Mons. Karol Kmeťko (12.12.1875 – 22.12.1948) – biskup pre nitriansku diecézu.

Katolícka viera spoznajvieru

PRVÍ TRAJA SLOVENSKÍ BISKUPI VYSVÄTENÍ V NITRE 13.2.1921

Narodil v rodine obecného notára v Dolných Držkovciach, kde navštevoval základnú školu. Pochádzal z početnej rodiny, jeden brat bol kňazom, jedna sestra rehoľníčkou. 8-ročné gymnaziálne štúdium absolvoval na piaristickom gymnáziu v Nitre (1887-1895) a ako výborného študenta ho odporučili na štúdium teológie do Budapešti (1895-1899). Za kňaza bol vysvätený 2.júla 1899 v Nitre. V roku 1906 získal doktorát teológie. Desať rokov pôsobil ako kaplán v duchovnej správe: v Bošáci (1899), Bolešove, Hornej Súči, Divine (1900), Riečnici, Novej Bystrici (1902), Kysuckom Novom Meste (1904). Bol dočasným správcom farnosti v Brodne (1909), Kysuckom Novom Meste (1910), Považskej Bystrici, farárom v Tepličke nad Váhom (1910-1920). Pôsobil ako cirkevný cenzor kníh (1915), najmä slovenských tlačí. Verejne začal vystupovať v r. 1908. Zdôrazňoval sociálnu spravodlivosť a zlepšovanie sociálnych pomerov veriacich, prednášal, písal do slovenských časopisov, vydával po slovensky drobné poučné spisy, udržiaval styky so slovenskými národovcami. Bol jedným z 8 katolíckych kňazov, ktorí 30. októbra 1918 podpísali Martinskú deklaráciu. Vtedy sa stal i poslancom Revolučného národného zhromaždenia a spoluzakladateľom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany; Na začiatku 20-tych rokov stál na čele slovenských katolíckych poslancov. Pápež Benedikt XV. ho v r. 1920 vymenoval za nitrianskeho biskupa; biskupskú vysviacku prijal v Nitre 13. februára 1921 spolu s Mariánom Blahom a Jánom Vojtaššákom. Po biskupskej vysviacke z veľkej politiky odišiel. Poslaneckého mandátu v parlamente v Prahe sa vzdal 15. januára 1922. Hoci na začiatku stál pri zrode Slovenskej ľudovej strany, postupne sa však stal sympatizantom Československej strany lidovej. Po vzniku Slovenskej republiky slovenskí katolícki biskupi 24. októbra 1939 vydali pastiersky list, v ktorom zaujali svoj oficiálny postoj k samostatnej Slovenskej republike. Zdôraznili, že štátna samostatnosť je veľký dar Boží, za ktorý treba „vzdávať vďaky Pánu Bohu, ale aj všemožne udržovať a zveľaďovať tento drahý dar Boží: našu Slovenskú republiku“. Konštatovali, že „krátka, len niekoľkomesačná minulosť slobodného slovenského štátu dokázala však jasne, že slovenský národ je štátotvorný. Ponechaný sám na seba vládal si usporiadať administratívu, školstvo, dopravu, armádu, zásobovanie, pravosúdie a celú štátnu organizáciu tak, že kým veľké národy aj teraz zápasia s tisícimi ťažkosťami a núdzami, v štáte slovenskom plynie život riadnym tokom, a ak sa kde-tu javí nejaká ťažkosť aj u nás, rýchlymi opatreniami je čoskoro odstránená. A pôjde to vždy lepšie a lepšie. Veď sme národom zdravým, mravne zachovalým“. Pripomenuli najmä slovenskej inteligencii jej dôležité úlohy a zodpovednosti, poukázali na nenahraditeľnú hodnotu rodiny, na jej spoluprácu so štátom na poli výchovy mládeže a na potrebu preniknutia kresťanských zásad tak do súkromného, ako aj do verejného života. Na záver zdôraznili svoj optimistický náhľad, založený na nádeji v nadprirodzenú Božiu pomoc. „Temer z ničoho, nad všetko očakávanie, mimoriadnou Božou milosťou povstal slovenský štát. V tom Bohu, ktorý nám ho dal, v Ňom skladáme svoju pevnú nádej, že tento náš štát dobudujeme, udržíme a v ňom pokojný, blažený a krásny život zaistíme každému občanovi, ktorý je dobrej vôle a ochotný je spolu s nami žiť v svornosti a podľa príkazov kresťanských. V tejto nádeji vítame Slovenskú republiku. V tejto nádeji sa modlíme za ňu každý deň a staviame ju pod ochranu Trojjediného Večného Boha, u ktorého nech oroduje za ňu Patrónka Slovenska Sedembolestná Panna Mária, naši svätí patróni Cyril a Metod, Andrej a Beňadik i blahoslavení mučeníci košickí.“ Pastiersky list podpísali všetci slovenskí biskupi: M. Blaha, K. Kmeťko, J. Vojtaššák, P. Jantausch, J. Čársky, P. Gojdič, M. Buzalka a A. Škrábik. Po presadení rasistického židovského kódexu Vojtechom Tukom vo vláde (9.9.1941) mal Jozef Tiso úmysel vzdať sa funkcie prezidenta. Za biskupom Dr. Kmeťkom prišli traja židovskí rabíni – Frieder z Nového Mesta nad Váhom, Unger a Schweiger z Nitry a za prítomnosti generálneho vikára dr. E. Nécseyho ho žiadali, aby apeloval na prezidenta, aby neodstupoval, pretože by na prezidentské kreslo nastúpil Tuka, čo by znamenalo veľké nešťastie pre Židov. Prezident Tiso aj na naliehanie biskupa Kmeťka neodstúpil. 20. mája 1944 Pápež Pius XII. vymenoval biskupa Karola Kmeťka za arcibiskupa. Prvým gratulantom v ten deň v sobotu na nitrianskom hrade bol prezident Jozef Tiso. 6. januára 1947 Arcibiskup Kmeťko bol pozvaný ako svedok na výsluch v procese s Dr. Tisom. Predseda senátu Dr. Daxner počítal s tým, že Kmeťko, ktorý mal s Tisom ako s predstaviteľom ľudáctva v minulosti spory, ho nebude šetriť. Stal sa však opak a už po úvodnej otázke predsedu, či pozná obžalovaného Tisu, svedok pristúpil k Tisovi, objal ho a povedal „akoby som ho nepoznal, je to môj brat v Kristu!“ To predsedu senátu natoľko rozčúlilo, že sa sotva ovládol. Celá Kmeťková výpoveď vyznela dôsledne v prospech Tisu. Štátny žalobca Dr. Juraj Šujan sa pýtal Kmeťku: Žiadali ste Vatikán o pomoc pre dr. Jozefa Tisu, aby nebol súdený? Nie, aby nebol súdený, ale aby nebol odsúdený na smrť. To je veľký rozdiel (…) to sme žiadali a to priznávam, lebo by nás mohol celý národ odsúdiť, a obzvlášť mňa, ktorý som jeho duchovným otcom a vôbec sa naň neobzriem. To bola (sic!) po Svätoplukovi druhá hlava štátu (…) Máte vedomosti o tom, že prostredníctvom úradu vašej diecézy bolo vybavených viac výnimiek Židom? Dr. Kmeťko: Áno, vždy sme to robili prostredníctvom istého profesora teológie. Dr. Žabkay: Ktorý to bol? Odpoveď: Dr. Ivan Murín (osobný tajomník prezidenta). 22. decembra 1948 arcibiskup Kmeťko zomrel. Bol pochovaný v nitrianskej katedrále v biskupskej krypte. 27. decembra 1948 Rabín Eliáš Katz v kondolenčnom vyjadrení napísal: Nitrianske židovstvo nikdy nezabudne na plnenie príkazu lásky k blížnemu, ktorý prejavovala Jeho Excelencia počas celého plodného života (…) i počas perzekúcií. Dr. Karol Kmeťko sa ujímal obetavo prenasledovaných väznených.

Miroslav Vetrík

Lost Password

Sign Up