Nedávno sa zatvoril kňazský seminár v Badíne, niektoré diecézy dnes nemajú prvákov, bude pokles duchovných povolaní ešte pokračovať? Kde vôbec hľadať príčiny poklesu?

Pokles duchovných povolaní, tak kňazských ako i rehoľných, je evidentný za posledné roky aj u nás na Slovensku. Neviem, či sme sa už odrazili od dna poklesu povolaní, či ich počet bude naďalej klesať alebo sa budú naše semináre postupne napĺňať. Veľmi by som si to želal a modlím sa, aby to tak bolo. Spomínam si, ako som bol v deväťdesiatych rokoch účastníkom medzinárodného formačného stretnutia v Taliansku a keď som referoval ako špirituál bratislavského seminára, že máme v seminári vyše dvesto seminaristov, všetci zostali prekvapení množstvom seminaristov. Niektorí nás upozorňovali na to, aby sme sa pripravili, že v časoch slobody príde pokles povolaní aj u nás. Otázka je, či sme sa na to pripravili. Dá sa na to vôbec pripraviť?

Postomedrná kultúra štýlu života ovplyvňuje aj veriacich, naše rodiny a spôsob prežívania našej viery. Žijeme v dobe mnohých turbulencií, ktoré zmietajú aj samotnou Cirkvou a potom aj jednotlivými veriacimi. Vzďaľovanie sa od kresťanských hodnôt je evidentné. Problém je v tom, že dnešný štýl života a kultúry vytvára dominantný model, kde človek nie je otvorený pre tajomstvo Boha. Pápežské dielo pre cirkevné povolania vo svojom dokumente „Nové povolania pre novú Európu“ ešte z roku 1997 podrobne charakterizuje situáciu súčasného človeka, ktorý stráca schopnosť plánovať svoj život, mnohí mladí ľudia neovládajú ani základná abecedu existencie, sú ako nomádi, krúžia a nemôžu sa ustáliť v geografickej, citovej, kultúrnej, či náboženskej oblasti. Na jednej strane za každú cenu hľadajú samostatnosť a nezávislosť, na druhej strane, ako útočisko, majú sklon byť veľmi závislí od sociálno-kultúrneho prostredia a hľadať len okamžitú odmenu pre zmysly, len to, čo im vyhovuje.

Boh je prakticky odsunutý z každodenného života. Nazdávam sa, že tieto slová sú stále, ba ešte viac, aktuálne aj dnes. Často si ich pripomínam v konfrontácii so súčasnou realitou povolaní. Nemyslím si, že Boh prestal povolávať mnohých ku kňazstvu v tejto dobe, ale niet tých, ktorí by mali schopnosť naladiť prijímač svojho srdca na Božiu frekvenciu.

Nie je potom kríza kňazských povolaní súčasťou hlbšej krízy chápania zmyslu a poslania ľudského života?

Určite áno. Svätý Otec František v posynodálnej exhortácii Christus vivit (248) pripomína nielen mladým, že slovo povolanie treba chápať v širšom kontexte, pretože zahŕňa v sebe povolanie k životu, k svätosti a priateľstvu s Bohom. Spomínam si, že svätý Ján Pavol II. jednému zo svojich posolstiev na nedeľu Dobrého Pastiera (6. 5. 2001) dal názov: Život ako povolanie.

Vo svojom príhovore konštatuje, že najpriliehavejším termínom na vyjadrenie tajomstva života v Kristovom svetle je slovo povolanie. Vo svojom posolstve píše: „Slovo „povolanie veľmi dobre charakterizuje vzťah Boha ku každej ľudskej bytosti v slobode lásky, preto je „každý život povolaním“. Všetci sme Bohom povolaní k životu, k láske, k slobode, svätosti a k večnému šťastiu, nie je to privilégium zasvätených osôb. Povolanie je Stvoriteľov prozreteľný zámer s jednotlivými stvoreniami, je to jeho plán ako sen, ktorý leží Bohu na srdci.

Problém je v tom, že dnešný štýl života a kultúry vytvára dominantný model „života bez povolania“, kde človek nie je otvorený pre tajomstvo Boha. Svätý pápež ďalej píše: „Na počiatku každej cesty k povolaniu je Emanuel, Boh s nami. Dáva nám najavo, že nie sme pri budovaní svojho života sami, lebo Boh kráča s nami, v našich životných úspechoch i pádoch, a ak aj my chceme, s každým z nás má v pláne úžasný, jedinečný a neopakovateľný príbeh lásky, ktorý je zároveň v súlade s celým ľudstvom a vesmírom.

Objaviť Božiu prítomnosť vo vlastnom životnom príbehu, necítiť sa viac sirotami, ale vedieť, že máme Otca, ktorému sa môžeme úplne zveriť, to je rozhodujúci okamih, ktorý mení čisto ľudské obzory a privádza človeka k pochopeniu, ako to tvrdí Gaudium et spes, že „nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak úprimným darovaním seba samého (č. 24). V týchto slovách Druhého vatikánskeho koncilu je ukryté tajomstvo kresťanského bytia a každej pravej ľudskej sebarealizácie.“

Aj dnešní mladí kňazi pochádzajú zo sveta, kde sa rozpadávajú rodiny a nežijú v jednej domácnosti s otcom a s mamou. Ako to vplýva na ich povolanie?

Povolanie sa rodí v rámci komunitného kontextu, môžeme povedať, že sa rodí v Cirkvi a pre Cirkev a tiež sa rodí v kontexte rodiny. Súčasný pápež František venuje veľkú pozornosť rodine a snahe o obrodu života viery prostredníctvom rodín ako domácej cirkvi, pretože rozpadnuté a neúplné rodiny sú súčasťou reality dnešných dní. Najviac trpia v takýchto rozorvaných vzťahoch deti. Aj naši kandidáti, ktorí sa hlásia do seminára, neprichádzajú z nejakého inkubátora, v ktorom by boli uchránení od všetkých negatívnych javov dotýkajúcich sa aj ich rodín.

V dokumente Kongregácie pre klerikov Dar povolania ku kňazstvu sa konštatuje, že “rodinné zväzky sú základom pre posilnenie zdravej sebaúcty seminaristov”. Na druhej strane trauma rozpadu manželstva rodičov sa často prejavuje negatívne v psychologicko-emocionálnom dozrievaní kandidátov do seminára. Pri našich spoločných stretnutiach formátorov často konštatujeme chýbajúcu ľudskú a emocionálnu zrelosť kandidátov na kňazstvo, ktorej korene môžeme vnímať v zložitých rodinných pomeroch a zraneniach z detstva.

Aká by mala byť pastorácia rodín, aby sa v nich rodili nové duchovné povolania?

Odpoveď nie je jednoduchá. Ale treba sa uberať cestou načúvaniu magistéria Cirkvi, ktoré nás vedie aj v problematike riešenia krízy rodiny. Je veľkou škodou, že diskusia o posynodálnej ehortáci pápeža Františka Amoris laetitia sa aj v cirkevných spoločenstvách a u teológov zameriava často výlučne len na na ôsmu kapitolu, v ktorej sa rozoberajú kontroverzné témy synody. Pritom tento veľmi pestrý a rozsiahly dokument ponúka veľké množstvo praktických inšpirácií na oživenie lásky v rodine, kde potom Boh môže povolávať tých, ktorí budú odpovedať na konkrétne povolanie v láske. Pastoráciu rodín môžeme oživiť tak, že budeme mať v rukách a v srdci usmernenia tohto posynodálneho dokumentu.

Vzrastie po súčasnej koronakríze úcta ku kňazom?

Necítim sa byť kompetentým odpovedať na túto otázku, ale domnievam sa, že kňaz medzi veriacimi požíva úctu natoľko, nakoľko sa usiluje popri svojej ľudskej slabosti sprítomňovať svojim veriacim Ježiša Krista – Dobrého Pastiera. Ak by aj v súčasnej situácii pandémie kňaz sa zatvoril na svojej fare, bez akejkoľvek snahy byť blízko svojim veriacim a poslúžiť im v ich duchovných potrebách, tak by ušiel z duchovného bojiska a veriaci to veľmi citlivo vnímajú, že im chýba milujúce srdce pastiera.

Nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák napísal svojim kňazom list na druhú veľkonočnú nedeľu v ktorom im pripomína: “Mnohí potrebujú pocítiť našu blízkosť a pomoc. So všetkou opatrnosťou a ochranou seba, nezabúdajme, prosím na nikoho, predovšetkým starých a osamelých ľudí, ktorí žijú okolo nás, aby nezostali bez duchovnej posily a útechy, ale tiež bez jedla, liekov alebo v inej núdzi. Kto by mal byť v prvej línii služby lásky k iným?”

Mali kňazi a bohoslovci počas týchto dní “voľno”? Čomu sa venovali?

V týchto dňoch pandémie pedagogický proces na našej fakulte a v seminári prebieha dištančnou formou. Ani pedagógovia, ani študenti nemajú voľno. Vyučujúci v rámci svojich terajších pracovných povinností sú povinní zasielať svojim študentom elektronickou formou študijné materiály pre jednotlivé predmety a v rámci rôznych video konferencií komunikovať so študentami. Takto sa má “odprednášať” celý objem látky, ktorú by študenti prebrali pri riadnom štúdiu. Môžem potvrdiť na základe telefonických rozhovorov s viacerými seminaristami a pedagógmi, že mnohí takto pracujú naplno.

Sv. Ján Vianney povedal: „Zoberte ľuďom kňaza a budú sa klaňať zvieratám.” Ako by sa dal tento výrok preložiť do reči človeka 21. storočia.

Život a poslanie kňaza má poukazovať na vertikálu, bez ktorej sa náš život stráca v labyrinte malicherností. Autentický kňazský život poukazuje na skutočnosť, že sme stvorení na obraz Boha, že veľkosť, dôstojnosť a hodnota ľudskej bytosti je v tom, že sme pozvaní mať účasť na božskej prirodzenosti. Mnohí aj dnes odmietajú Boha a v mene bezbrehej slobody si sadajú na jeho stoličku v domnení, že zvrchovaným pánom stvorenstva a života je človek, ktorý má právo robiť čo chce. A tak sa stávajú otrokmi svojej slobody, ktorá zabíja lásku, pravdu a dôstojnosť človeka. Každý kňaz má byť aj v tejto situácii svojou modlitbou a obetou ako veža kostola, ktorá ukazuje hore, k Bohu.

Často počuť sťažnosti na kňazov. Čo treba robiť, aby sme mali dobrých kňazov?

Kardinál Robert Sarah v knihe rozhovorov Pane zostaň s nami veľmi jasne hovorí o kríze kňazstva v súčasnej dobe. Pozýva všetkých kňazov ku osobnej konverzii a k životu s Pánom: “Ak sa kňaz nemodlí, vyčerpá sa a vyhorí a čoskoro sa z neho stane stroj, ktorý narobí iba zbytočne veľa hluku.” Slabosti a chyby kňazov sa v súčasnosti stali tak viditeľnými a bolestnými.

Stále platí stará zásada, ktorú som počul ešte ako bohoslovec: “Toľko a takých kňazov budeme mať, akých si vymodlíme.” Každý kňaz je “sacerdos”, teda svätý dar od Boha pre spoločenstvo. Práve štvrtá veľkonočná nedeľa nás viac ako inokedy upriamuje k potrebe modlitby za nové duchovné povolania, ale aj za tých, ktorí už pracujú v Pánovej vinici. Prosme v pokore: Pane, daj nám svätých kňazov podľa Tvojho Srdca!

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.