Bratislava 29. januára 2015 (HSP/Foto:FB)

„Skúmal som islam dlhé roky, no trvalo dlho, kým som pre seba našiel hlavné rozdiely,“ uvádza na svojom blogu Radovan Bránik

Zvláštne. Islam má s kresťanstvom nepopierateľne veľa spoločného, no niekoľko vecí mu v porovnaní s vierou cirkvi Ježiša Krista chýba. Skúmal som islam dlhé roky, no trvalo dlho, kým som pre seba našiel hlavné rozdiely. Vôbec sa nepokúšam o teologickú analýzu, na to sa teológii primálo rozumiem, zaujímajú ma praktické aspekty a problémy súvisiace s tým, že islamu v porovnaní s kresťanstvom niečo strašne dôležité chýba.

Islamu úplne chýba jednotné riadenie. Frfľajúc na konzervatívny Vatikán si často neuvedomujeme, že je vlastne úplne skvelé nejaký mať. Keď pre nič iné, tak aspoň práve pre tú možnosť frflať. Môžete milovať, alebo nenávidieť pápeža, môžete sa pokúšať hľadať slabé miesta, tešiť sa z rozdielov, skutočných, či zdanlivých, medzi tým, čo povedal pápež a medzi vyjadreniami našich (ne)milovaných biskupov. Nejaké možno aj nájdete, no spoľahlivá subordinácia je nepopierateľným faktom. Čo povie Vatikán platí, keď vám to príliš ujde, exkomunikujú vás a viac do klubu nepatríte. Keď potom vyvediete niečo bláznivé, nemá to už nič spoločné s kresťanstvom. Ste blázon, odpadlík, heretik. Schluss. Pápež je politikom pevne ukotveným vo vzťahoch s inými politkmi, možno mu zavolať, keď je problém a viete, že práve hovoríte s lídrom. Môžete s ním súhlasiť a aj nie, môžete s ním byť v spore, často aj vášnivom, no podstatné je, že to môžete robiť slobodne. Akokoľvek to znie nepravdepodobne, akokoľvek sa vaša myseľ vzpiera tomu uveriť, je kresťanstvo v jeho civilizovanej podobe navýsosť demokratickým elementom.

Nič také vám islam neposkytuje. Nemá jednotné velenie, nie je nik, kto by povedal, ako to bude a hotovo. A tak vám jeden imán zodvihne mandle a tlak a než sa stihnete zľaknúť, je tu zas iný a dojemne zmierlivo vás chlácholí. Upokojí vás, na chvíľu zas podľahnete ilúzii, že hádam až také zlé to nemôže byť, kým vás z nej neprebudí odrezaná hlava neverca v rukách zamaskovaného hipstera, čo dávno pochopil, ako na vás. Milujete instantné obrázky a videá, čo majú menej, ako 30 sekúnd a oni si dávno osvojili remeslo scenára a hlavne chirurgicky presného strihu. Či skôr ovládli umenie zlatého rezu. Ostrého, ako meč. Vedia presne, čo (ne)chcete vidieť. Keď potom nejaký prevzdelaný vedátor tvrdí, že útok na redakciu Charlie Hebdo nemá nič spoločné s islamom, klame a mýli sa a zároveň má pravdu. Rovnako ten, čo medzi streľbou a islamom vidí jednoznačný súvis. Mýlia sa obaja a obaja majú pravdu. Pretože islam, ako niečo konkrétne a uchopiteľné neexistuje. Vôbec. Islamov sú v skutočnosti stovky, možno tisíce, lokalizované verzie sa často navzájom odlišujú tak, že je problém nájsť medzi nimi nejaké spoločné znaky. Sú miesta na svete, kde je islam skutočným generátorom pokroku, kde prispieva k pokoju a pomáha udržať pri živote miestnu verziu pokusu o demokraciu, no už o krajinu ďalej je to nástroj genocídy. Iba sa volajú rovnako, no jeden od druhého sa v skutočnosti galakticky líšia.

Nie, islam nie je príčinou terorizmu. Terorizmus nie je v jeho génoch. Zato však islam je často v génoch teroristov, práve pre jeho neuchopiteľnosť a zneužiteľnosť. Islam dokáže bez kontroly metastázovať do najroztodivnejších foriem bez toho, aby sa v nejakom tajnom riadiacom centre zúrivo rozblikali červené kontrolky pripravujúce svet na blížiacu sa katastrofu. Vatikánu sa často vytýka politika a politikárčenie, vraj je to v priamom rozpore s vierou a bohom, nuž ale skúste sa pozrieť na to, ako dokáže zamávať burzami nepolitický islam. Na rozdiel od Vatikánu neposkytuje ani len ilúziu možnosti kontroly a dohody. Nepripúšťa kompromis a aj keby ste sa s jedným imánom dohodli, iný naňho bez rozpakov uvalí fatwu a je vymaľované.

Je to trochu zvláštne, ale v podstate logické. Keď jeden moslim povie, že útoky v Paríži nemajú nič spoločné s islamom, veríme mu to, alebo aspoň veľmi chceme veriť. Keď druhý strieľa do hlavy redaktora s výkrikom Alláhu Akbar na perách, nechceme mu to veriť celkom iste. V krajine, ktorá si od detstva doslova bahní v pocite viny sa nesmierne darí intelektuálom, ktorí dve tretiny životnej energie venujú snahe presvedčiť nás, že bezprecedentné násilie nemá nič spoločné s islamom, zato však na kresťanoch nenájdu suchej nitky. Skúste si spomenúť: nechceli ste dojesť nejakú odpornú žbrndu a odpoveďou bol povzdych, že ste nevďační, lebo čo by deti v Afrike dali za také jedlo.. Nepáčili sa vám nejaké šaty? Chyba. Od malička vám vtĺkali do hláv, že chudobné deti by teda určite neprotestovali. Stratili ste pero, zošit, zabudli ste si napísať domácu úlohu? Čujme: deti v Afrike by do školy chodili aj v nedeľu, keby mali tú možnosť. Nedojedol si rohlík? Sviniar, odtrhol si ho práve od úst malému bezmennému príslušníkovi inej kultúry vzdialenému len 12 325 kilometrov, toť za rohom.

Nenechajte sa oklamať prvým dojmom. Koncept dedičnej viny je síce integrálnou zložkou kresťanskej viery, no do hláv nám pocity viny ešte aj za to, že vôbec dýchame vtĺkajú hlavne neomarxistické dietky zazobaných rodičov, čo niekde v podvedomí vedia, že sa o vlastný blahobyt nijako nezaslúžili. Aby im v tom nebolo tak strašne ťažko, snažia sa rozložiť svoj mindrák rovnomerne na ostatné obyvateľstvo. Tento trend sa stáva moderným náboženstvom, denne nás presviedčajú, že máme cítiť vinu za to, že vdychujeme príliš veľa vzduchu, čo potom iným chýba a že to, čo vydychujeme je príliš nekvalitný plyn a že keď to preženieme, zohreje Slnko celú atmosféru a doplatia na to práve tie nešťastné deti v Afrike. Jeme priveľa, primálo, a keď náhodou jeme správne množstvo, tak určite úplne nevhodné jedlá, ktoré museli do Bratislavy priviezť velikánske železné lode zanechávajúce tááákúto veľkú uhlíkovú stopu. Dali ste si dnes ráno banán? Smola. S posledným sústom ste odjebali jeden a pol veľryby. Tento zložitý systém (seba)obviňovania dosiahol stupeň blízky dokonalosti. V Európe je prakticky nemožné prežiť ani deň bez toho, aby ste niekomu na druhej strane sveta strašne neublížili.

Nechceným následkom tohto spôsobu uvažovania je neuveriteľný paradox. Objavilo sa nechutne veľa mudrcov naznačujúcich, že si za to (teror a zabíjanie) vlastne môžeme sami (Slováci, Európania, obyvatelia Obce Kočín – Lančár a aj Šterusy). A že vlastne útočníci sú tak trochu aj obeťami a vlastne by sme sa mali zamyslieť nad svojimi vinami (známa pesnička) a pátrať vo svojej duši a v minulosti, či sme si náhodou niekedy nepomysleli niečo, čo bolo tak trochu politicky nekorektné. Lebo ak áno, tak sa vlastne ani netreba čudovať. Že ja žijem tu a tu ma aj napadla nekorektná myšlienka, zatiaľ čo zabili niekoho úplne iného niekde úplne inde? No, dobre, táto logika má ešte nejaké nedostatky. Ale aj tak, môžeme si za to sami. A nielen to: ak niekde príslušníci inej kultúry niekde ďaleko žijú nekultúrne a ako prasce, tak bez ohľadu na realitu je vina zasa len u nás, lebo sme ich to lepšie nenaučili. Zdroj tejto zarážajúcej omnipotentnej fantázie ma veľmi zaujíma a so mnou by iste zaujímal aj legendárneho Freuda.

Zvláštne. Tí istí ľudia vám budú svätosväte tvrdiť, že keď muž znásilní ženu, tak je jednoznačne vinný (a samozrejme aj je) a že ona s tým nemá nič spoločné, aj keby išla pripitá v minisukni nočnou Sereďou (a samozrejme, že nemá, lebo nik nemá právo znásilniť žiadnu ženu bez ohľadu na jej stav a oblečenie, či vyzlečenie). V okamihu, keď dôjde na islam, bazálna logika odrazu neplatí a útočník už nie je útočníkom a obeť nie je tak celkom obeťou. Zrelativizujeme čokoľvek, len aby v nás niekto náhodou neodhalil islamofóba.

Smieť toto celé povedať bez rizika, že vám niekto preženie hlavou guľku je dôkazom toho, že kresťanstvo je bezpečným spôsobom viery pre túto krajinu a aj pre všetky naokolo. Za prejavenie odlišného názoru vám na Slovensku hrozí hádka, spor, referendum, či – v najhoršom prípade – facka od niekoho, kto to s tým druhým lícom tak celkom nepochopil. Kresťania a Vatikán sú v boji o budúcu podobu nášho sveta vašimi spojencami, nie nepriateľmi. Stoja na strane lesieb, gejov, transsexuálov a aj na strane darebákov, hoci by im všetkým radi tak trochu nadiktovali, ako sa správať, lebo sa zúfalo neradi menia a rovnako neradi menia svoje zvyky. Cítia sa nepríjemne, keď vidia niečo, čo považujú za nesprávne, no nerobia nič iné, ako robíte vy, keď sa potuteľne usmievate popod nos sledujúc ľudí smerujúcich v nedeľu ráno do kostola a sýtite sa slastným pocitom mentálnej nadradenosti. Pocit, že sme lepší, ako tú druhí je vlastný nielen kresťanom, rovnako vy sami si tým vylepšujete pozíciu vo vlastných očiach. Cítime prevahu, keď posielame tým hlúpejším obrázkový návod na zasunutie vlastného názoru do konečníka, lebo veď právo naň majú iba tí lepší. Smejeme sa veriacim za odpustky a potom hádžeme drobné, čo nám nadúvajú peňaženku do priesvitnej makety domčeka v mekáči s pocitom úľavy, lebo sme sa na pár sekúnd vykúpili z viny.

Porovnávať islam s kresťanstvom je v podstate nefér. Tieto dva fenomény sa líšia viac, než povestné hrušky od jabĺk. Je zbytočné sa pokúšať dokázať, či je lepšie jedno, alebo druhé, pretože na strane islamu si môžete vybrať niekoľko úplne odlišných vzoriek. Islam je prázdym zrkadlom, je projekčným plátnom, na ktoré si môže každý premietať svoj vlastný obraz. Vedecky môžete dokázať, že od moslimov nehrozí žiadne riziko a vzápätí tým istým postupom zistiť, že sú pre Slovensko extrémnym nebezpečenstvom. Hodnotiť samotný islam je teda zbytočné a ani nám to, rešpektujúc rozhodnutie ľudí vyznávajúcich túto vieru, neprináleží. Preto sa treba zamerať skôr na niečo, čo možno nazvať spoločenskou nebezpečnosťou tohto javu.

Keď bude hroziť problém s kresťanmi, môžete zavolať pápežovi. Komu však zavoláte, keď bude hroziť problém s islamom? Kresťanstvo je stáročia overeným a posledných pár desiatok rokov aj spoľahlivým integračným prvkom Európy. Vsadiť naň je stávkou na istotu a cenou za túto voľbu je mierny diskomfort spojený s desivou predstavou, že budete možno musieť pristúpiť na isté spoločenské kompromisy a že akákoľvek rýchla moderna nebude mať u nás na ružiach ustlané. Islam je však krokom úplne do neznáma a aj keby vstúpil na scénu v jeho najpokojnejšej forme, neexistuje absolútne žiadna záruka, že sa o desať rokov nekontrolovateľne nepremení na niečo úplne iné.

Islam nie je ani zlý a ani dobrý nie je. Je však zneužiteľný spôsobom, ktorý musí rozozvučať výstražnú sirénu v každej, čo i len trochu príčetnej hlave. Vzhľadom k chýbajúcej organizačnej štruktúre a obrovským rozdielom medzi jeho jednotlivými regionálnymi mutáciami sa nedá spoľahnúť na žiadnu z relatívnych istôt, ktoré poskytuje obyvateľom tohto životného priestoru kresťanstvo. Môcť byť nahnevaný a podráždený a cítiť sa nerešpektovaný v debate o referende totiž nie je zlé, akokoľvek to subjektívne vnímame inak. Ide naopak o bezprecedentný luxus, aký vás prakticky v žiadnej krajine s dominantným islamským vplyvom nemá ako postretnúť. Na to by bolo dobré nezabudnúť, kedykoľvek dostanete chuť porovnávať lokálnych topiteľov mlynským kameňom s psychopatickými vrahmi z Paríža. Akokoľvek ide o lákavú skratku, je mylná a chorá z podstaty. Skúste si na sekundu predstaviť túto paralelu dovedenú do reality: do redakcie satirického časopisu v Jemene vrazia po zuby ozbrojení Branislav Škripek a Štefan Kuffa (Štefan, odpusť ten príklad) a s výkrikom „Ježiš je veľký!“ zastrelia jedenásť redaktorov a ďalších ľudí zrania. Časopis totiž v minulosti uverejnil karikatúru Ježiša Krista. Obaja páchatelia potom na úteku zastrelia policajta, neskôr vrazia do obchodu s kuskusom a vraždia ďalej nehodných islamistov. No.

To naozaj? Naozaj veríte, že by niečoho takého boli schopní? Štefan Kuffa by už predsa dávno mohol vraždiť bez kúpy jedinej letenky do Jemenu a celkom iste by mohol, ak by chcel, vpáliť guľku do hlavy lokálneho cynického nímanda, ktorý sa hojí zásadne len na kresťanoch. On sám neomylne cíti, že mu od nich nič podobné násilnej reakcii nehrozí ani v prípade, že by sa stretli na ulici. Možno aj preto, že na rozdiel od Ježiša Krista neponúka islam útočníkom ani v jeho najcivilizovanejšej verzii druhé líce.

Radovan Bránik