Roman Michelko: Falošnosť verejnej diskusie o utečencoch

Bratislava 22. októbra 2015 (HSP/Foto:TASR/AP-Darko Vojinovic)

Kto pravidelne sleduje náš úbohý a extrémne lživý mediálny mainstream, mohol by nadobudnúť dojem, že celý naratív  problému sa zredukoval na tézu: Stredoeurópania sú nesolidárni, xenofóbni, dokážu len brať, ale akákoľvek spoluúčasť či participácia na riešení veľkých európskych problémov je im cudzia. Navyše, stredoeurópski politici sú len podlí a cynickí manipulátori, ktorým nie je nič sväté, a keďže je tesne pred voľbami, tak utečenecká kríza je to najlepšie, čo ich mohlo postretnúť. Veď  v konečnom dôsledku prekryje všetky ich korupčné kauzy, nekompetentnosť, zlé vládnutie a podobne. Len vďaka tejto kríze je znova šanca, že zápecnícki a neschopní politici obhája svoj mandát a aj naďalej budú (ne)zaslúžene vládnuť aj po voľbách.  Toľko plytký a falošný naratív „pravdoláskařov, sluničkářov či pražskej kavárny“ a jej bratislavských či vo všeobecnosti stredoeurópskych klonov.

Podstata problému je, samozrejme, niekde úplne inde. Tak predovšetkým, utečenecká kríza našla lídrov Európskej únie takpovediac so stiahnutými nohavicami čiže totálne nepripravených. Svedčí to o absolútnom zlyhaní spravodajských služieb, keďže asi nikto neverí, že tak veľký a dobre organizovaný exodus vznikol len tak. Druhý takpovediac kruciálny problém súčasnej Európskej únie je v absolútnej absencii lídrov, ktorí dokážu koncepčne myslieť a majú chuť a odvahu problémy riešiť, nielen ich odsúvať. To čo (pseudo)lídri Európskej únie predviedli, je len trápne údržbárstvo, resp. hasenie problému tu a teraz, najlepšie na úkor niekoho druhého. Aby bolo jasné,  spor o  povinné utečenecké kvóty vôbec nie je o tie stovky či malé tisíce migrantov, ktoré si má stredná Európa rozdeliť.  Spor je  o tom, ako tento problém riešiť systémovo a trvalo udržateľne. Čo je však najhoršie, ani sústredený odpor proti tomuto hlúpemu riešeniu zatiaľ neviedol k odmietnutiu tejto slepej uličky, práve naopak. Napriek sústredenému odporu Stredoeurópanov sa nemecko-francúzske duo pokúša o vytvorenie systému takzvaných permanentných kvót, ktoré by automaticky prerozdeľovali utečencov do jednotlivých krajín podľa vopred naoktrojovaného kľúča.

Spor lídrov strednej Európy a osobitne Slovenskej republiky je  o tom, či je možné o vecných a zásadných problémoch a riešeniach v Európskej únii rozhodovať väčšinovým hlasovaním. Dnes sa totiž rozhodovanie v Európskej únii dostalo do stavu, že ak silnejšia strana nedokáže vyvrátiť logické argumenty svojich oponentov, tak ju jednoducho prehlasuje. Treba pritom zdôrazniť, že takzvané vážené väčšinové hlasovanie  bolo vždy myslené len ako hlasovanie o relatívne nepodstatných technických otázkach či normách (s istou mierou zveličenia napríklad o zakrivení banánov), rozhodne však nie o zásadných a koncepčných otázkach, ktoré sú inak v  národnej kompetencii (čo napríklad azylová politika jednoznačne stále je). Z tohto hľadiska má slovenský infringement a žaloba na Európsku úniu veľmi dôležitú úlohu zásadného precedensu a môže na dlhé roky predikovať rozhodovanie o dôležitých veciach v Európskej únii.

Samozrejme, chcieť od našej opozície, aby mala čo len náznak toho, čomu sa hovorí zdravé sebavedomie, je absurdné. V ich genetickom kóde je kolenačková politika voči Európskej únii a NATO  priam nezmazateľne zapísaná, a preto argumenty, že budeme európski troubelmakeri a ako bude na nás Európa pozerať, sú z radu nesvojprávnych miestodržiteľov či servilných gubernátorov, ale rozhodne nie sebavedomých národných politikov, ktorí v tomto prípade ani tak neobhajujú národné záujmy, ako skôr elementárne zvyšky  zdravého rozumu.

Vrchol  tejto hlúpej, plytkej a falošnej diskusie nasadila dnes už nezaradená poslankyňa NR SR Magda Vášáryová. Vo svojom hlúpom, ako aj emotívnom vystúpení v českej ČT 24 predviedla celú plejádu hlúpostí, lží a falše. Ťažko povedať, čo bolo jej hlavnou motiváciou. Možno vo svojom extrémnom sebapreceňovaní sa chce aspoň sama pred sebou prezentovať ako štátnička a zároveň tak chce odčiniť svoje hlboké poklesky z minulosti, keď v angažovaných filmových či televíznych agitkách s ohromnou vervou hrala oduševnené partizánky, či si išla nohy dolámať, len aby mohla podpísať Antichartu. Ani v náznaku nenavrhla riešenie utečeneckej krízy, zato slovenský národ  a slovenskú politickú scénu obvinila z xenofóbie, zápecníctva, cynizmu a politického utilitarizmu.

Každopádne jej vystúpenie mohlo mať len jediný logický dôvod – svoj totálny politický neúspech musela aspoň sama pred sebou nejako zdôvodniť. A teda podľa nej len veľkí štátnici, na rozdiel od malých politikov, vedia ísť aj proti prúdu a majú schopnosť vzoprieť sa masám voličstva, a to je, ako iste čitateľ či divák pochopí, práve jej prípad.  Nakoniec, nič nové,  už Bertolt Brecht hovoril, že keď sú politici neúspešní, tak treba vymeniť národ. Však, pani Magda…

Politológ Roman Michelko