším príkladom je druhá až tretia najväčšia automobilka na svete Volkswagen. Napriek tomu, že jej vlastníkom je dolnosaská krajinská vláda, teda nie je to súkromná spoločnosť, je to veľmi dynamická firma, ktorá kontinuálne rastie a pohlcuje svojich konkurentov. Len za posledných dvadsaťpäť rokov to boli automobilky Škoda, Seat či Porsche. Podobných príkladov by sme mohli nájsť veľmi veľa. Naopak, príkladov, keď prosperujúce štátne podniky po privatizácii zakapali, je nepreberné množstvo. Len na ilustráciu uvediem tie najkrikľavejšie príklady: PPS Detva, Ozeta Trenčín, Považské strojárne v Považskej Bystrici, ZDA Partizánske, Tesla Orava v Nižnej, ZŤS Martin, VSS Košice, Slovensko lodenice Komárno a množstvo ďalších podnikov, ktoré dávali prácu desaťtisícom ľudí.
Opustené areály fabrík a hladové doliny ukazujú, že zmena vlastníctva nebola všeliekom, práve naopak. Aj preto je dobré, že po viac než dvoch dekádach, keď sa všetko len privatizovalo a v podstate rozdávalo súkromníkom, máme prvý väčší precedens, keď sa štát ujíma správy významnej firmy a jej výnosy pôjdu na prospech verejnosti, a nie nenásytných súkromných akcionárov.
Politológ Roman Michelko
.JPG)
