Obdobie chaosu pred pontifikátom Pavla III., ktorý priniesol obrodu katolíckej cirkvi.
Píše sa október roku 1534. Cirkev sa už dve storočia zmieta v hlbokej vnútornej kríze, ktorá ohrozuje jej existenciu ako najvyššej duchovnej autority. Je vystavená tvrdým skúškam, ktorých deštruktívny vplyv predstavoval hrozbu jej úplného zániku. Prvou z nich bolo tzv. avignonské zajatie pápežov, keď sa pápežsky štát vinou Klimenta V. a jeho nástupcov dostal pod silný vplyv francúzskeho kráľovského dvora nielen politicky, ale aj morálne. Svojvoľné rozhodnutie kráľa Filipa Pekného premiestniť sídlo rímskeho biskupa z Ríma, zmietaného v tých časoch vnútornými nepokojmi a súperením domácich klanov, do Avignonu malo za následok podriadenie pápežského úradu svetskej moci.
Korene tohto javu treba hľadať v dávnejšej minulosti. Od roku 962 cisár Otto I. na základe Privilegium (Pactum) Ottonianum ovládol voľbu pápeža, pričom od novozvoleného pápeža vyžadoval zloženie prísahy. Dôsledok nadradenosti svetskej moci nad pápežstvom sa prejavil súčasne aj v podriadenosti lokálnych cirkví cisárskej vôli. Vzťah závislosti rímskeho biskupa od svetského panovníka dosiahol vrchol za vlády Otta III., cisára Svätej rímskej ríše v rokoch 996 ̶ 1002. Tento stav veľmi negatívne poznamenal v deviatom a desiatom storočí vnútorný život cirkvi: rozšírené bolo udeľovanie cirkevných hodností laickým osobám za peniaze (išlo o tzv. simoniu ̶ kupčenie s cirkevnými hodnosťami), v kláštoroch sa povážlivo uvoľnila morálka a vzdelanostná úroveň kléru bola na nízkej úrovni. K úpadku cirkevnej správy najviac prispelo to, že biskupom alebo opátom sa mohol stať človek bez náležitej odbornej a duchovnej kompetencie. Ako reakcia na tento neutešený stav vzniká koncom desiateho storočia vo viacerých benediktínskych kláštoroch na Západe silné hnutie duchovnej obnovy (napríklad v opátstvach Saint-Gorgon de Gorze, Saint-Gérard de Brogne, Cluny). Mníšske rády, ktoré si zachovali duchovnú a morálnu integritu (medzi týmito vynikalo najmä opátstvo v Cluny) prijímali ako novicov predovšetkým príslušníkov vysokej šľachty. Rád sa veľmi angažoval pri uplatňovaní duchovného a sociálneho hnutia katolíckej cirkvi Pax Dei, ktorého hlavným cieľom bola konsolidácia západného kresťanského sveta elimináciou rozbujneného a nekontrolovaného násilia. Základnou ideou tohto hnutia bola predstava spoločenského poriadku založeného na presne vymedzených vzťahoch medzi troma stavmi: duchovenstvom, šľachtou a «tretím stavom» (príslušníkmi mestského patriciátu, remeselníkmi, sedliakmi).
Na prelome desiateho a jedenásteho storočia zavládli pri voľbe pápežov veľké zmätky, ktoré súviseli s celkovým oslabením cisárskej moci najmä za vlády Henricha III. Na Petrov stolec zasadlo po sebe niekoľko navzájom súperiacich pápežov bez náležitej autority. Vyvrcholením týchto zmätkov bola pravdepodobne násilná smrť dvoch pápežov zvolených na návrh Henricha III. : Klementa I. († 1074) a Damasa II. († 1048). Až ich nástupca Lev IX. (* 1002 ̶ † 1054) podnikol rozhodné kroky v záujme upevnenia kresťanstva ako univerzálnej cirkvi. Pripisuje sa mu počiatok reformy, ktorú zavŕšil v roku 1075 Gregor VII. vyhlásením zvrchovanosti duchovnej moci nad svetskou. Ešte predtým, ako benediktínsky mních Hildebrand zasadol ako pápež s menom Gregor VII. na Petrov stolec a uskutočnil reformu známu v dejinách katolíckej cirkvi ako gregoriánska reforma, zastával viacero významných funkcií: počas pontifikátu Leva IX. bol pokladníkom Rímskej kúrie; za pápežov Viktora II. (1055 ̶ 1057), Štefana IV. (1057 ̶ 1058), Mikuláša II. ( 1058 ̶ 1061), Alexandra II. (1061 ̶ 1073) bol kancelárom a poradcom.
S osobou pápeža Gregora VII. (1073 ̶ 1083) sa spája víťazný zápas cirkvi o vymanenie sa z podriadenosti svetskej moci. Spečatený bol Wormským konkordátom (dohodou medzi pápežom Kalixtom II. a cisárom Henrichom V.) uzavretým v roku 1122, ktorý znamenal koniec boja o investitúru a dal formálne aj fakticky bodku za cézaropapizmom na Západe. Zároveň však predstavoval začiatok pontifikálnej teokracie: pápež bol považovaný za zástupcu Boha na zemi a cirkev sa stala držiteľom najvyššej duchovnej aj svetskej moci, pričom túto druhú pápež udeľoval svetským kniežatám, aby ju spravovali podľa jeho vôle.
Pri avignonskom zajatí treba z časového aj vecného hľadiska rozlišovať dve fázy:
· prvá, ktorá zahŕňa obdobie rokov 1309 ̶ 1378, sa vymedzuje ako dejinná udalosť, keď na základe svojvoľného rozhodnutia francúzskeho kráľa Filipa Pekného bolo sídlo rímskeho biskupa premiestnené z Ríma do Avignonu, aby bolo jeho konanie podriadené kontrole svetskej moci;
· druhá fáza, ktorá trvala od roku 1378 do roku 1418, sa kryje s obdobím veľkej západnej schizmy.
Francúzsky kráľ Filip Pekný potreboval na svoje vojenské výpravy ̶ najmä proti odbojným flámskym mestám ̶ stále viac peňazí, ktoré si zaobstarával zavádzaním mimoriadnych daní a konfiškáciami. V roku 1295 zaviedol osobitnú daň pre francúzsky klérus, na čo reagoval pápež Bonifác VIII. (1294 – 1303) kráľovou exkomunikáciou. Filip sa rozhodol s podporou generálnych stavov, že Bonifáca privedie do Francúzska, lenže tento jeho zámer sa napokon neuskutočnil, pretože staručký pápež oslabený chorobami zomrel. Keď sa Filipovi nepodarilo zlomiť ani jeho nástupcu Benedikta XI. (jeho krátky pontifikát trval od 22. októbra 1303 do 7. júla 1304), svoj pôvodný zámer dosiahol až pri konkláve konanom v Perugii v roku 1305, keď bol za pápeža konečne zvolený Francúz, konkrétne bordeauxský arcibiskup Raymond Bertrand de Goth, ktorý prijal meno Klement V. (úrad pápeža zastával v rokoch 1305 ̶ 1314). V roku 1309 sa podriadil vôli kráľa Filipa (niekedy sa síce ako hlavný dôvod jeho odchodu z Ríma udáva Klementova obava pred ozbrojenými stretmi medzi klanmi guelfov a ghibelinov) a jeho sídlom sa stalo francúzske mesto Avignon, čím sa začalo takmer 70-ročné obdobie, ktoré vošlo do dejín katolíckej cirkvi pod názvom avignonské zajatie. Avignon mal v porovnaní s Rímom hneď niekoľko predností: vďaka svojej geografickej polohe v údolí rieky Rhôna bol prirodzenou hranicou medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou. Okrem toho povestný Avignonský most (pôvodný názov bol Pont Saint-Bénézet) predstavoval križovatku ciest medzi Španielskom, Provensálskom a Talianskom. Naopak, Rím sa koncom stredoveku stával stále menej zaujímavým vzhľadom na svoju excentrickú polohu. V rokoch 1305 ̶ 1377 si zvolili Avignon ako sídlo pápeži, ktorí mali francúzsky pôvod: Klement V. (1305 ̶ 1314), Ján XXII. (1316 ̶ 1334), Benedikt XII. (1334 ̶ 1342), Klement VI. (1342 ̶ 1352), Inocent VI. (1352 ̶ 1362), Urban V. (1362 ̶ 1378).
Pápežská moc sa týmto ešte viac vzdialila od svojho duchovného poslania a bola infiltrovaná štýlom vládnutia svetských panovníkov. Na druhej strane však táto zmena pomohla cirkvi zdokonaliť prostriedky a spôsoby vládnutia v politickej, intelektuálnej, administratívnej a daňovej oblasti, vďaka čomu získala ako vládnuca inštitúcia suverénne postavenie v celom kresťanskom svete. V roku 1377 rímski cirkevní hodnostári dosiahli, že posledný z pápežov v avignonskom zajatí Gregor XI. (1370 ̶ 1378) sa vrátil v roku 1377 ̶ údajne na zásah svätej Kataríny Sienskej ̶ z Avignonu do Ríma.
Do istej miery paradoxne vyznieva fakt, že keď sa v jeho osobe sídlo pápežstva vrátilo znova do Ríma, prepukli pri voľbe novej hlavy cirkvi zmätky, ktoré spôsobili, že v tom istom roku mala cirkev napokon dvoch pápežov: v apríli to bol povahovo nevyspytateľný a spupný Urban VI. (na pápežskom stolci bol od 8. apríla 1378 do 15. októbra 1389); jeho radikálny asketizmus a tvrdé odmietanie akejkoľvek spolupráce medzi cirkevnou hierarchiou a svetskými panovníkmi vyvolali nespokojnosť v radoch kardinálov (v kardinálskom kolégiu mali jasnú prevahu Francúzi), ktorí so silnou podporou francúzskeho kráľa Karola V. Múdreho zvolili v októbri toho istého roku Róberta zo Ženevy za protipápeža (tzv. vzdoropápeža), ktorý prijal meno Klement VII. (1378 ̶ 1392). [Nelegitímny pontifikát druhého protipápeža pod týmto istým menom spadá do rokov 1423 ̶ 1429 !]. Takto sa objavil fenomén, ktorý sa zapísal do dejín kresťanstva ako veľká pápežská schizma.
Týmto výrazom sa označuje situácia, keď úrad rímskeho biskupa zastávali súčasne dvaja, niekedy dokonca traja pápeži, pričom jeden z dvojice alebo ostatní dvaja ̶ v prípade trojice pápežov ̶ sú považovaní za nelegálnych nástupcov na Petrovom stolci, pretože svoj úrad buď vykonávajú v rozpore s kánonickým právom, alebo samotná procedúra voľby vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jej legitímnosti. Schiziem bolo v dejinách katolíckej cirkvi niekoľko, ale tá najväčšia a najnebezpečnejšia vznikla po vyššie uvedenom avignonskom zajatí a trvala približne tridsaťosem rokov (1378 ̶ 1416). Jej rozkladný vplyv sa prejavoval na náboženskej, ale aj politickej rovine: po každej voľbe nového pápeža totiž spustila vlnu vzájomných exkomunikácií a vojensko-politických manévrov, ktoré rozdelili európske štáty podľa toho, na ktorú stranu sa pridali.
Voľba Klementa VII. bola pre cirkev veľmi chúlostivá, pretože obaja pápeži boli presvedčení o svojej legitimite. Prejavovalo sa to aj navonok, pretože každý z nich mal vlastnú kúriu, menovali svojich kardinálov, ba dokonca medzi svojimi stúpencami mali aj svätcov: kým Katarína Sienská bola na strane Urbana VI., sv. Vincent Ferrerský podporoval Klementa VII. Obojstranná nevraživosť vyústila do vzájomného uvaľovania kliatby, čo vyvolalo vnútri katolíckej cirkvi bezvýchodiskovú situáciu. S cieľom vyriešiť tieto chaotické pomery kardináli zvolali do Pisy na 25. marca 1409 ekumenický koncil, ktorý si vyhradil právo súdnej inštancie nad obidvoma vtedajšími pápežmi: avignonským Benediktom XIII. (protipápež od 11. 10. 1394 do 23. 5. 1423) a rímskym Gregorom XII. (1406 ̶ 1415). Keďže ani jeden sa nechcel vzdať svojho úradu, počínanie obidvoch bolo odsúdené koncilom ako heréza a následne bol zvolený nový pápež Alexander V. (1409 ̶ 1410), no po jeho smrti bol zvolený ďalší protipápež ̶ Ján XXIII. (1410 ̶ 1415). Keďže Benedikt XIII. aj Gregor XII. odmietli abdikovať, koncil v Pise vlastne otvoril cestu k trojpápežstvu, ktoré sa podarilo odstrániť až na nasledujúcom koncile zvolanom na 16. novembra 1414 do Kostnice; na základe jeho rozhodnutia všetci protivníci na pápežskom stolci boli nútení odstúpiť. Následne bolo v roku 1417 v rámci koncilu usporiadané konkláve, z ktorého vyšiel 8. novembra toho istého roku ako konsenzuálny nový pápež Odo Colonna, ktorý prijal meno Martin V. (1417 ̶ 1431). S veľkou námahou sa mu podarilo prinavrátiť úradu rímskeho biskupa jeho pôvodnú vážnosť a zároveň prispel ku konsolidácii politickej situácie v pápežskom štáte. Týmto sa definitívne skončila západná schizma.
Napriek tomu, že Alexandre V. bol vyhlásený za vzdoropápeža, isté pochybnosti s uznaním legitímnosti ostatných rímskych línií pápežov viedli k tomu, že pri označovaní ich poradia bola ponechaná pri mene Alexander radová číslovka V. – piaty. Dôkazom toho je, že ďalší nositeľ mena Alexander bol Alexandre VI. (Alexander Sextus), ktoré prijal 214. rímsky pápež vlastným menom Rodrigo Borgia (pápežom bol v rokoch 1492 ̶ 1503).
K prehĺbeniu morálnej krízy vtedajšieho najmocnejšieho a najbohatšieho štátu prispelo najmä to, že sa úplne ocitol v rukách niekoľkých popredných rodov ̶ Borgiovcov, Mediciovcov, Della Rovere, ktorých príslušníci vzbudzovali svojím súkromným životom všeobecné pohoršenie. Ich prvoradé ciele boli často na míle vzdialené od pravdivej duchovnosti. Nespočetné škandály, márnivosť, materializmus a svetskosť prerastajúca často do zhýralosti, boli každodenne na očiach obyvateľov Ríma. Súbežne s tým vznikali ľudové vzbury, ktorých spoločným menovateľom bol odpor voči politickej moci Svätej stolice; tieto čoraz častejšie vyúsťovali do organizovaných foriem vzdoru vo vnútri samotnej Cirkvi. Najsilnejšie z nich bolo reformačné hnutie, ktoré v Európe vyvolal nemecký mních Martin Luther , keď vo Wittenbergu uverejnil 31. októbra 1517 deväťdesiatpäť téz určených na akademickú diskusiu, v ktorých reagoval na rozpory medzi oficiálnym učením vtedajšej cirkvi a praxou týkajúcou sa hlavne udeľovania odpustkov. Jeho tézy sa stali predmetom širokého záujmu a viedli napokon k vzniku protestantizmu, ktorého hlavné vetvy predstavovali:
· cirkvi luteránskej reformácie (v Nemecku a v severských krajinách Európy),
· kalvinizmus (protestantizmus založený Jánom Kalvínom v Ženeve označovaný aj ako tzv. švajčiarska reformácia),
· anglikánstvo (Anglikánska cirkev sa datuje od roku 1534, teda od vydania Supremačného aktu Henrichom VIII).
Iba vďaka diplomatickej obratnosti Vatikánu pri upevňovaní spojenectva medzi západnými panovníckymi dvormi v situácii narastajúcej islamskej hrozby sa zabránilo tomu, aby Reformácia rozložila kresťanstvo v celej Európe!
