Hlavné správy: Aký je váš názor, ako bývalého dlhoročného sudcu, na veľkú reorganizáciu súdnictva, ktorú chystá ministerka Kolíková?

Radačovský: Keď sa ešte za Mečiarových čias navrhovalo nové územnosprávne členenie Slovenska, ja som už vtedy bol za to, aby sa súdy usporiadali tak, ako to dnes hovorí ministerka Kolíková.

Pre spravodlivé rozhodnutie súdu stačia dve, prípadne tri inštancie: prvostupňová inštancia, odvolacia inštancia a prípadná inštancia na mimoriadny opravný prostriedok. Čiže keď to vezmeme teoreticky, na celé päťmiliónové Slovensko, čo je menej obyvateľov, ako majú vo svete niektoré mestá, by v princípe mohli dokonca stačiť len tri súdy, samozrejme, ak nerátame Ústavný súd.

Z tohto pohľadu je veľmi nešťastné to pomenovanie „okresný súd“ a „krajský súd“, lebo to automaticky evokuje predstavu, že v každom okresnom meste by mal byť okresný súd a v každom krajskom meste by mal byť krajský súd – a samozrejme, najvyšší súd v hlavnom meste. Ja som aj vtedy, je to už vyše dvadsať rokov, bol toho názoru, že by bolo lepšie nazvať tie súdy „prvostupňový súd“, „odvolací súd“ a „najvyšší súd“, aby to neevokovalo predstavu, že v každom okresnom mestečku je súd.

Navrhoval som odlišovať z hľadiska významového a formálneho inštitúcie okresného úradu a okresného súdu, pretože na súdy, kde sa občan či prokurátor potrebuje dovolať práva, sa chodí oveľa menej často ako na niektoré iné úrady. Je množstvo ľudí, ktorí za celý svoj život nemajú so súdom ani raz do činenia.

Teda bez ohľadu na to, čo si myslím o pani Kolíkovej, s ktorej politickými názormi rozhodne nesúhlasím, tak o pláne zreformovať súdy si myslím to isté, čo som si myslel aj pred dvadsiatimi rokmi: že takáto reforma by bola prospešná, a to aj z ekonomického hľadiska. Teraz každý okresný súd, aj v tom najmenšom okresnom mestečku, má svojho predsedu súdu (ktorý ako riadiaci pracovník nepojednáva), podpredsedu súdu, riaditeľa súdnej správy, šoféra s vozidlom, justičnú stráž na bráne (ktorá sa strieda, keďže samozrejme jedna zmena nemôže slúžiť nepretržite), treba platiť elektrikárov, údržbárov, správcu budovy, atď.

Keby sa súdy zlúčili, veľká časť týchto nákladov by sa ušetrila. A tieto peniaze by mohli byť použité na angažovanie ďalších sudcov. Teda za rovnaké peniaze by sme mohli mať viac sudcov, a tým skvalitniť a zrýchliť prácu súdov. Alebo by sme mohli zvýšiť platy sudcov, čo je veľká vec, vzhľadom na potrebu minimalizovať možnú korupciu sudcov a maximalizovať ich nezávislosť.

Tento môj názor nebol ani vtedy a ani dnes nie je motivovaný politicky, ale vychádzal z mojich praktických skúseností.

Hlavné správy: Teda dá sa povedať, že sa s predstavou pani ministerky Kolíkovej stotožňujete?

Radačovský: Áno, zopakujem, že to isté som tvrdil už pred dvadsiatimi rokmi a tvrdím to aj teraz. A opakujem, moje motívy neboli politické, nebolo to o snahe zbaviť sa niektorých sudcov.

A v prípade pani ministerky Kolíkovej otázka stojí tak, aké má motívy teraz sa snažiť o takúto zmenu. Ak by to nezaváňalo politikou a možnou snahou zbaviť sa nepohodlných sudcov a dosadiť namiesto nich svojich ľudí, tak by som návrh na sústredenie súdov do niekoľkých miest privítal. Žiaľ, aj keď to nikto neprizná, má to teraz tento nádych. Ale vecne je to podľa môjho názoru správne.

Samozrejme, oponenti takéhoto riešenia budú poukazovať na to, že občania z vidieka budú mať ďalej do miesta súdu. Lenže už nie sme v roku 1965 a ak dnes človek napríklad zo Svidníka má ísť na súd povedzme do Banskej Bystrice, nie je to zase taký problém. A svedkovia, tí predsa majú nárok na náhradu svedočného.

Z hľadiska ekonomického a z hľadiska zjednotenia súdneho rozhodovania, aj vzhľadom na možnosť konzultácií v niektorých veciach je lepšie, ak sú sudcovia sústredení v jednej inštitúcii, než keď sú roztrúsení v menších súdoch. Zmenšuje sa tým pravdepodobnosť situácie, že na rovnakú vec budú dve rôzne rozhodnutia, dva rôzne právne názory.

Uvediem konkrétny príklad z praxe: napríklad na krajskom súde v Prešove, a hovorím to v dobrom, v konaniach, týkajúcich sa spotrebiteľov, bývajú spotrebitelia úspešnejší ako na niektorých iných krajských súdoch, nebudem ich menovať. Jednoducho preto, lebo tam je určitý právny názor. V rovnakej veci je rôzny výklad práva. Čo to znamená? V takomto prípade strana, ktorá v spore nie je úspešná, ale pozná rozhodnutie iného krajského súdu, ktoré je opačné, okamžite siaha po opravnom prostriedku a ide to na Najvyšší súd, čo znamená ďalšie zbytočné zaťažovanie súdov.

Hlavné správy: Nečakané rozhodnutie presunúť súdy, a teda aj sudcov, z mesta do mesta by však mohlo byť pre sudcov a ich rodiny problémom…

Radačovský: Áno, to treba chápať. Tí ľudia tam odišli aj s rodinami, usadili sa, niektorí postavili dom… ale to je údel sudcu. Napríklad ja som dochádzal z Hnilca, kde bývam, do práce do Popradu 50 kilometrov denne tam a 50 kilometrov naspäť, podobne aj manželka.

Kedysi, v časoch prvej republiky a bezprostredne po druhej svetovej vojne sudcovia mali zo zákona nárok na prednostné pridelenie nájomného bytu.

Nechcem, aby to vyznelo veľmi tvrdo, ale ak sudcovi nevyhovuje miesto pracoviska, nič mu nebráni vzdať sa funkcie sudcu a ísť robiť niečo iné. Sudcovská skúška mu platí aj pre advokátsku či inú prácu v obore. Takáto vec sa stáva aj iným ľuďom, nielen sudcom. Napríklad príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže tiež musia chápať, že výkon ich povolania sa viaže na miesta ako Leopoldov, kde je ústav na výkon trestu.

Hlavné správy: Nie je jednou z výhod sústredenia sudcov do menšieho počtu súdov vo väčších mestách aj obmedzenie lokálnych väzieb sudcov na rôzne miestne štruktúry v menších mestách?

Radačovský: Áno, toto je ďalšia vec, ktorú tvrdím už dávno. Poviem to na jednoduchom príklade: v menšom okresnom meste, v Revúcej, Námestove či Veľkom Krtíši, keď sudca vyjde na ulicu, každý o ňom vie, kto je. A či chce alebo nechce, je súčasťou všetkých tých miestnych spoločenských hier a rečí. Naopak, v Bratislave stojí v rade na banány tak isto ako aj všetci ostatní a nikto nevie, že je sudca.

Na druhej strane treba povedať, že na tých malých súdoch nenastávalo to, čo sa prevalilo v Bratislave, keďže tam nežijú oligarchovia, neprebiehajú tam také dôležité výberové konania. Súdnictvo však nie je len o Kočnerovi a podobných, ale aj o bežnom živote, o rodinných, pracovnoprávnych vzťahoch.

Ja som to v Poprade tiež zažíval: keď som vyšiel na ulicu, každú chvíľu ma niekto zastavoval a zdravil. A teraz si predstavte, že vás na ulici osloví človek o ktorom ani neviete, kto to je: a je to strana nejakého sporu. Prehodíte pár slov a náhodou vás pri tom vidí druhá strana sporu – a už sú pochybnosti. Teda aj toto je argument, prečo by zmeny súdnictvu mohli prospieť.

Jediná vec, ktorá ma na tomto pláne pani Kolíkovej znepokojuje, je otázka, či to ona myslí takto, alebo je za tým aj niečo iné.

Hlavné správy: Súd v malom meste, to je iba zopár ľudí, ktorí sú naviac výrazne prepojení s miestnou honoráciou. Nie je vyššia pravdepodobnosť, že tam vzniknú nežiaduce konflikty záujmov? Predsa len, vo väčšom tíme, kde si ľudia vzájomne vidia na prsty, by mohlo byť ľahšie rozhodovať objektívnejšie…

Radačovský: Vo väčšom kolektíve je predpoklad väčšej sebakontroly. A je to aj o špecializácii. Ak má niektorý súd piatich sudcov, tak jeden z nich robí obchodné právo, iný pracovnoprávne… to je celkom iná situácia, ako keď veľký súd má napríklad obchodnoprávny úsek zložený z niekoľkých desiatok sudcov. V takom prípade bude zjednocujúca súdna prax na celkom inej úrovni.

Ivan Lehotský