Pripravuje Rusko operáciu na vytvorenie “Novoruska”?

Moskva 1. augusta 2016 (HSP/Foto:TASR/AP)

Včera, 30. júla, vyšla na ruskom serveri rusvesna.su správa Andreja Polubotu s názvom “Rusko pripravuje operáciu Novorusko”. Presné znenie správy sa môžu pozrieť tu

Podľa informácií uvedených v správe sa ukrajinská armáda aktívne pripravuje k novej operácii na Donbase. Informoval o tom zástupca Ruska pri OSN Vitalij Čurkin. Podľa Polubotu, ak takí vysokí politickí predstavitelia, akými je Čurkin, podobné vyhlásenia publikujú, znamená to, že majú preverené informácie. O operácii na Donbase hovoria čoraz častejšie aj ukrajinskí politici. Všetky tieto vyhlásenia sa nesú v znamení zvyšovania protiruskej rétoriky na Západe.

Príznaky novej vojny vidí aj Západu lojálny politik ex prezident ZSSR Michail Gorbačov. Gorbačov pre Interfax uviedol, že “NATO od konca studenej vojny začalo s prípravou horúcej vojny. Všetka rétorika na stretnutí NATO vo Varšave smeruje k radikalizácii pomerov, aj keď sa priamo vojna Rusku nevyhlasuje. V NATO hovoria o ochrane krajín a fakticky sa pripravujú k ofenzívnym operáciám”.

Prakticky v tom istom čase sa kandidátka na prezidentské kreslo v USA Hillary Clintonová nechala počuť, že “svoju hlavnú úlohu v pozícii prezidenta USA vidí v zvýšení bezpečnosti Američanov, vrátane ruskej hrozby. V jednom zo svojich prejavov v rámci zjazdu Demokratickej strany Clintonová uviedla, že mohutné sily sa chystajú rozorvať USA na viacero častí.

Na protiruskú rétoriku a štvanie Rusko odpovedá posilňovaním svojich vojenských kapacít, najmä na západných hraniciach. Podľa slov ministra obrany Sergeja Šojguho armáda prijala adekvátne kroky v súvislosti s politickým zostrením situácie na juhozápadnom strategickom smere a v oblasti Baltu, za ktorými stojí NATO a prijala aj adekvátne kroky v súvislosti s dianím na Ukrajine. Na teritóriu Južného vojenského okruhu, do ktorého kompetencie patrí aj obrana Ruska pred prípadným útokom z Ukrajiny, Rusko rozmiestnilo štyri divízie, 9 brigád a 22 plukov spolu s dvoma raketovými brigádami s komplexami Iskander M (rakety Iskander môžu nosiť jadrové hlavice)

Táto demonštratívna hra vojenskými svalmi, ktorú Rusko nevyprovokovalo sa odohráva na prahu začiatku olympiády v Riu. Počas Olympiády starovekí Gréci prerušovali bojové operácie, duch starovekého Grécka sa však z jednotlivých olympiád už dávno vytratil a v plnej miere ho nahradila Coca Cola. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že v čase poslednej letnej olympiády v Pekingu (2008) a zimnej olympiády v Soči (2014) pripravili USA pre Rusko geopolitické údery, ktorým boli udalosti na Ukrajine v roku 2014 a konflikt s Gruzínskom v roku 2008.

Ruskí analytici preto nenechávajú nič na náhodu a pripravujú sa na možnosť, že sa nepriateľské sily Ruska pokúsia využiť olympiádu v Riu k ďalším akciám namiereným proti Rusku. Pravdepodobným bojovým poľom bude územie LNR a DNR, reálnosť takéhoto konfliktu hodnotia ruskí analytici pomerne vysoko. Takýto konflikt však podľa ruských odborníkov môže prerásť hranice regiónu a Moskva a Washington nemusia ostať stáť bokom.

Otázka znie, chce Rusko alebo USA otvorené vojenské stretnutie na Ukrajine? A ak áno, aké budú následky pre celý svet?

Podľa slov Michaila Alexandrova, experta Centra vojensko-politického výskumu MGIMO (Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov) je situácia vážna. Kyjev sa pohráva s myšlienkou začať veľkú vojenskú operáciu z viacerých dôvodov.

Zhoršuje sa ekonomická situácia a prespektívy na Ukrajine, MMF už nechce vo výraznej miere financovať existenciu súčasného ukrajinského kyjevského režimu. Preto sa súčasní ukrajinskí štátni predstavitelia snažia stresovať nielen Rusko, ale aj štáty EÚ a USA.

Ukrajinskí politici majú predstavu, že ak začnú vojnu, posilnia svoje pozície a Západ ich bude musieť finančne podporovať. Chcú využiť aj tlak na Rusko, aby bolo Rusko ústretovejšie k otázkam súvisiacim s plynom prúdiacim na Ukrajinu a do Európy a takisto chcú získať lepšie pozície pri rokovaniach ohľadne trojmiliardového dlhu Ukrajiny voči Rusku, ktorý nechcú Ukrajinci vrátiť, takže Rusko muselo podať žalobu voči Ukrajine na Londýnskom súde.

Podľa Alexandrova treba zobrať do úvahy aj skutočnosť, že odchádzajúci Obama sa nemôže pochváliť žiadnym zmysluplným úspechom vo svetovej politike. Všetky americké aktivity v čase jeho prezidentovania sa skončili vpodstate neúspechom, hlavný neúspech predstavuje Sýria.

Možno sa v posledných týždňoch svojho prezidentovania Obama rozhodne pokúsiť zvýšiť svoje renomé a začne s geopolitickou akciou na Ukrajine. Cieľom tejto akcie bude zviazať Rusku na Ukrajine ruky, aby sa ďalší americký prezidentský kandidát mohol aktivizovať v Sýrii. USA sú značne nervózne aj zo skutočnosti, že Turecko sa dostalo do situácie, keď už nedokáže reálne v Sýrii pôsobiť ako zástupná armáda USA a islamistom v Sýrii, vrátane umiernenej opozície, ktorú aktívne podporujú USA hrozí doslovne fyzická likvidácia.

Ak sa však Obama rozhodne túto operáciu uskutočniť, určite poškodí USA, vyjadril svoje presvedčenie Alexandrov.

Podľa Alexandrova by mala verejnosť aj správne pochopiť odvolanie ruského veľvyslanca Zurabova v Kyjeve, ktoré svedčí o zmenách v ruskom postoji voči Ukrajine. Zurabov bol priateľom Porošenka, jeho odvolanie je jasným signálom, že Rusko prestalo Porošenka ponímať ako vhodného kandidáta, s ktorým možno rátať do budúcnosti.

Zurabov zastával celý čas tézu, že Porošenko je vhodným kandidátom, pretože bráni vypuknutiu reálnej vojny a zdržiava ukrajinských jastrabov. Odvolanie Zurabova znamená že sa Porošenko sprofanoval a Rusi s ním už nerátajú. Alexandrov preto počíta s možnosťou aktívnejšieho pôsobenia Ruska v otázke Donbasa, ak sa Kyjev rozhodne pre vojenské dobrodružstvo, nie je vylúčené, že Rusko odpovie mohutnou vojenskou operáciou.

Na otázku, aké môžu byť ciele takejto operácie, Alexandrov odpovedal, že prípadné ciele determinuje viacero faktorov. Možno sa operácia skončí na administratívnej hranice LNR a DNR. Možno sa pretransformuje do operácie “Novorusko” (krok smerujúci k parcelizácii Ukrajiny) a možno situácia nakoniec vykryštalizuje v páde súčasnej prozápadnej ukrajinskej vlády, na Ukrajine sa uskutočnia nové prezidentské voľby a postupne sa celkovo zmení politická situácia v krajine.

Podľa Alexandrova skutočnosť, že Rusko na svojich juhozápadných hraniciach sústredilo štyri nové divízie a viacero brigád svedčí o tom, že situáciu berie Rusko nesmierne vážne. V roku 2014 Rusko verilo, že situácia na Ukrajine sa dá riešiť aj inou ako vojenskou cestou a odborníci navyše pochybovali o možnosti, že Rusko sústredilo dostatok síl pre operáciu na Ukrajine. Momentálne je vojenských síl (nielen dobrovoľníkov a jednotiek LNR a DNR), dostatok na to, aby sa dokázalo ako minimum získať územie juhovýchodnej Ukrajiny.

Alexandrov potom rozvinul tézu, či bude USA bojovať za Ukrajinu. Podľa Alexandrova priamo USA nebude proti Rusku na Ukrajine bojovať.  USA bojovali proti Rusku vždy len pomocou svojich zástupných armád – na Ukrajine pomocou Ukrajincov a rôznych žoldnierov, v Sýrii pomocou Turkov a rôznych sýrskych islamistických organizácii. Ak by sa do klasických bojov zapojili členovia NATO – budú mať obrovské straty a na tieto straty nie sú pripravení. “Ešte v roku 2014 som hovoril že ani NATO a ani Rusko nemá dostatok síl na Tretiu svetovú vojnu”, uviedol doslovne Alexandrov.

Tu by som rád slová Michaila Alexandrova doplnil. Väčšina politikov s vysokou pravdepodobnosťou chápe, že ak sa začne jadrový konflikt, ani oni sa v žiadnom prípade v protiatómovom bunkri nezachránia. V protiatómovom bunkri sa veľmi rýchlo zmení pyramída moci a skutočnými vládcami sa stanú jednotliví dôstojníci a ozbrojenci, čo bude znamenať doslovný koniec ukrytých politických elít.

Neviem si totiž predstaviť, akým spôsobom zaslúžilý politický činiteľ presvedčí ozbrojených príslušníkov ochrany o opaku, situáciu zradikalizuje aj skutočnosť, že väčšina rodinných príslušníkov členov ochrany sa aj tak nestihne do bunkra premiestniť. Rovnako ako Hitler v berlínskom bunkri vedel, že živý sa z bunkra nedostane, mali by s touto axiómou rátať aj súčasní politickí lídri a nespoliehať sa na fiktívnu bezpečnosť protiatómového bunkra. Mnohí súčasní rozumní politickí lídri to aj chápu, a preto sa ja osobne prípadného jadrového konfliktu neobávam.

V ďalšej časti sa Alexandrov venoval snahám USA a NATO zvýšiť bojovú hodnotu ukrajinskej armády. Podľa jeho slov zvýšiť bojaschopnosť ukrajinskej armády a pripraviť jednotky NATO na prípadné bojové operácie voči Ruskej armáde bude za dnešných podmienok trvať ešte minimálne dva – tri roky. Ten čas zdá sa, USA, NATO a Kyjevu chýba.

Momentálne sily Západu nestačia na reálne zdržiavanie Moskvy a v prípade zvolenia Trumpa za prezidenta USA môže prísť k prehodnoteniu americkej politiky voči Číne a Rusku a to sa môže dotknúť aj NATO. Trump, ktorý reálne chápe vnútorné problémy USA (ekonomická situácia, rasové nepokoje, demografická krivka….) pravdepodobne siahne v medzinárodnej oblasti po politike kompromisov, s čím sú ochotní súhlasiť aj Rusi a aj Číňania.

Americkým jastrabom a neoconom sa samozrejme takýto scenár podľa Alexandrova nepáči. Môžu sa preto pokúsiť zatlačiť na Obamu, aby zatiahol Rusko do vojny na Ukrajine, čím by zvýšili svoje šance v Sýrii, navyše by Rusko v prípade vojny na Ukrajine celý Západ označil za agresora. Alexandrov potom znova podčiarkol skutočnosť, že ani on neočakával, ako rýchlo americkí jastrabi a neoconi odstránia Janukoviča, pričom využijú k tomu zimnú olympiádu v Soči v 2014 a zaneprázdnenie ruských bezpečnostných orgánov teroristickými hrozbami, podľa jeho slov stále netreba možnosti neoconov a jastrabov podceňovať.

Podľa slov Alexandra Chramčikina z Inštitútu politickej a vojenskej analýzy v Moskve však za vojenskou rétorikou Kyjeva nestojí žiadna skutočná reálna sila. Oficiálne kyjevské politické špičky dokážu len rečniť a šíriť propagandu, pričom sa im celá krajina rozpadá pod rukami.

Chramčikin takisto nevidí nič alarmujúce na “ruskej hrozbe”. Podľa jeho slov o “ruskej hrozbe” USA neustále hovorí už od roku 2008, kedy im nevyšla akcia s využitím gruzínskej armády v zástupnej vojne voči Rusku.

Tu by som tiež rád Chramčikina doplnil – podľa viacerých ruských materiálov, ktoré som čítal USA sledovali v roku 2008 akciou v Gruzínsku  jeden základný cieľ. Ak by Rusko na provokácie Gruzíncov nereagovalo, znova by sa rozhoreli boje na Kaukaze a Rusom by pribudli aj problémy v stredoázijských bývalých sovietskych republikách, pretože kto by sa bál “papierového tigra”, ktorý si nechá brnkať po nose od Gruzíncov?

Podľa týchto materiálov, gruzínsku armádu americkí odborníci pripravovali na krátky konflikt s Ruskom, pretože boli presvedčení že moderná gruzínska armáda dokáže Rusom v nepriaznivom horskom teréne a v krátkej námornej bitke odolať. Ak by gruzínska armáda zvíťazila, Rusko a ruská armáda by opätovne pôsobili ako papierový tiger, takže Kaukaz a Stredná Ázia by sa stali ruskou nočnou morou. USA si pripravili klasický plán s dvoma nevýhodnými riešeniami pre Rusko, Rusi im však celý plán zlikvidovali.

USA plánovači totiž veľmi zle vyhodnotili skutočný stav, ruské politické odhodlanie a charakter i ŕoveň ruskej armády. Takisto precenili sily Gruzíncov a proamerických žoldnierov. Rusi rozdrvili gruzínske vojenské jednotky, políciu i námorníctvo a prinútili Saakašviliho hystericky žuť kravatu a obávať sa o svoj život. Ruská armáda z politických dôvodov nepokračovala v útoku voči Gruzíncom a nesnažila sa obsadiť Tbilisi. Rusom stačilo, že zhatili americké plány, takže USA zapadli obrazne do “gruzínskeho bahna”.

Len pripomínam, že uvedené dokumenty, ktoré vysvetľujú plány USA v rámci gruzínskej vojny zo strany Ruska sa dajú v širokej miere nájsť na webe a na youtube. Napríklad tu:

Mainstreamové prozápadné média samozrejme prinášali iný pohľad na celý tento konflikt.

Chramčikin potom ohodnotil vojenské možnosti NATO vo východnej Európe. Sily NATO v Pobaltí označil z vojenského hľadiska za smiešne, venoval sa aj nervozite prameniacej z ruských fóbii u politických predstaviteľov Poľska a Pobaltia. Podľa jeho slov mnohí predstavitelia politických elít vo východnej Európe sú pod silným americkým vplyvom , v protiruských postojoch dominujú však Poliaci a politici z Pobaltia, čo však Rusom nezabráni viesť vlastnú zahraničnú politiku.

Branislav Krasnovský