V diskusii sa stretli sociologička Sylvia Porubänová, politológ Jozef Lenč a analytik Ján Baránek. Podľa slov Rafaela Rafaja pohľad na ich debatu, v ktorej sa riešil aj pozičný vzťah premiéra a prezidentky, pričom podľa neho takmer vždy agilná spravodajská televízia TA3 pristúpila k azda najväčšej udalosti za ostatných 30 rokov – ohláseným masovým protestoch počas núdzového stavu “pomerne alibisticky a nežne” až v druhej časti relácie.

“Všetko nasvedčuje, že ak sa niečo začne, tak to zaručene nebude ďalšia ‘nežná’, ale niečo dôslednejšie,” myslí si Rafaj. Televízia aj hostia diskusnej relácie, s výnimkou analytika Baráneka, podľa Rafaja obchádzali opatrne okolo horúcej kaše ako pred vyše 30 rokmi. “Ďalší dvaja hostia sa ju snažili dokonca chladiť.”

Rafaj tvrdí, že ak platí univerzálna štátno-právna zásada, že moc aj pravdu má vždy národ, potom je zamotávanie sa v paragrafoch, ústavnosti či právnických kľučkách „ako to nejde“ (napr. pri referende o predčasných voľbách) podľa neho “ako vystrihnuté spred novembra 89”.

“Nielen establišment, ale aj médiá a ako sa ukázalo nielen vtedy, ale aj dnes namiesto toho, aby analyzovali v diskusii na prvom mieste pohľad nespokojného občana – jeho práva, obavy a požiadavky – tak sa zamerali na chimérickú stabilitu spoločnosti a čo je alebo nie v súlade so zákonom či na jeho hrane.”

Dodal, že mu to pripomína totalitný režim (“á la republiku si rozvracať nedáme“). “To je v takejto situácii nepodstatné, lebo ľud môže robiť takmer hocičo, ale vláda len to, čo jej dovoľuje zákon. A tak sme sa dožili ďalšej technokratickej relácie, plnej rozporuplností, kde navrch mali nezodpovedané otázky ako plnohodnotné odpovede,” dodáva exposlanec Rafaj na margo diskusie politológov v TA3.

Keby nebol Matovič premiérom…

Občan tak podľa Rafaja nevidel a nepočul, kto pri epidemických opatreniach stojí pri premiérovi a za premiérom. “Z diskusií sa bežný človek takmer úplne vytratil. Je zbytočné robiť psychoterapiu či mediálne poradenstvo premiérovi, keď kľúčový je v tejto mocenskej nerovnovážnej rovnici národ a jeho právo sa nielen ozývať, ale aj aktívne brániť.”

“Zatiaľ nik nepoukázal na bizarnú situáciu „čo by bolo keby“. Totiž, keby Igor Matovič nebol premiérom, ale opozičným politikom. V tom prípade by s veľkou pravdepodobnosťou on sám vyzýval na účasť na oslave 17. novembra na Námestí SNP, ktoré má jeho strana OĽaNO rezervované na ľudové zhromaždenie.”

Rafaj ďalej vysvetľuje, že na druhej strane sa v takýchto reláciách mocenský systém alebo záujmové a názorové skupiny snažia občanom vsugerovať rôzne “fetiše a návody” na vzorce správania.

“Jedným z takýchto hypnotických naratívov, ktorý zaznel aj v tejto relácii je ‘nedôvera v štát’. Ide o systematické podsúvanie pocitu malosti Slovákom v prenesenom význame, že sú nevyspelý národ a že si nedokážeme riadiť štát sami. Pritom ide o negatívne javy a ad hoc politické zlyhania, ktoré sú všeobecne rozšírené aj v iných starších demokraciách.”

Baránek ako sám vojak v poli

“Asi nikomu neušlo, že moderátor prisúdil sociologičke Prubänovej prvé husle a naopak analytik Baránek akoby mal len občas zacinkať v orchestri, lebo bol voči vládnucemu mainstreamu nepríjemný a vecne kritický. Zaradenie akcie Očistec na záver malo zjavne prekryť pocit blbej nálady ľudí z tejto vlády a najmä spôsobu vládnutia, vyhrážajúcej sa núdzovým stavom a zatváraním za účasť na protestoch.”

Rafaj si na základe zhliadnutia relácie myslí, že televízia TA3, či priamo moderátor, akoby musel a chcel ukázať, že je súčasťou hlavného prúdu. Nielen mediálneho, ale aj ideologicko-mocenského.

“Hlava štátu nie je bezmocná žena”

Rafael Rafaj v texte venoval poznámku aj ku osobe prezidentky Zuzany Čaputovej. “Jej kompetencie tiež mainstreamoví účastníci rozoberali, ale opäť nič neriešiacim spôsobom, aby bol vlk sýty a ovca celá.”

“Najmä politológ Lenč cudne zamlčal fakt, že hlava štátu má viacero kompetencií s dosahom na všetky zložky moci, vrátane tej vládnej. Prezidentka má právo vyžadovať si od vlády a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh a tiež zúčastniť sa na rokovaní vládneho kabinetu. Toto právo je tu takmer kontinuálne od roku 1920.”

Pripomenul, že prezident Ivan Gašparovič ho 14. decembra 2011 využil a zúčastnil sa na 81. zasadnutí vlády Ivety Radičovej. “Dôvodom bola napätá situácia spojená so štrajkovou pohotovosťou lekárskych odborov a napĺňaním ich spoločného memoranda s vládou.”

“Je minimálne počudovania hodné, že dnes, keď tu máme vyhlásenú krízovú situáciu, prijímajú sa buď chaotické alebo reštrikčné opatrenia a prezidentka republiky ani raz nezavítala na rokovanie Matovičovej vlády! Práve prezidenta je nielen pasívne byť na rokovaní vlády, ale má sa za to, že jej automaticky aj predsedá, teda riadi!”

Rafaj na záver upozornil, že mocenský establišment trojmoci – vlády, parlamentu a úradu prezidenta nechal občana v jeho trampotách osamelo. “Keď prvýkrát zasadla druhá vláda Roberta Fica, prezident Gašparovič iniciatívne prišiel na zasadnutie kabinetu. Aj predtým, na mimoriadnom zasadnutí, 10. mája 2010, predsedal kabinetu počas prvej Ficovej vlády, takže tu máme precedens využívania kompetencií hlavy štátu vo vzťahu k vládnej moci, ak ide do tuhého.”

“Pochybuje azda niekto z kompetentných, že situácia je výbušná a krivka nespokojnosti ľudu je na najvyššom bode varu? Uvidíme  17. novembra aký je vzťah ľudí k vláde, ale aj vlády k ľuďom. No najmä, či tento 17. november bude do bodky pripomínať ten z roku 1989.”

Jaroslav Zajac