Podivný je tento svet, v ktorom žijeme, a dejú sa v ňom naozaj bizarné, niekedy priam až zábavné veci. Tak napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý je popredným predstaviteľom politických síl napojených na rothschildovsko-rockefellerovské kapitálové kruhy, a ako taký je jednou z kľúčových figúrok mašinérie, ktorá stojí za migrantskou a islamskou záplavou nivočiacou Európu, sa najnovšie stal pre moslimov hlavným nepriateľom a „teroristom číslo jeden“ – takto ho napríklad nazval vodca Čečenskej republiky Ramzan Kadyrov a tiež čečenský mufti Salach-Chadži Mežijev.

Ten istý Macron, ktorý sa dlhodobo usiluje o etablovanie islamu vo francúzskej spoločnosti, a ktorý chce vyhodiť zo schengenského priestoru krajiny, ktoré protestujú proti doterajšej bezbreho otvorenej migračnej politike EÚ, je teraz pre moslimov nepriateľom číslo jedna. No nie je to úsmevné?

Je to dôvod sa zamyslieť

Začalo sa to odseknutím hlavy francúzskemu učiteľovi Samuelovi Patymu, ktorý ukazoval študentom karikatúry proroka Mohameda. Francúzsky prezident, ktorému ako plnokrvnému populistovi záleží (samozrejme, okrem plnenia želaní svojich globálnych tútorov) predovšetkým na voličských preferenciách, nemohol ignorovať búrku hnevu, ktorú táto udalosť rozpútala vo francúzskej spoločnosti, a musel v tomto duchu zareagovať.

Urobil nejaké vyhlásenia, ktoré mali byť dostatočne tvrdé, aby uspokojili nahnevaných Francúzov, a možno si myslel, že sú aj dostatočne neutrálne, aby príliš nepobúrili moslimov doma aj vo svete – lenže prerátal sa. Jeho vyjadrenia vyvolali v mnohých islamských krajinách protesty a viedli k výzvam bojkotovať francúzske značky a výrobky.

Objektívne vzaté, Macron to má ťažké a bude to mať čoraz ťažšie. Arogancia a bezočivosť moslimských dobyvateľov Európy s ich narastajúcim počtom a vývojom medzinárodnej situácie totiž narastá a pre takýchto politických podvodníkov a klamárov ako Macron, ktorých je on priam etalónom, bude čoraz ťažšie sedieť na dvoch stoličkách, keď jedna z tých stoličiek je v saudskej mešite a druhá v európskej katedrále či vinárni.

Jednoducho, ani pre politického kúzelníka jeho kalibru (konkurovať mu v tomto smere môže azda iba predseda vlády istej nemenovanej stredoeurópskej tejtokrajinky) nie je ľahké tváriť sa ako hrdinský bojovník proti islamizmu a súčasne vystupovať ako úctivý služobník rešpektujúci cieľ, ktorým sa moslimskí vodcovia a ideológovia zväčša ani netaja: dobyť a islamizovať Európu.

Pre nich je premena Európy na islamské územie úplnou samozrejmosťou, ktorú má každý akceptovať. A islam, resp. islamizmus (politický islam) s kompromismi neráta: buď poslúchate Korán tak ako je, alebo ste neveriaci (čiže menejcenný ľudský materiál určený na islamizáciu alebo poddanstvo) alebo ešte horšie, odpadlík – a je všeobecne známe, čo majú moslimovia podľa svojich svätých textov s odpadlíkmi od viery robiť. Všetky tie tančeky okolo toho a reči o umiernenom islame sú iba zásterkami snažiace sa ukryť holú podstatu: stačí prečítať si Korán a všetko je jasné.

Islam nie je kompatibilný s demokraciou a humanizmom

V Európe žijú už desiatky miliónov moslimov. A samozrejme, veľká väčšina z nich sú obyčajní ľudia, ktorí majú ďaleko k nejakému extrémizmu a násiliu. Sú tu však konfrontovaní s Európanmi a ich kresťanským alebo ateistickým videním sveta – a za to, že islam nie je kompatibilný s demokratickými a humanistickými ideálmi a hodnotami, tu často čelia oprávnenej kritike a odsudzovaniu. Preto musia stále riešiť dilemu: buď nebrať islam až tak vážne, alebo sa v zmysle požiadaviek imámov a islamských svätých textov radikalizovať.

Diskusia medzi obhajcami a kritikmi islamu sa zvyčajne dostane do závozu, keď obhajcovia hovoria, že veď väčšina moslimov je dobrá a majú predsa právo na svoju vieru. Nuž, väčšina voličov Adolfa Hitlera tiež boli dobrí ľudia, ktorí chceli lepší a spravodlivejší svet…

Je naozaj smolou slušných moslimov, že základné texty a v mnohých prípadoch aj reálna prax náboženskej ideológie, ku ktorej sa hlásia, sú v priamom rozpore s európskym kultúrnym dedičstvom a demokraciou, a že táto ideológia je diskreditovaná jej vodcami, militantnými odnožami a v neposlednom rade faktami zdokumentovanými v policajných štatistikách. Z týchto dôvodov veľká časť Európanov islam oprávnene odmieta a tvrdo kritizuje, hoci ich politickí predstavitelia sú spravidla voči nemu veľmi opatrní a tolerantní.

Hovoria o hanobení – ale je hanobením konštatovanie faktov?

Mnohí moslimovia kritiku svojho náboženstva interpretujú ako jeho hanobenie a urážanie a je naozaj iba otázkou interpretácie slova hanobenie, do akej miery býva ich sťažnosť oprávnená. Čo je hanobenie? Je hanobením povedať na netolerantnú, nehumánnu stredovekú ideológiu, že je to netolerantná, nehumánna stredoveká ideológia?

Je hanobením povedať, že neznášanlivá ideológia maskovaná ako náboženstvo, ktorá sa po planéte militantne šíri na úkor iných náboženstiev aj preto, že pod hrozbou smrti nie je možné z jej otroctva vystúpiť, ktorá považuje ženy za menejcenné, ktorá sa aj dnes hlási ku kameňovaniu, mrzačeniu, prenasledovaniu ľudí inej viery, je v civilizovanom svete neprijateľná a pre demokratické európske humanistické kultúry je, vzhľadom na ich tolerantnosť, aj nebezpečná?

Macron pritom nič z toho nepovedal a evidentne si ani nemyslí. Naopak, dovolil si iba prihlásiť sa k slobode slova, ktorá (ešte stále) zahŕňa aj uverejňovanie karikatúr, a dovolil si vyhlásiť, že bude bojovať proti islamským radikálom, a že treba zrevidovať európsku imigračnú politiku. Čo je však dosť na to, aby ho kritizoval celý rad autorít islamského sveta.

Rektor mešity Al-Azhar v Káhire Šajch Ahmad at-Tajjib ostro skritizoval Macronove vyjadrenia a žiada celosvetovo platný zákon proti hanobeniu náboženstva a jeho posvätných symbolov. Vyjadril sa aj k vražde učiteľa Samuela Patyho – približne v tom zmysle, že vražda nie je dobrá, ale dobré nie sú ani karikatúry proroka Mohameda (čo z toho je horší zločin, to nepovedal).

Ešte tvrdší bol čečenský mufti, ktorý povedal, že Macron urážkou proroka Mohameda uráža všetkých prorokov a náboženstvá. Označil ho za nepriateľa Alaha, ľudstva aj všetkých moslimov, ktorý nemá žiadne morálne zásady a hodnoty. Obvinil ho tiež, že podnecuje medzietnické a medzináboženské spory a zámerne hucká moslimov k provokatívnym akciám tým, že „zo šialeného profesora urobil národného hrdinu“.

Čo znamenajú tieto útoky na Macrona?

Čo za tým je, že práve teraz islamisti spustili voči Macronovi frontálny útok? Je už v Európe dostatok odrezávačov hláv, aby spustili ďalšiu fázu prípravy na vytvorenie „eurokalifátu“? Zjavne ešte nie. Alebo je to iba náhoda? Ani to asi celkom nie: dá sa tu vidieť viacero súvislostí, z ktorých najnápadnejšou je boj „sultána“ Erdogana.

Nevídaná bezočivosť Turecka voči EÚ svedčí o tom, že Turecko zrejme vyhodnotilo medzinárodnú situáciu za dostatočne vhodnú na to, aby začalo realizovať v Európe, konkrétne proti Grécku, svoje dobyvateľské plány. Kancelárka Merkelová je v tomto smere dostatočne submisívna, Brusel ako keby ani neexistoval, a tak v atomizovanej Európe drží vlajku odporu už len jeden človek – a je úsmevným paradoxom, že ním musí byť práve rothschildovský lokaj Emmanuel Macron.

Niekto by možno povedal, že veď je jedno, či je mačka čierna alebo biela, dôležité je, aby chytala myši. Lenže v tomto prípade to tak celkom jedno nie je. Macron totiž naozaj nie je ten európsky hrdina, ktorý by Európu mienil zachraňovať: on zachraňuje iba svoje percentá. O jeho skutočnom postoji k islamistickému nebezpečenstvu jasne svedčí jeho judášska a zbabelá politika voči obrovskému problému s migrantmi vo Francúzsku. Napokon, videli sme ako zbabelo pred niekoľkými mesiacmi francúzske lode ustúpili tureckému agresorovi pri líbyjských brehoch, a ako servilne celú vec následne francúzske vedenie zahralo do autu.

A preto je jasné, že výsledkom Macronovho konania nikdy nebude nič iné, než naoko nebojácne reči na uchlácholenie verejnosti a postupné prenechávanie územia nepriateľovi salámovou metódou. On je ten kuchár, ktorý sa snaží žabu pomaličky variť tak, aby z hrnca nevyskočila (ako Francúz je na varenie žaby tým správnym človekom).

Kým si európske národy naozaj nebudú chrániť svoje záujmy a svoje hranice, a kým si budú voliť takých lídrov, ako si volia, tak budú stále iba v role bezbrannej obete, voči ktorej si nepriateľ môže dovoľovať to, čo si dnes dovoľuje Erdogan. Nádej samozrejme stále je, a spočíva stále v tej istej (naivnej?) predstave: že sa ľudia v určitom momente zobudia a do čela sa dostane ten správny človek, ktorý nebude figúrkou nejakých síl v úzadí, ale ktorý bude naozaj bojovať za Európu, za Európanov.

Hm, keby sa to jedného dňa stalo, zaujímavé by bolo vedieť, ako by tohto človeka asi nazvali autority islamského sveta, keď už Macron je pre nich „terorista číslo jedna“…

Ivan Lehotský