Pavol III – sukničkár, čo obrodil katolícku cirkev

Najväčší pápeži

(* 29. február 1468, Canino – † 10. november 1549, Rím)

Pontifikát, ktorý priniesol obrodu katolíckej cirkvi.

Alessando Farnese sa stal pápežom Pavlom III. 13. októbra 1534 ako šesťdesiatsedem ročný. Aj on bol vlastne neskorým dieťaťom pohnutej doby s jej politickými a morálnymi  zmätkami a mocenských zápasov, v ktorých sa zmietalo pápežstvo a ktoré so sebou prinášala reformácia.

V prvom rade bol však potomkom rodu Farnese, ktorý v tej dobe patril k najpoprednejšej spoločenskej vrstve. Vďaka svojmu urodzenému pôvodu získal prvotriedne vzdelanie hlavne vo Florencii u najväčšieho vtedajšieho mecenáša umenia Lorenza Medici, prezývaného il Magnifico (Nádherný). Ani on sa vo svojich mladých rokoch nevyhol rôznym pochybným vzťahom: keď bol ako dvadsaťšesťročný vymenovaný za kardinála, žil v manželskom zväzku so Silviou Ruffini, s ktorou už mal údajne štyri deti. Samotné kardinálske menovanie bolo tiež prejavom osobitnej priazne pápeža Alexandra VI. (Rodriga Borgiu), ktorý bol zase milencom sestry Alexandra Farnese  ̶  Giulie. Všetky tieto okolnosti vyniesli budúcemu pápežovi Pavlovi III. vo vatikánskych kuloároch hanlivú prezývku „kardinál sukničkár“.

Pre svoju zbehlosť v cirkevných a svetských záležitostiach umocnenú prenikavým úsudkom, sa v mladom veku stal ostijským arcibiskupom a dekanom kardinálskeho kolégia, takže nebolo žiadnym prekvapením, keď ho Klement VII., s ktorým ho spájala príslušnosť k rodu Mediciovcov, označil za svojho nástupcu. O voľbe kardinála Farnese za pápeža sa rozhodlo v konkláve roku 1534 de facto bez hlasovania. Znamenalo to vari definitívnu bodku za jeho pestrou minulosťou? Aj o tom možno vážne pochybovať: predovšetkým preto, že aj po nástupe na pápežsky stolec mu naďalej plynuli tučné príjmy a ako verný pokračovateľ nepotizmu 18. decembra 1534 vymenoval svojich dvoch vnukov  ̶  štrnásťročného Alexandra a šestnásťročného Guida  ̶  za kardinálov.

Ako typický človek obdobia renesancie miloval luxus, svetské radovánky, ale najmä literatúru a umenie vôbec. Za peniaze si získaval priazeň najväčších literátov, architektov a učencov. Svedectvom jeho neobyčajnej štedrosti je dodnes Palác Farnese (Palazzo Farnese), ktorý sa rozrástol do terajšej podoby počas jeho pontifikátu; od roku 1936 ho prenajíma Talianska republika Francúzsku ako budovu veľvyslanectva. No najväčším počinom Pavla III. na kultúrnom poli bolo poverenie Michelangela Buonarrotiho dozorom pri stavbe Baziliky sv. Petra, keď sa znova začali práce na nej po veľkom plienení Ríma (sacco di Roma)  vojskami cisára Karola V., a zároveň zhotovením freskovej výzdoby Posledného súdu na oltárnej stene Sixtínskej kaplnky. Práve Pavlovi III. venoval svoje najvýznamnejšie dielo De revolutionibus orbium cœlestium  (Obehy nebeských sfér; slov. preklad z roku 1974) poľský astronóm, matematik, filozof a humanista Mikuláš Koperník. Týmto si získal pápežovu priazeň a vyhol sa tak cenzúre, ktorej o sto rokov neskôr musel čeliť Galileo Galilei.

Na druhej strane ani napriek prehnanej záľube v pompéznosti, láske k umeniu a záujmu o najnovšie vedecké poznatky Pavol III. nestrácal zo zreteľa dve najvyššie výzvy, pred ktorými stála vtedajšia cirkev: prvou z nich bola hrozba islamizácie, druhú predstavoval rozmach protestantizmu.

Pokiaľ ide o jeho postoj k prvej otázke, zastával dôsledne líniu viacerých svojich predchodcov a dôrazne vyzýval kresťanský Západ, aby sa zjednotil a vojensky zasiahol proti osmanským Turkom, ktorých časté vpády predstavovali hrozbu pre Európu. Jeho úsilie sa však nestretlo s pozitívnou odozvou v situácii, keď Karol V. a František I. boli rokoch 1521  ̶ 1544 zamestnaní vzájomnými bojmi o Milánsko, na ktoré si robil nárok francúzsky kráľ z rodu Valois; tento dokonca neváhal istý čas využívať na presadenie svojich vojenských cieľov pomoc tureckého sultána. Zmierny postoj Pavla III. napriek jeho veľkému úsiliu neviedol v tomto konflikte k želanému výsledku, no z pochopiteľných dôvodov ešte menšiu zhovievavosť preukázal v prípade Henricha VIII., ktorého nelegitímny sobáš vyústil do aktu exkomunikácie a ku schizme s rímskokatolíckou cirkvou. V takejto situácii bola myšlienka obnovenia križiackeho ťaženia proti východným nevercom vopred odsúdená na neúspech.

Nemenej veľké strasti Pavlovi III. spôsobovalo šírenie protestantizmu. Ešte aj dnes si kladieme otázku, prečo Lutherova kritika pápežstva dokázala až tak hlboko zasiahnuť a destabilizovať vtedajšiu cirkev. Pavol pochopil, že nadišiel čas pre uskutočnenie zásadných reforiem, ktorým však musí predchádzať znovunastolenie vnútornej disciplíny. Presvedčivým dôkazom jeho snahy o väčšiu otvorenosť v cirkvi boli napríklad tieto jeho rozhodné kroky:

            · ako hlava Pápežského štátu uzavrel roku 1537 spojeneckú zmluvu s Benátskou republikou proti Turkom;

            · v tom istom roku v bule adresovanej všetkým pravoverným kresťanom vo svete odsúdil zotročovanie Indiánov v Severnej a Južnej Amerike, hoci táto jeho novátorska myšlienka sa ani zďaleka nestretla s pochopením zo strany vtedajších svetských vladárov; 

            · v úsilí o pozdvihnutie života rehoľných rádov schválil 29. septembra 1540 obnovený rád Spoločnosti Ježišovej a potvrdil jeho stanovy spísané Ignácom z Loyoly;

            · 21. júla 1542 založil bulou Licet ab initio Congregatio Romanae et universalis Inquisitionis úrad posvätnej inkvizície, ktorého plný názov znel Posvätná kongregácia Rímskej a univerzálnej inkvizície (roku 1908 sa zmenil na Sanctum officium, premenovaný  po Druhom vatikánskom koncile z rozhodnutia Pavla VI. na Congregatio pro Doctrina Fidei  ̶  Kongregácia pre náuku viery);

            · v roku 1545 otvoril Tridentský koncil, na ktorom mali byť sformulované pravdy viery katolíckej cirkvi, aby sa postavila hrádza mylným náukám a šíreniu rôznych heréz. Potom ako časť kardinálov odmietla odísť do Bologne, kam sa Pavol III. rozhodol presunúť koncil, aby sa zamedzilo jeho nežiaducemu ovplyvňovaniu zo strany cisára Svätej ríše rímskej, rozhodol sa koncil rozpustiť.  

Hlavnou myšlienkou Pavla III. po nástupe na Petrov stolec bolo zvolanie  všeobecného snemu, ktorého cieľom nemalo byť ukladanie interdiktu, ale dôsledné vyriešenie nahromadených problémov, s ktorými vtedajšia cirkev zápasila. Od tohto pevného zámeru ho nedokázala odvrátiť zjavná nevôľa istej časti kuriálnych kardinálov navyknutých na pohodlný život uprostred neporiadku a uvoľnenej disciplíny, ani nesúhlas svetských panovníkov.

V roku 1536 ustanovil prípravnú komisiu, ktorá mala za úlohu preskúmať vnútorné pomery v cirkvi. Výsledkom jej práce bola hodnotiaca správa, ktorá vyvolala veľký rozruch, pretože odhaľovala eklatantné neporiadky a výstrednosti vo všetkých oblastiach cirkevného života. Ako zápalná šnúra ovplyvňovala rokovania koncilových otcov počas celého trvania cirkevného snemu.

Samotné zvolanie koncilu však narazilo na vážnu prekážku v podobe vojenského konfliktu medzi Františkom I. a Karolom V.  Jeho otvorenie definitívne umožnilo po niekoľkonásobnom odročení až uzavretie mierovej zmluvy medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou v Crépy-en-Laonnais dňa 18. septembra 1544. Na jej základe sa František I. zriekol nárokov na Neapol, Milánske vojvodstvo a Aragónsko, zatiaľ čo Karol V. urobil rovnaké ústupky ohľadne Burgundska. Keď teda padla aj táto posledná prekážka, koncil mohol byť konečne otvorený; stalo sa tak 13. decembra 1545 v Tridente (dnešné Trentino) na hranici medzi Nemeckom a Talianskom. Pavol III. nebol osobne prítomný na otvorení koncilu, ale zastupovali ho osobní legáti, z ktorých dvaja boli budúci pápeži Július III. (7. februára 1550  ̶  23. marca 1555) a Marcel II. (9. apríla 1555  ̶  1. mája 1555).

Podľa pôvodného programu sa koncil mal sústrediť na disciplinárne otázky, no počas rokovania sa dostávali do popredia aktuálne otázky v oblasti vieroučnej a pastoračnej. Veľmi nepriaznivou okolnosťou konania koncilu bolo jeho časté prerušovanie, pre ktoré trval až osemnásť rokov. V rámci 25 zasadnutí konaných v troch časových fázach (1545  ̶ 1549; 1551  ̶ 1552; 1562  ̶  1563) bolo prijatých také množstvo normatívnych dokumentov, aké nemá v dejinách ekumenických koncilov obdobu.

Napriek tomu, že koncil bol z časového hľadiska veľmi rozťahaný, zjednocujúcim prvkom bolo jeho sústredenie na základný tematický okruh, ktorým bolo definovanie katolíckej teologickej náuky. Svedčia o tom prijaté dekréty zásadného významu : o dedičnom hriechu, o ospravodlivení, o sviatostiach (potvrdených bolo 7 sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť pokánia, sviatosť pomazania chorých, sviatosť posvätného stavu, manželstvo), o očistci , o uctievaní svätých. Do skončenia koncilu sa síce nepodarilo uzavrieť práce na Indexe zakázaných kníh a prijať ho v podobe príslušného dekrétu. Publikovaný bol v marci 1564 po skončení koncilu (4. 12. 1563) za pontifikátu Pia IV.  O vážnosti prijatých dokumentov svedčí aj to, že prítomní konciloví teológovia nemali hlasovacie právo; ich úlohou bolo iba vypracúvať pre koncilových otcov (kardinálov, arcibiskupov, biskupov a predstavených žobravých reholí) odpovede na kontroverzné otázky.

            Pavol III. neuzrel na vlastné oči bohaté plody svojho veľkolepého diela: Tridentský koncil sa skončil až o štrnásť rokov po jeho smrti. Vďaka jeho horlivosti a vytrvalosti, no v neposlednom rade aj pod tlakom silnejúcej protestantskej reformácie, sa katolícka cirkev  mohla konečne oprieť o obdivuhodný fundament kresťanskej náuky v teologickej, vieroučnej a pastoračnej oblasti. Ak odhliadneme od predčasne ukončenej kapitoly v podobe 1. vatikánskeho koncilu (1969  ̶  1870), pretrval v nezmenenej podobe až dodnes, a preto ho možno označiť v dejinách cirkvi za čosi nevídané!

Lost Password

Sign Up