Minule, po tom, čo jeden z vodcov útoku na Kapitol 6. januára dostal dlhý trest odňatia slobody, sa na mojom Twitteri objavili komentáre o posvätnosti “našej demokracie” a “liberálnej demokracie”. Na to som si po chvíli pomyslel: Naozaj?

Nechápte ma zle: výtržnosti zo 6. januára boli útokom na americký politický poriadok, ktorý si zaslúži tvrdý trest. Môžeme polemizovať o tom, či sú vysoké tresty, ktoré boli udelené odsúdeným výtržníkom, primerane spravodlivé, ale o mimoriadnej ničotnosti týchto činov sa veľa skutočných debát nevedie. Symbolicky išlo o znesvätenie chrámu liberálnej demokracie.

Obhajcovia amerického politického poriadku používajú pojem “liberálna demokracia”, akoby bol nesporný a každý vedel, čo znamená. Kedysi sme to možno vedeli, ale teraz ľudia používajú toto slovo, akoby malo moc zahnať pochybnosti a obavy o politickom poriadku, ktorý je od konca druhej svetovej vojny modelom vládnutia pre väčšinu Západu. V ústach všetkých, od prezidentov a premiérov až po učiteľov a dopravných policajtov, majú slová “demokracia” a “liberálna demokracia” približnú silu, akú kedysi mali pojmy ako “cirkev” a “armáda”: tvrdenie o spoločenskej skutočnosti, ktorej základná realita a autorita sú nespochybniteľné.

Keď sme vyrastali v čase studenej vojny, deti ako ja sa učili, že demokracia je Boží dar americkému ľudu a že je našou svätou povinnosťou brániť ju pred komunizmom, ako to robili naši rodičia alebo starí rodičia pred nacizmom. A čo sme bránili? V podstate právo ľudí vládnuť si sami. Ale okrem toho (a to bola tá “liberálna” časť) sme bránili slobodu prejavu, slobodu náboženstva, slobodu tlače, právny štát a tak ďalej.

Nevedeli ste si predstaviť iný spôsob života. Všetci učitelia na mojej základnej škole mali na stenách tried vyvesený vlastenecký kalendár s portrétmi všetkých amerických prezidentov, ktorý vyzeral ako pravoslávna ikona synaxis svätých. Bola tam kresba posledného prezidenta, toho Nixona, o ktorom sme my deti vedeli, že je nejako zlý, ale stále to bol prezident a museli sme si ho vážiť. Ľudia, ktorí by tieto veci nenávideli, ako napríklad Sovieti, boli cudzí, strašní a bolo sa ich treba báť a nenávidieť ich.

To všetko ide tak hlboko a doširoka, že dokonca aj teraz, keď je liberalizmus (toto slovo tu používam zameniteľne s “liberálnou demokraciou”) v kríze, je takmer nemožné myslieť za hranicami stanovenými liberalizmom. S výnimkou ľavicových a pravicových radikálov – a tých je teraz viac – väčšinu z nás obmedzuje slávna veta Winstona Churchilla o tom, že demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných.

Orbán a “neliberálna demokracia”

Je pre nás ťažké oddeliť slová “liberálny” a “demokracia” bez toho, aby sme stratili hlavu. Pred takmer desiatimi rokmi maďarský premiér Viktor Orbán vo svojom prejave vysvetlil, že chce v Maďarsku vytvoriť “neliberálnu demokraciu”. Jeho kritici mu túto poznámku nikdy nedovolili prežiť. Ak ľudia na Západe vedia o Orbánovi len jednu vec, tak je to to, že je stúpencom “neliberálnej demokracie”, a teda veľmi zlým človekom.

Nikto si, samozrejme, neprečítal úplný prepis prejavu z roku 2014, v ktorom Orbán tieto neslávne známe výroky predniesol. V prejave k davu na každoročnom letnom stretnutí Tusványos v Sedmohradsku Orbán povedal:

Keď ide o vzťah medzi dvoma ľudskými bytosťami, základný názor liberálneho spôsobu usporiadania spoločnosti hovorí, že môžeme robiť všetko, čo neporušuje slobodu iného človeka. Dvadsať rokov maďarského životného prostredia pred rokom 2010 vychádzalo z tohto teoretického, koncepčného východiska. Prijalo princíp, ktorý je inak v západnej Európe všeobecným princípom. V Maďarsku však trvalo dvadsať rokov, kým sme dokázali sformulovať problém, že táto myšlienka je okrem toho, že je veľmi príťažlivá na intelektuálnej úrovni, predsa len nie je jasné, kto povie, v ktorom momente je porušená moja sloboda. A keďže to nejde bez pochopenia, potom to musí niekto stanoviť a určiť. A keďže nikto nebol určený, aby o tom rozhodol, preto nám každodenná životná skúsenosť naznačila, že o tom rozhodla silnejšia strana.

Neustále sme mali pocit, že sa šliape po slabších. Nešlo o nejaký abstraktný princíp spravodlivosti, ktorý by rozhodoval o konfliktoch prameniacich z uznania vzájomných slobôd, ale stalo sa to, že silnejšia strana mala vždy pravdu: silnejší sused vám povedal, kde je váš vchod do auta. Vždy to bola silnejšia strana, banka, ktorá vám diktovala, koľko platíte úrokov z hypotéky, a v priebehu času ich menila, ako sa jej páčilo.

V preklade: liberálny spôsob usporiadania spoločnosti sa sústreďuje na práva jednotlivcov, ale v praxi to fungovalo tak, že sa privilegovali silnejší. Maďarsko sa cítilo byť vydané na milosť a nemilosť bohatým nadnárodným silám, pretože liberálnodemokratická koncepcia okrádala Maďarsko o jeho spravodlivú suverenitu. Inými slovami, “liberalizmus” bol filozofickou zásterkou na posilnenie určitých strán nad masami.

Orbán pokračoval:

Mohol by som vymenovať príklady, ktoré boli nepretržitou životnou skúsenosťou zraniteľných, slabých rodín, ktoré mali menšiu ekonomickú ochranu ako ostatné za posledných dvadsať rokov. Náš návrh na to, a na tom sa budeme snažiť postaviť maďarský štát, je, aby to nebol organizačný princíp maďarskej spoločnosti. Nemôžeme na to prijať zákon. Ide o princípy, že môžete robiť všetko, čo neporušuje slobodu iného. Namiesto toho by mal byť princíp nerob druhým to, čo by si nerobil sebe.

Potom vymenoval niekoľko vecí, v ktorých “zavedená maďarská liberálna demokracia” zlyhala a nepriniesla dobré výsledky pre celú spoločnosť:

• neumožňovala vládam “deklarovať, že majú slúžiť národným záujmom” – a dokonca spochybňovala existenciu národných záujmov;
• nechránila maďarské “verejné bohatstvo” pred skupovaním súkromnými zahraničnými investormi;
• nechránila Maďarsko pred hlbokým zadlžením a
• nechránila maďarské rodiny pred upadnutím do “otrockej práce” – Orbánov termín pre dlhové otroctvo voči devízovým pôžičkám.

Určite môžete polemizovať s ktorýmkoľvek alebo všetkými Orbánovými konkrétnymi príkladmi. Ale jeho celkový názor je silný a hodný diskusie: to, čo sa nazýva “liberalizmus” alebo “liberálna demokracia”, nefunguje pre spoločné dobro maďarského ľudu.

Orbán nie je antidemokratický. Uprednostňuje “neliberálnu” demokraciu, čím myslí demokratickú formu vlády, ktorá kladie väčší dôraz na kolektív, na spoločné veci, ako to robí súčasná iterácia liberálnej demokracie. Pokračoval:

V tomto zmysle je nový štát, ktorý budujeme, neliberálnym štátom. Nepopiera základné hodnoty liberalizmu, ako je sloboda atď. Ale nerobí z tejto ideológie ústredný prvok organizácie štátu, ale namiesto nej uplatňuje špecifický, národný, osobitný prístup.

To mi dáva zmysel. Neodmieta základné hodnoty liberalizmu, ale trvá na tom, že ideológiu liberalizmu nemožno považovať za nadradenú konkrétnym národným záujmom. Orbán je v tomto smere dosť dôsledný. Pri obhajobe svojej kultúrne konzervatívnej krajiny, ktorá bráni tradičnú rodinu a nadradenosť kresťanských hodnôt vo verejnom živote (Orbán neskôr povedal, že lepšie by bolo chápať, čo má na mysli pod “neliberálnou” demokraciou, “kresťanskú” demokraciu), premiér povedal, že neočakáva od žiadnej inej európskej krajiny, že sa bude riadiť podľa maďarských noriem, pretože rešpektuje ich suverenitu.

Ohrozenie demokracie

Mnohí Európania, Briti a Američania by tu s Orbánom súhlasili. Napríklad v Spojených štátoch vládnuca trieda – ktorá zahŕňa médiá, akademickú obec, veľký biznis a Demokratickú stranu – tvrdí, že postaviť sa proti súčasným ročným normám v oblasti LGBT a rasy (napríklad) znamená nejakým spôsobom sa postaviť proti liberálnej demokracii alebo “demokracii”. Ocitli sme sa v orwellovskej situácii, v ktorej sa uznanie práva ľudí určiť si, ako budú riadení, v rámci historických ústavných noriem USA, odsudzuje ako ohrozenie demokracie.

Ak napríklad niekto neuzná, že niektoré rasové menšiny majú právo na odlišné zaobchádzanie podľa zákona na základe svojej rasy, čo je popretie základnej liberálnej zásady rovnosti pred zákonom, bude určite odsúdený ako protidemokratický. Takéto stratégie majú v úmysle negovať nárok, ale namiesto toho nakoniec podkopávajú legitimitu liberálnej demokracie. Ak byť za liberálnu demokraciu znamená, že dieťa inej rasy sa dostane na prestížnu univerzitu, zatiaľ čo vaše dieťa, napriek lepším študijným výsledkom, je odmietnuté kvôli svojej rase, prečo by ste mali podporovať liberálnu demokraciu?

Dalo by sa povedať, že problémom nie je “liberálna demokracia” ako taká, ale spôsob, akým mocní tento koncept skorigovali. Niečo na tom nepochybne je. Ale mohlo by to byť aj tak, že liberálna demokracia je obeťou svojho vlastného úspechu. Politický teoretik Patrick Deneen vo svojom bestselleri Prečo liberalizmus zlyhal poukázal na to, že liberalizmus má problémy, pretože uspel. To znamená, že sa mu podarilo tak dobre oslobodiť rozhodujúceho sa jednotlivca od akýchkoľvek obmedzení jeho voľby, že teraz sa ľudia ocitli bez prostriedkov na budovanie stabilného života a bez sprostredkujúcich inštitúcií, ktoré im pomáhajú odolávať mocným.

Toto je politická diskusia, ktorá stojí za to. Keď v Amerike počujete, ako médiá a politici hovoria o “hrozbách pre demokraciu”, mali by ste si uvedomiť, že v skutočnosti majú na mysli “hrozby pre systém, ktorý uprednostňuje súčasné elity a ich predsudky pred spoločným dobrom”. Je frustrujúce, že výzva, ktorú Viktor Orbán, demokrat, ktorý bojoval proti komunizmu, kladie globalistickému politickému a ekonomickému systému, ktorý valcuje malých, miestnych a tradičných, sa unáva ako obyčajné autoritárstvo.

Boli časy, keď by ľavica mala pochopenie pre politiku, ktorá bránila malých, mnohých a slabých pred veľkými, malými a silnými – ale tie časy sa skončili, keď sa ľavica rozhodla sústrediť na rasové a sexuálne menšiny namiesto ekonomiky a triednych záujmov. Pravica hlavného prúdu stále nie je tam, kde by mala byť, pokiaľ ide o obhajobu malého človeka a jeho malých inštitúcií a tradičných spôsobov, ale pomaly sa tam posúva.

Keď hovorím, že americký konzervativizmus sa má čo učiť od prístupu Viktora Orbána k vládnutiu, mám na mysli práve toto. Amerika nie je Maďarsko. Nie je ňou ani Veľká Británia, ani žiadna iná krajina na svete – a nemusí ňou byť! Demokraciu možno zachrániť, dokonca oživiť, ak sa zreformuje “neliberálnym” smerom – pričom pod “neliberálnym” sa rozumie odmietnutie odklepnutého radikálneho individualizmu, ktorý v skutočnosti slúži záujmom bohatých a sociálne progresívnych, nie obyčajných mužov a žien. Na určitej úrovni to transatlantickí globalisti musia chápať – preto sa tak usilujú o to, aby nikto nebral výzvu Maďarska dostatočne vážne na to, aby sa o nej diskutovalo.