Rok 2015 v politike: Rituálne harakiri, preskupenie v Smere i krach „mladých pušiek“

Bratislava 29. januára 2016 (HSP/Foto:HSP)

Pri hodnotení roku 2015 nemožno opomenúť koniec roka 2014, ktorý v značnej miere predurčil pohyb vo vnútri jednotlivých strán

Rituálne harakiri SDKÚ

Jedným z najvýraznejších krokov, ktorý najviac ovplyvnil stranícku politiku roku 2015 bolo rituálne harakiri, ktoré spáchalo SDKÚ na jesennom sneme. Nie že by to bola škoda, ale po sneme bolo v zásade jasné, že pätnásťročná história strany je spečatená a odvrátenie jej politického exitu je úlohou, ktorú by za daných okolností nezvládol ani David Copperfield. Takmer nemá význam rozoberať, aké skutočné motivácie mal Pavol Frešo, keď konal tak, ako konal. Jedno je isté, v schopnostiach likvidovať vlastnú stranu sa na míle vzdialil aj dosiaľ neprekonateľnému preborníkovi v tejto oblasti Vladimírovi Mečiarovi.

Kauza CT

Takmer tektonický zlom pre stranícku politiku znamenala aj kauza CT, pre ktorú bol nútený odstúpiť Pavol Paška nielen z funkcie predsedu parlamentu, ale dokonca sa musel vzdať aj poslaneckého mandátu. Tento akt bol prelomový, pretože v dejinách slovenskej politiky sa stalo prvýkrát, že druhý najvyšší ústavný činiteľ bol donútený „porúčať“ sa kvôli škandálu. Táto kauza si však vyžiadala viacero obetí na najvyšších miestach. Okrem obligatórnej demisie ministerky Zvolenskej to stiahlo aj vplyvnú podpredsedníčku parlamentu Renátu Zmajkovičovú.

Táto kauza však nie je zaujímavá len z hľadiska pohybov v Smere, v ktorom nesporne došlo k prerozdeleniu vplyvu medzi jednotlivými straníckymi frakciami, ale aj vďaka tomu, že bola obrovským impulzom pre mobilizáciu deštruktívnej opozície. Stala sa zámienkou pre sériu demonštrácií na Námestí SNP, ako aj v parku pred domom Pavla Pašku.

Čo je však podstatnejšie, vzniklo tak trio politikov Igor Matovič, Richard Sulík, Daniel Lipšic (Alojza Hlinu museli vziať do partie, pretože si s veľkým časovým predstihom zarezervoval Námestie SNP pre svojej politické happeningy), ktorí predpokladali, že táto kauza naštartuje ich raketový preferenčný rast. Idea tejto celej nesvätej mezaliancie vychádzala z dvojitého vymedzenia sa. Jednak sa „mladé pušky“ chceli vymedziť voči takzvaným starým štandardným stranám, a, samozrejme, aj voči Smeru. Predstava, že nové a vraj neskorumpované tváre dajú novú dynamiku do opozičných vôd, ako vieme, nakoniec nevyšla.

Každý z trojice mal totiž trocha iné motivácie. Igor Matovič uveril, že po politickej likvidácii Radoslava Procházku má jedinečnú šancu stať sa lídrom opozície a ak sa opozícii podarí prečísliť Smer, bude mať na dosah šancu stať sa premiérom.

Richard Sulík to, samozrejme, videl úplne inak. Matovič preňho nikdy nebol prirodzeným lídrom spomenutého tria, a mal v pláne nájsť nezávislého a všeobecne rešpektovaného lídra spomenutej trojkoalície, ktorý by celé zoskupenie „nadstranícky“ viedol.

Keď mu primátor Trenčína Richard Rybníček dal košom, celý projekt prestal byť preňho zaujímavý.

Faktom je, že jeho strana SaS mala v mnohom na vec trocha iný názor, predsa len vyškriabať sa do parlamentu na chrbte OĽaNO bolo v tom čase takmer istotou a „zicher je zicher“. Po úmorných vnútrostraníckych diskusiách nakoniec Sulík presadil svoje a SaS pôjde do volieb samostatne.

No a Lipšic riešil jediné – svoje ďalšie politické prežitie napriek mizerným, v podstate mikroskopickým preferenciám.

Krach referenda o rodine

Ďalšou okolnosťou, ktorá aj keď nepriamo zasiahla do straníckej politiky, bolo veľmi (ne)úspešné referendum o rodine. Aj vďaka nemu a takmer „koaličnému“ spojeniu Andreja Danka s televíziou  TA3 expandovalo SNS do bezpečne parlamentných preferencií, a zároveň tvrdo spiacemu osempercentnému KDH ukázalo, že potenciál autentickej kresťanskej politiky je približne deväťstotisíc voličov. Iste, na referendum je to málo, ale ako zisk pre politickú stranu je to veľmi zaujímavý rezervoár.

Zdá sa, že to bolo práve referendum, ktoré „nakoplo“ diskusiu vnútri KDH s cieľom uchmatnúť čo najviac z tohto volebného potenciálu. Preto KDH ponúklo viacerým pro-life aktivistom (Jana Grey, Renáta Ocilková a organizátor pochodu za život Marek Michalčík) miesto na kandidátke, veriac a dúfajúc, že im to prinesie nejaké hlasy naviac. Ak k tomu pripočítame kádehácky experiment s Hlinom, môže im to poriadne preorať zloženie poslaneckého klubu. Zdá sa, že pre šedé a nevýrazne stranícke figúrky (Peter Muránsky, Alojz Přidal) nastanú ťažké časy, resp. po dlhom čase budú zase nútení sa živiť prácou.

Procházkov pokus o come back

Radoslav Procházka nezačal rok 2015 v pohode. Po tom, čo sadol na lep Matovičovi, preferencie jeho politického subjektu prudko padli na polovicu až tretinu jeho pôvodného potenciálu. Kolaterálne straty spôsobené inkriminovaným rozhovorom s Matovičom riešil jeho tím zverejnením celej nezostrihanej verzie rozhovoru. To síce Procházkovi nijako nepridalo na dôveryhodnosti, ale Matovičovi to vynieslo titul extrémne snaživého a poriadne zákerného agenta provokatéra. Okrem toho sa výraznejšie začali prejavovať jeho osobnostné limity, čo viedlo k viacerým odchodom „otcov zakladateľov“, napríklad Martina Dubéciho, ktorý dnes figuruje na kandidátke Mostu-Híd. Vyhranený individualizmus a zásadná neschopnosť pôsobiť ako tímoví hráč v konečnom dôsledku spôsobili, že Procházka nemal ani najmenšiu šancu stať sa reálnym vyzývateľom Fica.

Táto skutočnosť nakoniec viedla priam k paradigmatickej zmene v uvažovaní celej štandardnej, rozumej starej pravice, ktorá sa síce stále verbálne jasne vyhraňuje voči Smeru (freudovské prerieknutie sa Procházku v ostanom čase je len príznakom náhleho vypadnutia z roly), v skutočnosti sa však boj o najžiadanejšiu nevestu už dávno rozohral.

Kríza opozičnej pravice

Rok 2015 jasne ukázal, že schopnosť pravice skonsolidovať sa a byť reálnou alternatívou skončila v štádiu (ne)úspešného pokusu alebo skôr zbožného priania. Na druhej strane je viac menej jasné, že aj Smer je už za zenitom – možnosť vládnuť sám nie je síce úplne vylúčená, ale je oveľa menej pravdepodobná, než to bolo v roku 2012. Podstatné však je, že sila Smeru nie je ani tak prejavom jeho dobrej a úspešnej politiky, ako skôr prejavom trvalého a fatálneho zlyhania jeho oponentov.

Roman Michelko