Môj profil 
Predplatné
Slovensko 3. februára (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Prešlo len zopár dní a svet sa zmenil. Kopy snehu zmizli, snehuliaci sa roztopili. Náhle oteplenie prinieslo so sebou dážď a ten všetko zmyl. Akoby si príroda chcela poplakať, že zima bola krátka. A čo ľudský život? Aj ten je krátky, niekedy až príliš. V tom najkrajšom období sa zastaví a ak má za ním kto plakať, tak plače. Prejde len zopár dní a jeden ľudský život tu už nie je… a svet sa bez neho zmenil.
Spočiatku sa zdalo, že jedno miesto v mojom živote zostane navždy prázdne. Ale po prvotnom šoku, keď sa už smútok ustálil, nachádzam bohatstvo, ktoré mi navždy zostane. Skúsenosť lásky, ktorá nemôže zomrieť. Spomienky také živé, akoby sa všetko, čo sme zažili, odohralo iba včera. Posolstvo života jednej ženy, ktorá ak o niekom nevedela povedať niečo dobré, tak mlčala…
Keby som poznala v tej chvíli, keď sme sa videli naposledy, že sa už viac nestretneme, čo by som je asi povedala? Neviem, ale pamätám si tú chvíľu a viem, čo som je povedala. Po novoročnom koncerte zboru, v ktorom spievala, sme sa na chvíľku stretli pred kostolom. Bola krásna a žiarila nevýslovnou radosťou. Nemohla som mlčať a nepovedať jej to: „Vyzeráš úžasne. Čo so sebou robíš, že tak dobre vyzeráš?“ Zasmiala sa a oči sa jej ešte viac rozžiarili. Rozlúčili sme sa krátko, veď sme sa o mesiac mali stretnúť znovu…
Nie je nám dané poznať budúcnosť. A tak je to dobre. Inak by sme sa veľakrát z prítomnej chvíle tešiť nemohli. Nevieme, čo nás čaká za najbližšou zákrutou, jednoducho tam nedovidíme. Ale my nepotrebujeme vedieť a vidieť, čo bude. Potrebujeme žiť naplno v prítomnosti, naplno a intenzívne prežívať každé stretnutie s človekom, ktorý stojí predo mnou alebo kráča vedľa mňa. Ako v tej krátkej chvíli pred kostolom…
Zostalo mi veľa fotografii z našich spoločných výletov. V deň poslednej rozlúčky ma priatelia poprosili, aby som pripravila krátku prezentáciu. Nikdy som si nemyslela, že z tých krásnych fotiek budem robiť práve niečo také… Ale bolo to potrebné. Trošku sa prejsť spomienkami pri každom jednom zábere, znovu sa prechádzať naboso potokom v Gaderskej doline, deliť sa o radosť z krásnych výhľadov, zabežkovať si zasneženým lesom a vymýšľať srandovné pózy, aby boli fotky zaujímavejšie. Dovoliť tomu krásnemu, čo mi do života dala, aby to vyšlo von a aby som sa učila z jej postojov, ako sa dá neustále obdarúvať ľudí svojou prítomnosťou.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
.jpg)
.jpg)
