Ekonomický expert z Kene James Shikwati poskytol v minulosti rozhovor pre nemecký denník Spiegel, v ktorom vysvetľuje prečo krajiny, ktoré dostávajú najväčšiu finančnú pomoc zo Západu, zostávajú najchudobnejšie a najproblémovejšie. Rozhovor prinášame, nakoľko Európska únia prijíma politiku, ktorá podmieňuje poskytovanie finančnej pomoci africkým štátom najnovšie aj prijatím potratovej politiky a gender ideológie, čo africkí biskupi nazvali “duchovnou kolonizáciou Afriky.”
Pán Shikwati, bohaté krajiny budú rozhodovať o zintenzívnení rozvojovej pomoci pre Afriku. Ako to vnímate?
Shikwati: Chcem ich poprosiť, aby s touto rozvojovou pomocou prestali.
Priemyselne rozvinuté krajiny zo Západu chcú bojovať v Afrike s chudobou a hladom a Vy chcete aby prestali?
Táto politika pomoci ničí náš kontinent posledných 40 rokov. Ak nám priemyselne rozvinuté krajiny naozaj chcú pomôcť, mali by s touto príšernou pomocou skončiť. Krajiny, ktoré získali najviac pomoci sú zároveň v najhoršom stave. Napriek miliardám, ktoré do Afriky naliali, kontinent zostáva chudobný.
Máte pre tento paradox nejaké vysvetlenie?
Financuje sa týmto spôsobom obrovský byrokratický aparát, korupcia bujnie a pocit uspokojenia tiež. Pomoc učí Afričanov byť žobrákmi, ktorí sa nepostavia na vlastné nohy. Pomoc navyše likviduje lokálne trhy, dusí v ľuďoch ducha podnikania, ktorý Afrika enormne potrebuje. Akokoľvek to môže znieť absurdné, rozvojová pomoc je jedným z dôvodov prečo Afrika má problémy. Ak by Západ zastavil túto pomoc, bežní Afričania by si to ani nevšimli. Vážne by to však pocítili funkcionári a koordinátori týchto projektov. Preto sú to oni, čo najhlasnejšie hovoria, že bez tejto pomoci by sa zastavil svet.
Je však skutočnosťou, že aj v krajine ako je Keňa, každý rok zomiera množstvo ľudí na vyhladovanie. Niekto im musí pomôcť.
Musia to však byť ľudia z Kene, ktorí si sami pomôžu. Ak je v krajine sucho, skorumpovaní politici vykrikujú, že treba ešte viac pomoci. Táto prosba dorazí až do OSN, ktorá pomôže cez program potravinovej pomoci. Je to masívny program byrokratov, ktorí na jednej strane sú určení na to, aby bojovali s hladom, no na druhej strane, keby problém hladu bol vyriešený, mal by problém sa toľký počet ľudí zamestnať. Nie je tajomstvom, že pošlú následne požiadavku napríklad na dodávku kukurice, ktorá je však vyššia ako sú jej potreby.
Ide o kukuricu, ktorá je vysoko dotovaná štátom.
V určitom momente kukurica príde do prístavu v Mombase. Jej časti sa zmocnia bezcharakterní politici, ktorí ju potom distribuujú vlastným kmeňom, aby ľahšie vedeli opäť vyhrať vo voľbách. Druhá časť končí na čiernom trhu, kde ju predávajú za extrémne nízke ceny a lokálni farmári nedokážu vyžiť, pretože s cenami kukurice z potravinovej pomoci OSN nevie nikto konkurovať. Nakoľko farmári nedokážu vyžiť z tejto činnosti, zanechajú poľnohospodárstvo a krajina nebuduje žiadne zásoby z vlastnej činnosti a je následne na tom horšie a ešte viac odkázaná na “pomoc” zo Západu v prípade slabej úrody. Je to zničujúci cyklus.
Ale ak by OSN cez potravinovú pomoc nič nerobilo, ľudia by zomreli hladom.
To si nemyslím. V danom prípade by Keňania boli nútení nadviazať napríklad obchodné vzťahy s Ugandou a Tanzániou, aby mohli nakúpiť potrebné potraviny tam. Tento druh obchody je pre Afriku veľmi dôležitý. Nútilo by nás to posilniť našu vlastnú infraštruktúru, aby hranice boli ľahšie prekročiteľné. Niečo na spôsob spolupráce medzi európskymi krajinami. Rovnako by sme boli nútení rozvíjať trhové hospodárstvo.
Bola by podľa Vás Afrika schopná vyriešiť problémy vlastnými silami?
Samozrejme. Hlad by nebol problémom vo väčšine krajín. Navyše je tu obrovské množstvo prírodných zdrojov: ropa, zlato, diamanty. Afrika je vždy prezentovaná ako kontinent problémov, ale väčšina týchto údajov je prehnaných. Na západe sa pestuje predstava, že Afrika bez pomoci z priemyselne rozvinutých krajín by sa rozsypala. Ale verte mi, Afrika existovala aj pred tým, ako ju objavili Európania a nevodilo sa nám až tak zle.
AIDS, ale vtedy neexistovalo.
Ak by sme mali veriť všetkým tým hrôzostrašným správam, tak dnes by Keňania ako národ už neexistovali, pretože by vymreli. V súčasnosti sa testy robia všade a je zrejmé, že tie čísla boli enormne prehnané. Nie tri milióny, ale jeden milión občanov je infikovaných. Malária je rovnakým problémom pre kontinent, ale nikto o tom nehovorí.
Prečo je to tak?
AIDS je veľký biznis, možno najväčší biznis Afriky. Žiaden program podpory nevie generovať toľko peňazí, ako boj proti šíreniu AIDS. AIDS je politickou chorobou tu a mali by sme byť veľmi skeptickí k údajom o nej.
Američania a Európania v minulosti zmrazili finančné fondy pre Keňu. Hovoria, že je to veľmi skorumpovaná krajina.
Obávam sa, že napriek tomu peniaze budú naďalej transferované.
Naši politici sú zaplavovaní peniazmi. Bývalý tyran Bokassa to cynicky zhrnul takto: Francúzska vláda platí v našej krajine všetko. Požiadame Francúzsko o peniaze, oni nám ich dajú a my ich premrháme.”
Na Západe je však stále veľa ľudí, ktorí súcitia s obyvateľmi Afriky a chcú pomôcť. Každý rok venujú peniaze a staré oblečenie…
A týmto sa zaplavuje náš miestny trh. Tieto veci sú tu predávané veľmi lacno. Prečo dostávame tieto kvantá oblečenia keď my tu nemrzneme? Náš textilný priemysel sa rovnako ako farmári kvôli tomu nevedia postaviť na vlastné nohy. Nikto nevie ani v krajinách Afriky s nízkymi nákladmi byť konkurencieschopným voči tovaru, ktorý je zadarmo.
V Nigérii behom 6 rokov klesol počet osôb zamestnaných v textilnom priemysle zo 137 000 ľudí na 57 000. Toto sa týka aj ostatných odvetví.
Nemecko sa však po Druhej svetovej vojne postavilo na vlastné nohy len vďaka tomu, že naliali Američania peniaze do ich krajiny pomocou Marshallovho plánu. Nedá sa to tiež považovať za rozvojovú pomoc?
V prípade Nemecka išlo o opravu zničenej infraštruktúry. Napriek ekonomickej kríze z čias Weimarskej republiky, Nemecko bolo priemyselne vysoko rozvinutou krajinou už pred vojnou. Škody spôsobené tsunami v Thajsku môžu byť taktiež s málo peniazmi opravené. Afrika však musí urobiť na ceste za modernosťou vlastné kroky. Musí nastať zmena mentality. Musíme prestať seba vnímať ako žobrákov. V súčasnosti Afričania seba vnímajú ako obete. Na druhej strane si nikto nevie predstaviť Afričana ako obchodníka. V snahe zmeniť súčasnú situáciu by bolo dobré, keby sa tieto organizácie stiahli.
Ak by to však urobili veľa pracovných miest by zaniklo.
Ide o umelo vytvorené pracovné miesta, ktoré ničia realitu. Pracovať pre takéto zahraničné organizácie je celkom populárne a môžu byť veľmi selektívne pri výbere pracovníkov. Na miesto vodiča sa bežne hlásia desiatky ľudí. A nakoľko nie je prijateľné, aby šofér humanitárnej organizácie rozprával len jazykom nejakého kmeňa, hľadá sa taký, ktorý hovorí anglicky a najlepšie taký, ktorý má dobré správanie. Takže končí to tak, že šoféra robí nejaký biochemik, distribujúci európske jedlo a núti tak farmárov, aby zanechali svoju prácu. To je šialenstvo.
Čo by mali teda robiť?
Ak chcú naozaj bojovať proti chudobe, mali by úplne zastaviť rozvojovú pomoc Afrike a Afrika by mala získať príležitosť zabezpečiť svoje prežitie. V súčasnosti je Afrika ako dieťa, ktoré okamžite plače za pestúnkou ak sa niečo pokazí. Afrika by mala stáť na vlastných nohách.
