Prečo kresťania neuspeli v slovenskej politike po novembri 1989?

Bratislava 14. mája 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Zaujíma ma život kresťana v spoločnosti a v Cirkvi a ich vzájomný vzťah, pretože som presvedčený, že naplno môže človek prežiť svoj život len ako zodpovedný kresťan, ktorý dokáže prijať Božie pravidlá pre život a život prežívať naplno v službe Božieho Kráľovstva. Potvrdzujú to historické udalosti, ktoré umožnili vyrásť dnešnej civilizácií, vďaka mnohým veľkým kresťanským osobnostiam – svätcom, ktorí stáli pri jej základoch a budovaní až do dnešných dní

Viacerí sa v súčasnosti právom pýtame, kde sú kresťania dnes v dnešnej spoločnosti, vo verejnom živote, v kresťanskej politike a akou formou sa podieľajú na formovaní životných pravidiel a podmienok na Slovensku, v Európe, vo svete? K takejto úvahe nás vedie aj spôsob boja s pandémiou, ktorý na dlhé obdobie celkom znemožnil osobnú účasť na bohoslužbách. Vraj v záujme zdravia svojho i iných, sme nútení prijímať obmedzenia a zásahy do nášho života, ktoré si nedovolila ani totalitná socialistická moc, ktorá sa netajila s protináboženským bojom a kresťanov pokladala za ľudí podradnej kategórie. Je pre mňa najmenej varovaním, že sa horšie veci dejú v súčasnosti, keď sa všade hovorí o slobode, ľudských právach a demokracií, ale skutočnosť naznačuje niečo iné.

Po viac ako tridsiatich rokoch slobody a rozkladom spoločnosti, na ktorých sa podieľali rozličné kresťanské či cirkevné zoskupenia a spoločenstvá, už vyše roka sme uzavretí vo svojich domácnostiach, bez možnosti, alebo len s veľkými obmedzeniami, slobodne cestovať, zhromažďovať sa, osobne komunikovať, stretávať sa, ba i navštevovať sa, športovať, kultúrne žiť a spoločne sláviť, modliť sa a stretávať na bohoslužbách…

Myslím, že právom sa niektorí pýtajú: Akým prínosom po novembri 1989 boli kresťania v našom spoločenskom živote? Čo do neho vniesli? Nestali sa súčasťou, či priamo vedúcou silou dnešného marazmu, úpadku a rozkladu? Po ich statočných postojoch v rokoch totality sa právom od nich čakalo, že budú výraznou súčasťou verejného života v slobodnej spoločnosti. Prečo ňou nie sú? V čom bol prínos KDH, SDK, kresťanov v rozličných frakciách strán až po súčasné OĽANO? O čo išlo týmto kresťanom, ktorí si nárokovali a získali hlasy kresťanov, ktorí im v dobrej viere odovzdali pri voľbách svoj hlas a dôveru, ako s ňou naložili…?

Myslím si, že príčin je viacero:
1. situácia v Cirkvi svetovej, ktorá nastala po druhom Vatikánskom koncile, viedla k rozkladu cirkevných štruktúr a úpadku cirkevného a duchovného života a toto oslabenie v prvej vlne viac v krajinách slobodnej Západnej Európy, ako v socialistickou totalitou ovládaných východnej a strednej Európy mal dopad aj na spoločenský život. Prázdne a nepotrebné kostoly, nezáujem o duchovné povolania, úpadok kresťanských organizácií, tlače, médií, čo viedlo k vytváraniu sekulárnej spoločnosti často protikresťansky zameranej, ktorá do života a zákonov krajín presadila legalizáciu umelých potratov, eutanáziu, LGBTI agendu a ďalšie rozkladné prvky. Dnes prebieha nielen diskusia, ale zápas o to, aby tieto rozkladné prvky boli tolerované, ale aj legalizované i v cirkevnej praxi a legislatíve. Cirkev chce viesť dialóg so svetom, o ktorý svet nemá záujem.

2. Situácia v Cirkvi na Slovensku. Vďaka totalite a tomu, že cirkev bola až do roku 1989 prenasledovaná sa závery druhého Vatikánskeho koncilu, do života príliš neuviedli, len liturgická reforma, ktorú organizovali nie biskupi, pretože na Slovensku neboli, ale správcovia diecéz a kňazi organizovaní v Pacem in terris v spolupráci s tzv. cirkevnými tajomníkmi pri ONV a vďaka zabehnutej situácií napriek prenasledovaniu zo strany štátnej moci viera bola v srdciach ľudí hlboko a pevne zakorenená a žili ju dôsledne vo svojom osobnom živote, v rodinách, farnostiach, spoločenstvách… čo sa s príchodom slobody výrazne zmenilo.

3. Aj v rokoch totality biskupi , kňazi, veriaci laici boli väznení mnohí bez možnosti verejne pôsobiť, pretože nedostali tzv. štátny súhlas, boli vysokými morálnymi autoritami, existoval samizdat, kresťanský disent, ilegálne stretávanie a slávenie bohoslužieb a vzdelávanie, duchovné cvičenia na chatách v bytoch, boli dôveryhodnými oporami pre mnohých, z ktorých sme čerpali silu pre náš každodenný kresťanský život. A keďže sme boli pod tlakom štátu nesústredili sme sa na rozpory, skôr na kresťanský život v rámci daných možností.

Keď Cirkev mohla slobodne organizovať akoby to stratilo svoju príťažlivosť a vytvorili sa nové iniciatívy, kde preberajú iniciatívu aktivisti, ktorí sa usilujú presadiť a získať si priazeň, prestíž a otázka spoločného dobra akoby zostávala odsunutá.

S novembrom 1989 sa vynorili mnohí aktivisti a iniciatívy, z disentu i dovtedajšieho verejného života a nastal chaos, v ktorom vycítili mnohí svoje šance a tomu podriadili svoje aktivity a chvíľu i keď s veľmi rýchlo klesajúcou popularitou sa im to vďaka nadšeniu darilo. Stihli niečo z toho dovtedy spoločného získať pre seba, nejaké funkcie, posty, majetok… Rýchlo upadla morálka spoločenského života, ani kresťanov v politike neobišla korupcia, nemorálne správanie…

Na otázky, kto je kresťan a  ako sa má správať v živote sa veľa nehľadelo a nehľadí ani dnes. Zásadou, ktorá platila a ktorej sa podriadili aj kresťania vo verejnom živote bolo mať sa dobre, zabezpečiť rodinu, svojich, pre seba získať čo najviac… To je zrejme podľa mňa aj dôvod prečo tzv. strany či hnutia, ktoré si do svojho názvu dali slovo kresťanské, stratili dnes všetok kredit a v súčasnosti už im dôveruje málokto, mnohí sa cítia právom oklamaní a zúbožení, na okraji, bez pomoci, opory a možnosti sa na niekoho obrátiť i v najväčšej núdzi a problémoch. Mnohí kresťania nesú zodpovednosť za mnohé nekresťanské , či málo kresťanské správanie sa a rozhodnutia v parlamente, vláde a zastupiteľstvách. Ak sa pokúšal apelovať na správanie politikov a udávať správny smer kresťanskej politike napríklad kňaz Marián Kuffa, dostal zákaz výstrahu od biskupov Sečku i Zvolenského. Podriadil sa v zmysle poslušnosti.

Cirkev bola matka a učiteľka. Bola oporou každého, kto prijal jej poslanie a učenie. Dnešná Cirkev je v kríze, že ju a jej predstaviteľov už len malé percento ľudí, aj z tých, ktorí sa k nej ešte hlásia berie vážne. A veľkým problémom súčasnosti je to, že svet a myslím si že žiaľ aj s pomocou mnohých predstaviteľov Cirkvi bojuje proti kresťanskému spôsobu života, ktorý učil Ježiš a apoštoli. Už nielen vo svete, v spoločnosti, v rodinách ale aj v Cirkvi sa toleruje prax a legislatíva, ktorá je v rozpore s Cirkevným učením a praxou, Božím zákonom, Ježišovým životom a učením. Väčšina ľudí aj kresťanov sa tak ocitá sama v ťažko riešiteľných situáciách, z ktorých sa len ťažko nachádza východisko. Chýba hĺbka, modlitba, pokánie, obeta…

Tlak spoločnosti, rodiny, aj súčasnej Cirkvi, prijať ľahké, povrchné, dočasné, ľudské riešenia, ktoré neprinášajú dobré ovocie situáciu v spoločnosti aj v Cirkvi komplikuje čoraz viac. Ale máme Božie Slovo a mnohých, ktorí majú odvahu prijať jeho radikálnosť, ktorí sú si vedomí toho, že Boha je potrebné poslúchať viac ako ľudí, že Boží Zákon a poriadok, Ježišove slová sú vyšším princípom, než cirkevné predpisy a nariadenia, či „dobre mienené únikové rady“, ak prichádza k rozporu medzi vierou a životom. Boží zákon je tu pre všetkých a človek má šancu na rast a rozvoj ak ho prijme, ak ho odmietne tak musí niesť dôsledky. Bez Boha nemá budúcnosť ani človek ani svet. Ani Cirkev budovaná na ľudských predstavách, ako sa o to v dejinách i v súčasnosti mnohí pokúšajú.

Nepodľahla aj kresťanská politika a tí, ktorí sa v nej angažujú nesprávnym, pomýleným svetským pravidlám? Aké je ovocie ich činnosti? Nie je stavaná na klamstve, demagógií, populizme, reklame, povrchných a silných médiách, sociálnych sieťach, formalizme, nezodpovednosti…? Nepokúšajú sa v takýchto trendoch kráčať aj niektoré cirkevné spoločenstvá? Materializmus, konzumizmus, alibizmus, kult hmoty, majetku a tela sa stali príťažlivé pre mnohých, aj tých, ktorí sa ešte formálne hlásia ku kresťanstvu.

Ale každý hriech odlučuje od Boha a od Cirkvi, pretože Cirkev je spoločenstvom svätých. Aj keď máme chyby a nedostatky, ak sa svätosť a dokonalosť nestane našim cieľom, tak sme prehrali boj o seba a potom aj o všetko ostatné. Nemôže viesť slepý slepého… Človek, ktorý zradí Boha, zrádza aj iných aj seba a človek ktorý zrádza človeka zrádza aj Boha. Človek bez Boha nemá budúcnosť a už vôbec nie prosperujúcu a šťastnú. Človek má žiť nielen z niekoho a niečoho, ale pre Boha, ľudí i seba pre hodnoty, ktoré ho robia šťastnými a spokojným trvale, nie len chvíľkovo, dočasne.

Ľudovít Košík