Bratislava 18. júla 2019 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer, Martin Baumann)
Napriek aktívnemu lobingu Zuzany Čaputovej počas júnovej návštevy v centrále severo-atlantického paktu NATO v Bruseli sa šéfovi slovenskej diplomacie Miroslavovi Lajčákovi neušla stolička zástupcu generálneho tajomníka tohto vojenského bloku
Jens Stoltenberg v rozhovore so slovenskou prezidentkou verbálne ocenil iniciatívny prístup Bratislavy k plneniu záväzkov vyplývajúcich z členstva v NATO a zložil Čaputovej poklonu vyjadrením, že Slovensko spomedzi všetkých členov NATO najrýchlejšie dobieha svoje manko v napĺňaní rozpočtu NATO na úrovni 2% hrubého domáceho produktu s perspektívou jeho zvýšenia na 4% HDP. Ani táto príkladná snaživosť však Lajčákovi nepomohla získať lukratívnu pozíciu Stoltenbergovho námestníka. Prednosť pred Lajčákom dostal rumunský kandidát Mircea Geoana, čo Stoltenberg zdôvodnil pravidlami výberového procesu založeného na princípe „zásluh“.
Táto Lajčákova prehra samozrejme neušla pozornosti kaviarensko-liberálnych kruhov v Bratislave, ktoré začali okamžite konšpirovať o tom, že Lajčákov neúspech vraj ide na vrub proruskej rétoriky predsedu NR SR Andreja Danka a jeho častých návštev v Moskve, respektíve údajných zákazov tankovania amerických vrtuľníkov v Sliači pod taktovkou nominanta Dankovej SNS v rezorte obrany. Miroslav Lajčák sa vraj môže za nedostatočnú priazeň v NATO poďakovať Andrejovi Dankovi.
Ak by to aj hypoteticky bola pravda, poďakovanie Dankovi patrí oprávnene. Je totiž všeobecne dobre známe, že vodca slobodného sveta – Donald Trump neoplýva osobitným rešpektom voči tejto vojenskej organizácii a mnohí liberáli ho dokonca podozrievajú z toho, že by NATO najradšej zrušil. V takom prípade sa však Dankov vplyv na voľbu námestníka generálneho tajomníka NATO dostáva do úplne iného svetla. Vyzerá to tak, že predseda slovenského parlamentu dokázal najlepšie odhadnúť preferencie Bieleho domu vo vzťahu k NATO, ktoré je z jeho pohľadu skôr na príťaž než k úžitku.
Z tohto aspektu by Andrej Danko mohol byť v budúcnosti rehabilitovaný ako skutočný vizionár, ktorý ušetril Miroslava Lajčáka od potupnej a nevďačnej úlohy štatistu odsúdeného do roly bezmocného svedka postupnej dezintegrácie severo-atlantického paktu, ktorú spustilo Turecko svojim nákupom ruskej vojenskej techniky, z čoho majú v USA veľký hlavybôľ. Pri všetkej úcte k Lajčákovi je totiž nulová šanca, že by dokázal Turkov presvedčiť, aby namiesto financovania ruského zbrojárskeho komplexu radšej nalievali viac peňazí do rozpočtu NATO. Pre Biely dom je turecký precedens silným argumentom, že táto organizácia naozaj nemá veľkú budúcnosť. Lajčákovi teda nemusí byť ľúto, že mu funkciu vyfúkol rumunský kandidát. Možno by sa naozaj mal poďakovať Andrejovi Dankovi za to, že jeho meno nebude spájané s prípadným rozpadom NATO.
Gabriel Gačko