Rafaj k 80. výročiu smrti “otca národa” pripomína, že odkaz Andreja Hlinku je živý dodnes

Rača 17. augusta 2018 (HSP/Foto:Facebook)

Pred 80 rokmi 16. augusta 1938 v Ružomberku zomrel slovenský rímskokatolícky kňaz, významný politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918 a spoluautor Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra 1919 – Andrej Hlinka. O jeho prínose napísal v statuse na sociálnej sieti bývalý politik Rafael Rafaj.

“Pripomenul som si 80.výročie úmrtia jedného z najväčších synov národa a vlasti Andreja Hlinku. V Rači na námestí, ktoré nesie jeho meno a pri pamätníku, ktorý sa mi napriek odporu čechomilov, globalistických trolov, antislovenskej chamrade či mediálnych presstitútov podarilo presadiť. Vrátane účelovej dotácie z rezortu kultúry, ktorá pokryla tretinu nákladov, ” poznamenal Rafaj.

“Národným buditeľom, ktorí sa dali do služby národa, obetovali svoje životy, rodinné zázemie, kariéru, pohodlie či slobodu pre národ, slovenčinu, zvrchovanosť alebo štátnosť a suverenitu Slovenska patrí naša úcta, rešpekt a verím, že aj modlitby.”

Rafael Rafaj dodal, že architekt tohto diela sa z úcty k Hlinkovi vzdal svojho honoráru. “Napriek štekaniu hyen, ktoré na jeseň budú kandidovať tu v Rači na ďalšie posty, napriek vymysleným pseudo dôvodom, že dielo je v kruhovom objazde (nech sa trolovia pozrú do sveta, čo všetko nájdu v kruhových objazdoch…), pamätník s bustou Andreja Hlinku tu stojí v kruhovom objazde už desiaty rok a pripomína nám posolstvo muža, ktorý nám v neochvejnej službe za národ môže byť len ťažko dosiahnuteľným vzorom. Aspoň pre národnú a konzervatívnu väčšinu Slovenska. Pretože tej druhej, boľševickej časti, ktorá sa dnes skrýva za „liberalizmus, progresívnosť, novú internacionalistickú servilnosť, tzv. občiansky a ľudskoprávny aktivizmus, za „slušnosť“, za globalizmus a podobne ako ich predchodcovia za propagované, rovnako zvrhlé ideológie, propagujúce kultúrny gýč v mene neomarxistického pokračovania „kultúrnej“ a sexuálnej revolúcie ľavicových extrémistov z roku ´68 už v roku 1920 otec Hlinka jednoznačne odkázal: „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“.”

Toto je podľa Rafaja dnes najaktuálnejšie posolstvo a odkaz Otca národa, ktorý by nám s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou odkázal aj dnes, keby mohol pri tom národnom, aj európskom marazme jednej hlbokej krízy zhnitej, zdegenerovanej, sfetovanej, ideologickými idiotmi opäť terorizovanej a ovplyvňovanej spoločnosti, zanechať tento nadčasový odkaz. “Aj dnes je to o tom, či nielen Slovensko, ale aj Európa bude opäť pod červenou či dúhovou čižmou moderných ideologických, „slniečkárskych“ extrémistov, ktorí sa podobne ako komunisti aj ich rozhašterení bratanci fašisti skrývali za sociálne heslá. Aj Andrej Hlinka by mohol podobne so sv. apoštolom Pavlom povedať: “Lebo otvorili sa mi veľké a zrejmé dvere, a protivníkov je mnoho” (z listu Korinťanom).”

“Áno, kto sa dal do služby ducha, Boha a národa bude mať automaticky mnoho protivníkov, neprajníkov, nálepkovačov, udavačov… To, čo je konzervatívne, to čo je národné, to čo sa drží Boha a zákonov prírody – to je v protivenstve fanatikom, ktorí by chceli nielen demokraciu ako vôľu ľudu nahradiť aktivistami z tretieho sektora, ale ktorí by najradšej nahradili či z vedomia ľudstva opäť chceli vymazať nielen národy, ale aj Boha. Lebo vraj len Oni vedia, čo je dobré (pre nás všetkých), len ONI rozdávajú ľudské práva ako almužnu na ulici hocikomu, lebo len ONI nás chcú spasiť v jednotnom ľudstve… akurát tiež pod jednou svetovou diktatúrou.”

Rafaj poďakoval Andrejovi Hlinkovi za vzor života a neohrozených postojov, ktorý ukázal a zanechal ako naše spoločné dedičstvo v národe: dôsledne brániť práva slovenského národa (až potom aj iných). “K aktuálnemu šialenstvu novodobých eštebákov, sliedičov a udavačov treba uviesť aj jeho výrok na adresu nacizmu: „…nacizmus je pre kresťanské Slovensko neprijateľná ideológia.“ Je to logické. Aj komunizmus, aj nacizmus popierali Boha, potierali Cirkev a duchovenstvo i náboženskú vieru a túto sa snažili oba totalitné systému a zvrátené ideológie nahradiť buď historickým materializmom s ateizmom, alebo oživením novopohanských mytologizujúcich kultov moci a nadradenosti. Žiaľ, aj dnes máme najmä v mainstreamových médiách kult posadnutosti ideológiami, idiotmi, šlapkami, zbohatlíkmi a heroizovania zradcov, kolaborantov a zahraničných otrokárov.”

Kto bol Andrej Hlinka?

Kňaz, pápežský komorník (od 1924), národovec, ľudomil, politik, publicista, vydavateľ, aktivista, organizátor, prekladateľ. Organizoval osvetové prednášky, spolky triezvosti, ľudové družstvá, slovenské divadelné predstavenia, finančné zbierky (napr. na kostol v Černovej). Už v roku 1894 založil úverový potravinový spolok. Predseda akciových spoločností tlačiarenských podnikov, politický väzeň, autor Memoranda Slovákov na Mierovej konferencii v Paríži (1919), signatár Martinskej deklarácie slovenského národa (30. október 1918), zakladateľ Ľudovej banky, predstaviteľ katolíckeho krídla v SNS, spoluzakladateľ (1905) a obnoviteľ (1913) a predseda Slovenskej ľudovej strany (SĽS, neskôr HSĽS), poslanec Národného zhromaždenia, predseda Spolku svätého Vojtecha, člen Výboru Matice slovenskej, hlavná osobnosť autonomistického prúdu za sebaurčenie Slovenskej krajiny, spolu s Martinom Rázusom podpísal Zvolenský manifest Slovenska (1932), odporca liberalizmu, boľševizmu, ateizmu, čechoslovakizmu. Človek, ktorý vždy uprednostnil záujem ľudí a národa pred svojim. Česť jeho pamiatke!