Poučná psychologická štúdia: Ako rozmýšľa slniečkar o hrozbe americko-iránskej vojny?

Bratislava 7. januára 2020 (HSP/Foto:SITA/AP-Vahid Salemi)

Potom, ako Američania cynicky zabili iránskeho generála a celý svet čaká, aká bude odplata, sa objavilo veľa špekulácií o možnom ďalšom vývoji. Zamyslel sa aj redaktor denníka Sme Matúš Krčmárik a výsledok tohto zamyslenia je peknou ilustráciou rozmýšľania slniečkového demokrata a humanistu

Ako si redaktor denníka Sme Matúš Krčmárik predstavuje agresiu USA do Iránu, o tom píše v článku „Ako by vyzerala vojna Američanov s Iránom“ (nájdete ho TU, ak máte predplatené Sme).

„Konflikt môže spustiť aj situácia, že by americký spojenec Izrael nechal zabiť iránskeho jadrového vedca a Teherán by reagoval silou,“ píše Krčmárik. Skúsme si tento výrok preložiť do menej „politicky korektného“ jazyka: pán Krčmárik pripúšťa, že americký útok by sa mohol začať aj vtedy, ak by si Iránci dovolili adekvátne zareagovať na niektorú z nehoráznych provokácií z kategórie medzinárodných vojnových zločinov, ako je napríklad izraelská tradícia úkladne zavraždiť iránskeho vedca.

„Vo Washingtone si pamätajú, aká náročná a dlhá bola vojna v Iraku. Susedný Irán by bol ešte ťažšou úlohou. Má trojnásobne viac obyvateľov a je tiež triapolkrát väčší.“ Tu autor prejavil značnú dávku empatie: mali by sme mať s Američanmi súcitiť, veď čo sa chudáci natrápia, koľko obetí pre ľud Iránu prinesú, kým ich krajinu dostanú do stavu, v akom je dnes Irak.

„Prípadnú inváziu by tiež komplikovala geografia. Turecko neumožnilo použiť svoje územie ani počas vojny v Iraku, vstup do krajiny z Afganistanu by znamenal prekročenie dvoch púští. Iracký diktátor Saddám Husajn zaútočil na Irán z juhozápadu, ale oblasť, kde sa stretávajú rieky Eufrat a Tigris je bažinatá a potom by ešte Američanov čakalo pohorie Zagros. Vo všetkých prípadoch by Iránci mali dostatok času skoordinovať svoju obranu,“ nahlas horekuje Krčmárik nad tým, že prírodné podmienky nezmyselnej a zločinnej agresii vôbec neprajú.

„Invázia by zrejme viedla k miliónom obetí a otázne je tiež to, či by si Rusko a Čína, ktoré sú teraz na iránskej strane, zachovali neutralitu. Takmer určite by sa snažili dosiahnuť, aby sa vojna čím skôr skončila.“ Ďalšia z formulácií, kde je povedané viac, než možno autor chcel. Z tejto formulácie by človek takmer nadobudol dojem, akoby Krčmárikovi prekážalo, keby Rusko a Čína prispeli k rýchlemu koncu vojny…

Krčmárik varuje, že iránske rakety sú rozmiestnené po celom regióne a „vedeli by tak pomerne rýchlo zaútočiť na americké základne na Blízkom východe alebo na Izrael. Ten je v osobitnom ohrození, lebo Irán vyzbrojuje milície v susednej Sýrii a v Libanone.“ Toto Američania deklarujú ako svoj údajný dôvod pre svoje agresívne správanie voči tejto krajine: že pripravuje nejaké diabolské ohrozenie mierumilovných demokratických krajín. Dôkazy? Vraj americké tajné služby majú zaručené informácie… Ale položme si otázku: ak je táto krajina, ktorá už dvetisíc rokov na nikoho nezaútočila, naozaj takým nebezpečným agresorom, prečo potom vo svojom svätom ťažení už dávno nenapadla žiadneho zo susedov?

Krčmárik píše, že podľa neho by bolo cieľom Američanov hneď v prvých dňoch iránske bojové schopnosti oslabiť natoľko, aby krajina nemohla odporovať. „Do osieho hniezda nepicháte, snažíte sa ho hneď odstrániť celé,“ cituje Krčmárik Ilana Goldenberga, ktorý mal na americkom ministerstve obrany v rokoch 2009 až 2012 na starosti Irán. Ale ak je Irán len „osie hniezdo“, ktoré sa dá jednoducho odstrániť celé, ako je možné, že iránske vedenie napriek tomu chystá nejaké „hrôzostrašné útoky“, ako tvrdí Trump? Zdá sa, že iránske vedenie sa zrejme nakazilo tou istou zvláštnou chorobou, ktorú mal aj Husajn, Kaddáfí, Asad a ďalší – že sa v nich prebudili samovražedné chúťky urobiť niečo strašné, čo pobúri celý svet, práve vtedy, keď sa okolo začali zhromažďovať americké vojská…

Krčmárik už má aj dobrý nápad, čo by mohli Iránci v samovražednom amoku urobiť. Píše: „Iránci by mohli pomerne ľahko útočiť na medzinárodné tankery“. Áno, to by šlo. Nemalo by to síce absolútne žiadny zmysel, ale mohol by to byť dobrý dôvod ako dať Američanom zámienku, aby tú krajinu vybombardovali do tla.

A kladie vážnu otázku: „Ďalšou strategickou neznámou je cieľ, ktorý by si Američania určili. Bude stačiť, ak Irán ukončí svoj jadrový program, alebo sa pokúsia úplne zmeniť režim?“ Pán Krčmárik sa tu prejavuje ako skutočný demokrat. Pripomeňme si, čo znamená slovo demokracia: je to vláda ľudu. A kto iný, ako práve americký ľud, ako hlavný vesmírny zdroj demokracie, a jeho oficiálni reprezentanti je povolaný na to, aby rozhodol, čo bude s iránskym jadrovým programom a aký režim v tej krajine bude?
Krčmárik však myslí aj ďalej, než len po vymlátenie krajiny do doby kamennej. Kladie si aj otázku, čo bude potom: „Keď v Iraku pomerne rýchlo padol diktátor Saddám Husajn, začala sa občianska vojna, ktorá bola oveľa krvavejšia ako prvotná invázia. Niečo podobné by zrejme čakalo aj Irán.“ Ale, ale, pán Krčmárik, načo toľká skepsa? Veď vy najlepšie viete, že pôvodný plán mierotvorcov z Washingtonu predsa vždy bol priniesť do Iraku, Sýrie, Líbye prosperitu, mier a šťastie. Alebo je to tak, že v boji za demokraciu žiadna obeť nie je príliš veľká a správny demokrat bude bojovať za demokratizáciu Iránu až do posledného Iránca?

„Američania by sa mohli rozhodnúť v krajine ostať a podieľať sa na jej rekonštrukcii, no do tohto sa vo Washingtone po skúsenostiach z Iraku a z Afganistanu chce len málokomu,“ povzdychol si Krčmárik. Naozaj, komu by sa potom, ako niekam s nasadením vlastného života horko-ťažko dovlečie demokraciu, chcelo ešte aj zarábať na rekonštrukcii krajiny, ktorú predtým rozbombardoval? Lenže ľudia v oslobodených krajinách sú už takí: podajte im prst a oni chcú celú ruku. A Američania majú príliš široké srdce. Keď ich budú Iránci na kolenách prosiť, aby zostali, veď čože si oni bez nich počnú, aby si aj oni užili niečo z iránskeho nerastného bohatstva, tak je dosť možné, že Američania nakoniec prosíkaniu neodolajú. Oni skrátka sú už raz takí.

Ivan Lehotský