Nefunkčnosť Severoatlantickej aliancie v súvislosti s členstvom Ukrajiny bola len najvýraznejším verejným prejavom debaklu, ktorým bol samit vo Vilniuse.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj sa stáva tragickou postavou v rozvíjajúcej sa dráme, ktorou je rusko-ukrajinský konflikt.

Požiadali ho, aby obetoval životy svojich krajanov, aby ho USA a NATO považovali za hodného vstupu do ich klubu. Keď však táto obeť nepriniesla želaný výsledok (t. j. strategickú porážku Ruska), dvere do NATO, ktoré zostali pootvorené, aby dráždili Ukrajinu k plneniu jej samovražednej úlohy, sa zabuchli.

Napriek neúprimným machináciám NATO s cieľom zachovať optiku potenciálneho ukrajinského členstva (Rada Ukrajina-NATO, ktorá vznikla počas summitu vo Vilniuse začiatkom tohto mesiaca, je toho najlepším príkladom), každý vie, že ukrajinské členstvo v transatlantickej aliancii je fantázia.

Možnosti Ukrajiny

Ukrajine teraz zostáva vybrať si jed podľa vlastného výberu – prijať mier, ktorý natrvalo obmedzí ruské územné nároky, pričom sa navždy vzdá možnosti, hoci vzdialenej, členstva v NATO; alebo pokračovať v boji, ktorého pravdepodobným výsledkom bude ďalšia strata územia a zničenie ukrajinského národa a ľudí.

Autobiografia Roberta Gravesa Goodbye to All That (Zbohom všetkému) je dvojnásobným vzorom pre Ukrajinu, pretože mapuje zánik starého európskeho poriadku – aliancie NATO, ktorej dominujú USA, Európskej únie, medzinárodného poriadku založeného na pravidlách a všetkých štruktúr po druhej svetovej vojne, ktoré držali západný svet pohromade takmer osem desaťročí. Všetky sa teraz okolo nás rozpadajú.

Gravesov boj o adaptáciu v povojnovom Anglicku po hrôzach prvej svetovej vojny a jeho pozorovania národa, ktorý sa kolektívne snaží definovať sám seba, sú varovným príbehom pre to, čo čaká Ukrajinu.

Keď sa Ukrajina lúči so svojím bývalým ja, musí sa rozlúčiť aj so svojimi snami o splynutí s európskym spoločenstvom, ktorého vlastná dlhovekosť je veľmi otázna. Dôvodom je najmä jej katastrofálne zapojenie do rusko-ukrajinského konfliktu.

Ukrajina po skončení tejto vojny už nikdy nebude taká ako predtým. Ani aliancia NATO nebude rovnaká. Po definovaní zástupnej vojny, ktorú vedie na Ukrajine proti Rusku, v existenčných pojmoch, bude mať NATO problém nájsť význam a zmysel vo svete po skončení konfliktu.

Samit vo Vilniuse 11. – 12. júla v mnohých ohľadoch predstavoval vrchol starého európskeho poriadku. Samit bol rekviem za nočnú moru, ktorú Európa sama vytvorila – smrť národa, znehodnotenie kontinentu a koniec poriadku, ktorý už dávno stratil svoju legitimitu.

Podivná izolácia

Pri sledovaní reportáže zo samitu vo Vilniuse ma zaujala zvláštna izolácia Zelenského, ktorý sa snažil spojiť s lídrami krajín NATO, ktorí ho nazývali priateľom a spojencom, ale k nemu a k národu, ktorý vedie, sa správali inak. Zelenskyj sa snažil, aby sa Ukrajina dostala do NATO, ale na bráne mu to nevyšlo.

Keď bol ukrajinský prezident informovaný o navrhovanom komuniké NATO, v ktorom sa vyhlasovalo, že Ukrajina bude pozvaná do aliancie, “keď s tým budú spojenci súhlasiť a splnia podmienky”, musel svoju frustráciu ventilovať v ústretovej tlači, ktorá bola až príliš ochotná chopiť sa príležitosti a roznietiť oheň škandálu. “Je to bezprecedentné a absurdné,” lamentoval Zelenskyj, “keď nie je stanovený časový rámec ani pre pozvanie, ani pre členstvo Ukrajiny. A zároveň sa pridávajú nejasné formulácie o ‘podmienkach’ dokonca aj pre pozvanie Ukrajiny.”

Po pokarhaní zo strany svojich pánov z NATO sa Zelenskyj neskôr zmiernil a hovoril o želaní vstúpiť do NATO, ale novým, nekonfrontačným spôsobom. “Výsledky samitu boli dobré,” povedal Zelenskyj generálnemu tajomníkovi NATO Jensovi Stoltenbergovi na spoločnej tlačovej konferencii, “ale keby sme dostali pozvánku [do NATO], boli by dokonalé.”

Neskôr, počas tlačovej konferencie s americkým prezidentom Joeom Bidenom, Zelenskyj mlčal, zatiaľ čo Biden pokračoval vo vylievaní studenej vody na vyhliadky ukrajinského členstva v NATO. “Práve sme ukončili prvé zasadnutie Rady NATO-Ukrajina a – kde sa všetci naši spojenci zhodli, že budúcnosť Ukrajiny je v NATO,” povedal Biden. “Všetci spojenci sa zhodli na zrušení požiadaviek Akčného plánu členstva pre Ukrajinu a na vytvorení cesty k členstvu v NATO, zatiaľ čo Ukrajina bude pokračovať v pokroku v potrebných reformách.”

V Zelenského očiach bolo cítiť hnev a frustráciu, keď počúval, ako Biden pridáva urážku k urážke tým, že ho nazýva “Vladimírom”.

Nefunkčnosť NATO v súvislosti s ukrajinským členstvom však bola len najverejnejším prejavom debaklu, ktorým bol samit vo Vilniuse.

Fantázia jednoty

Zatiaľ čo Zelensky hral úlohu niekoho, kto zúfalo hľadá partnera na ples, turecký prezident Recep Erdogan hral, že je ťažké ho získať. Po tom, ako na minuloročnom samite v Madride súhlasil s tým, aby Fínsko a Švédsko vstúpili do NATO, Erdogan stanovil prísne podmienky, ktoré zabránili tomu, aby Fínsko bolo ratifikované ako najnovší člen NATO až do apríla 2023. V predvečer samitu vo Vilniuse nechal Švédsko na holičkách.

Tesne pred odchodom do Vilniusu Erdogan mnohých prekvapil tým, že tureckú ratifikáciu švédskej kandidatúry na vstup do transatlantickej aliancie spojil s túžbou Turecka vstúpiť do EÚ. “Najprv príďte a otvorte Turecku cestu do Európskej únie a potom otvoríme cestu Švédsku, rovnako ako sme to urobili v prípade Fínska,” vyhlásil Erdogan. Krátko po príchode do Litvy sa Erdogan stretol s generálnym tajomníkom NATO Jensom Stoltenbergom a švédskym premiérom Ulfom Kristerssonom, po ktorom Erdogan zmenil kurz a vyhlásil, že Turecko podporuje vstup Švédska do NATO.

Hoci Erdogan nedostal pozvanie do EÚ, Švédsko prisľúbilo, že bude aktívne podporovať modernizáciu colnej únie medzi EÚ a Tureckom a vízovú liberalizáciu, pokiaľ ide o žiadosti tureckých občanov o bezvízový styk s Európou.

Stretnutie Stoltenberg – Erdogan – Christersson však bolo len výkladnou skriňou pre podstatnejšie zákulisné obchody medzi Erdoganom a Bidenom, ktoré Turecku dali zelenú na nákup nových stíhačiek F-16 a modernizáciu jeho existujúcej flotily stíhačiek F-16.

Získanie stíhačiek F-16 bolo hlavným cieľom Turecka odvtedy, ako USA v roku 2019 vyradili Turecko z medzinárodného programu na vývoj a výrobu stíhačiek F-35 pod vedením USA po tom, ako Turecko nakúpilo od Ruska systém protivzdušnej obrany S-400. Predaj F-16 sa však zastavil po uvalení sankcií na Turecko v decembri 2020 v rámci zákona o boji proti americkým protivníkom prostredníctvom sankcií (Countering America’s Adversaries Through Sanctions Act – CAATSA) – prvýkrát sa takéto sankcie zamerali na člena NATO.

Švédsko do NATO a dohoda o F-16

Zdá sa, že želanie USA, aby Švédsko vstúpilo do NATO čo najskôr, bolo dostatočným odôvodnením pre Bidenovu administratívu, aby upustila od sankcií CAATSA a poslala dohodu o F-16 s požehnaním Kongresu USA. Vstup Švédska však nie je zaručený.

Zatiaľ čo USA a NATO naliehajú na Erdogana, aby zvolal mimoriadne zasadnutie parlamentu na ratifikáciu členstva Švédska, Erdogan to odkladá až do októbra, keď sa zíde turecký parlament. Erdogan hľadá záruky, že dohodu o F-16 schváli americký Kongres. To však nie je isté vzhľadom na obavy zákonodarcov z napätých vzťahov Turecka so spojencom v NATO Gréckom a názor, že dekonflikt v tejto oblasti je rovnako dôležitý ako členstvo Švédska v NATO.

Na záver: Biden a Stoltenberg vyzdvihli Erdoganovo rozhodnutie presunúť žiadosť o členstvo Švédska v NATO na ratifikáciu do tureckého parlamentu ako symbol “pevnej” jednoty NATO.

Zostalo nevypovedané, že Erdogan sa musel vyhrážať NATO, aby prinútil USA sformulovať úplatok, na základe ktorého sa USA vzdali predchádzajúcich sankcií voči spojencovi NATO a zároveň prinútil USA zvážiť bezpečnostné dôsledky dohody vzhľadom na otvorené nepriateľstvo, ktoré existuje medzi Tureckom a ďalším členom NATO Gréckom.

Webster definuje pojem “jednota” ako “stav harmónie” a “vlastnosť alebo stav, keď je človek zjednotený”. Pokiaľ ide o správne používanie tohto pojmu, nemyslím si, že sporný vzťah medzi Tureckom a NATO spĺňa podmienky.

Ak k tomu pripočítame odmietnutie návrhu Francúzska na otvorenie styčného úradu NATO v Japonsku a pretrvávajúci otvorený nesúhlas Maďarska s NATO a EÚ v otázke, ako reagovať na konflikt Ruska s Ukrajinou, zistíme, že stavba NATO je plná trhlín nespokojnosti a nezhody, ktoré sa môžu len prehĺbiť, pretože NATO hľadí do tváre rastúcej pravdepodobnosti ruského vojenského víťazstva.

Rozlúčka so všetkým

Ak týždne, ktoré predchádzali samitu vo Vilniuse, boli definované túžbou NATO vidieť, ako dlho očakávaná a toľko ospevovaná ukrajinská protiofenzíva dosiahne svoj maximálny potenciál, dni, ktoré predchádzali stretnutiu NATO, konfrontovali Ukrajinu aj jej západných spojencov s realitou, že vojna sa nevyvíja dobre ani pre jedného z nich.

Ukrajinská protiofenzíva sa formovala okolo jadra síl približne 60 000 ukrajinských vojakov, ktorí absolvovali špeciálny výcvik NATO a európskych armád v oblasti zbraní a taktiky určenej na prekonanie ruskej obrany. Od začiatku protiofenzívy 8. júna Ukrajina stratila takmer polovicu týchto vojakov a tretinu poskytnutého vybavenia – vrátane desiatok hlavných bojových tankov Leopard a bojových vozidiel pechoty Bradly, ktoré mnohí považovali za technológiu, ktorá mení pravidlá hry.

Nový svetový poriadok

George Soros už v roku 1993 navrhol architektúru nového svetového poriadku, ktorý by spočíval v tom, že Spojené štáty by boli jedinou zostávajúcou superveľmocou, ktorá by dohliadala na sieť aliancií, z ktorých najdôležitejšou by bolo NATO, ktoré by opásalo severnú pologuľu proti ruskej hrozbe.

“Spojené štáty,” napísal Soros, “by nemali pôsobiť ako svetový policajt. Keď budú konať, budú konať v spojení s ostatnými. Mimochodom, kombinácia pracovnej sily z východnej Európy s technickými možnosťami NATO by výrazne zvýšila vojenský potenciál” akejkoľvek aliančnej štruktúry vedenej USA, “pretože by sa znížilo riziko vreciek na telá krajín NATO, ktoré je hlavným obmedzením ich ochoty konať”.

O štyridsať rokov neskôr sa práve tento scenár odohráva na krvavých bojiskách v Rusku a na Ukrajine. Miliardy dolárov vojenskej pomoci poskytovanej USA, NATO a ďalšími európskymi krajinami sú živým prejavom “technických možností”, o ktorých hovoril Soros a ktoré sa spájajú s “pracovnou silou z východnej Európy” (t. j. Ukrajiny), aby sa zvýšil vojenský potenciál NATO spôsobom, ktorý znižuje “riziko vriec na mŕtvoly pre krajiny NATO”.

Zostali nevypovedané státisíce vriec na mŕtvoly, ktoré už spustili do temnej pôdy Ukrajiny, čo poukazuje na bezcitnú ignoranciu tejto ľudskej tragédie zo strany účastníkov z Vilniusu.