Cestopis: Potulky naprieč Tureckom

Bratiskava/Ankara 16. októbra 2015 (HSP/Foto:Eva Filipová)

Turecko je prevažne hornatá krajina. Nížiny sa nachádzajú len v európskej časti. Príjemné pláže sú na pobreží Egejského mora a v južnom Turecku pri Stredozemnom mori. Obyvateľstvo sa skladá prevažne z Turkov a národnostných menších, z ktorých najväčšie zastúpenie majú Kurdi. Turci vyznávajú islamské náboženstvo

Nemám rada pobytové dovolenky, preto sme si doposiaľ dovolenky organizovali sami vo vlastnej réžii a tak, aby spĺňali naše požiadavky. Radi sa túlame, chodíme, spoznávame. V marci tohto roku som vôbec po prvýkrát počula o Kappadokii.

Vlastne, očarili ma fotografie na webe z tejto oblasti. Po zhliadnutí obrázkov som vedela, že tam chcem ísť. Ale ako? Je to oblasť centrálneho Turecka “niekde pod Ankarou”….Aspoň to som si doteraz o Turecku myslela. Že život a bohatstvo je len v Istanbule, Ankare a na juhu v turistických oblastiach.

Myšlienka na poznávačku zapadla prachom aj pre iné starosti. V septembri som náhodou narazila na ponuku cestovky Eko-travel (www.eko-travel.sk). Ponúkali letecký 8-dňový poznávací zájazd Istanbul – Ankara – Kappadokia – Antalya. Túžba cestovať sa vo mne bila s obavami z politickej situácie a jej vývoja. Nedávno sa zintenzívnili boje v Sýrii, v pamäti som mala bombové útoky z leta v Istanbule a na východe Turecka, kde bolo veľa obetí. Ankara je veľmi pravdepodobné miesto na teroristický útok. Ale podľa štatistiky mi vyšla malá pravdepodobnosť, že sa staneme náhodnými obeťami teroristického útoku. A tak sme sa rozhodli ísť.

Zájazd bol perfektne zorganizovaný, od príletu do Istanbulu cez presuny minibusom po veľkej časti Turecka až po odlet v Antalyi. Celkovo sa nás nazbieralo dvanásť cestovateľov. Mali sme pridelených dvoch sprievodcov – vynikajúcu Dominiku, ktorá už niekoľko rokov žije v Turecku a veľmi dobre ho pozná a tureckého výborného sprievodcu Koraya, ktorý Dominiku občas doplnil zaujímavosťami, ktoré môže poznať len Turek. Mali sme pohodlný minibus s miestnym šoférom, ktorý jazdil veľmi spoľahlivo a všade nás čakal. Celkove sme po Turecku najazdili až 2.700 km, ale každý jeden kilometer stál za to. Po každodennom náročnom programe (budíček o šiestej!) nás čakal 5* hotel (2x Istanbul, 1x Ankara, 2x Nevsehir, 2x Antalya (Okurcalar a Belek).

Na Istanbul sme celkove mali jeden a pol dňa. V prvý deň sme videli všetky najdôležitejšie pamiatky. Bolo to fajn, ale vzhľadom na málo času, bol tento vyhradený výlučne pre pamiatky. Nebol však čas vychutnať si neopakovateľnú atmosféru ulíc Istanbulu. Milovníci histórie však blažene ochkali, lebo videli rímske, byzantské aj osmanské pamiatky…Na druhý deň sme si dopriali návštevu bazára korenín, hodinku prechádzok po uliciach Istanbulu a okružnú plavbu po Bospore. Po nej nasledoval niekoľkohodinový presun kvalitnými diaľnicami lemovanými fádnou stepou do Ankary.

Ankara….Hm, ako to povedať? Je dobré sem prísť a vidieť, aby ste neskôr neľutovali, že ste o niečo prišli, ak ste ju nevideli…..Teraz hovorím za seba, Ankara sa mi až tak veľmi nepáčila.  Možno aj preto, že začiatkom 20. storočia to bola len malá dedinka s 30 tisíc obyvateľmi. Jeden z pôvodných  názvov bol aj Angora. Že vám to niečo hovorí? Angorská mačka, angorský králik,  angorská koza….Práve tu sa chovali tieto zvieratá s nádhernou srsťou, z ktorej vznikal mohér. Toto mesto si za hlavné mesto Turecka vybral Mustafa Kemal – Atatürk, otec Turecka, zakladateľ tureckej republiky. Nech bol akýkoľvek, pre Turecko urobil tento muž naozaj veľa. Uvedomoval si, že islam s jeho tradíciami  je tak trochu spiatočnícke náboženstvo a tak začal bojovať proti starým tradíciám.

Zakázal ženám nosiť šatky, zrušil islamský kalendár, arabské písmo nahradil latinkou. Urobil toho ešte oveľa viac a práve vďaka nemu je Turecko modernou krajinou, ktorá ide dopredu neustále neuveriteľným tempom. Do Ankary sme prišli v piatok večer o siedmej, už potme. Po večeri sme sa vybrali na prechádzku. Ono sa nebolo až tak kde prechádzať, je to veľmi rušné mesto, boli sme ubytovaní v centre, kde sú chodníky  lemované rušnými cestami. Pripadala som si ako v tom filme Sexmisia. Pamätáte? To bola planéta žien. Ankara večer – to bola planéta mužov. Všade samí chlapi. Na uliciach, v reštauráciách, v puboch, u holičov, za pultami obchodov…Aj som sa cítila trápne, že ja som tam. Ale oni sa výborne zabávali aj bez žien. Tie sedeli všetky doma.

Na druhý deň ráno sme mali budíček ako inak o šiestej a o pol ôsmej sme už stúpali hore kopcom k pozostatkom Augustovho chrámu. Pozreli sme si Juliánov stĺp, vychutnali pohľad na citadelu,  sochu a mauzóleum Atatürka , dopriali sme si nádherný výhľad na rozľahlú Ankaru. O deviatej sme už sedeli v autobuse a opúšťali Ankaru. Na križovatke v blízkom centre sme míňali skupiny ľudí, ktorí sa práve zhromažďovali na mierový pochod. V sprievode bolo veľmi veľa mladých ľudí, krásne dievčatá bez šatiek. Podľa moderných žien bez šatiek sme usúdili, že to sú väčšinou Kurdi, respektíve stúpenci Strany kurdských pracujúcich. Akosi sme cítili, že taká masa ľudí, ktorí pochodujú v mierovom pochode a zároveň vyjadrujú nesúhlas s Erdoganovou politikou, to nemusí skončiť dobre. Až večer sme sa dozvedeli, že tesne po našom odchode sa na tom zhromaždení udiali  dva samovražedné útoky a k dnešnému dňu je okolo sto mŕtvych. Bol to najväčší teroristický útok na území Turecka. Mal politické pozadie, ale o tom v inom článku.

V našich potulkách naprieč Tureckom sme pokračovali ďalej do strednej Anatólie. Zastavili sme sa u soľného jazera Tüz Gölu, ktoré má rozlohu 1500 km2 a dodáva až 40%  celkovej potreby soli Turecka.

Ráz krajiny sa zmenil, step sme zanechali pri Ankare a začalo sa všade navôkol zelenieť. Pribúdali políčka a polia, pasúce sa kravy, ovce, kozy, pastieri na koňoch. Turecko však nie je len poľnohospodárskou krajinou. Má silne rozvinutý priemysel akéhokoľvek druhu a sú naozaj takmer vo všetkom sebestační. Dokonca pestujú aj banány. Od sprievodkyne Dominiky sme sa dozvedeli, že turecké banány sa nevyvážajú do EÚ, lebo nespĺňajú európske normy, pretože sú menšie. Sú síce menšie, ale sladšie, a tak sa k nám dovážajú veľkosťou vyhovujúce zelené banány cez pol zemegule, ktoré sú chemicky poriadne ošetrené a zrejú až na regáloch hypermarketov.  Niekedy sa oplatí byť sebestačný a nezničiť si vlastnú produkciu, ba naopak, podporovať ju.

Postupne sme sa presunuli do oblasti Kappadokie, čo v preklade znamená krajina krásnych koní, ktoré sa tu kedysi chovali. Kappadokia je typická svojimi skalnými formáciami so zvláštnymi tvarmi a považuje sa za jeden z divov prírody. Po tisícky rokov ľudia do tejto mäkkej vulkanickej horniny (lávový tuf) vyrezávali svoje príbytky, kaplnky, kostoly, opevnenia a podzemné mestá (niekedy aj so siedmimi poschodiami, či už nad zemou alebo pod zemou). Je neuveriteľné, kam až siahajú dejiny kresťanstva. V skalných kostoloch sme videli krásne pravoslávne fresky. Už od 4. storočia sa Göreme rozvíjalo ako pútnické miesto gréckej ortodoxnej cirkvi.

V Kappadokii sme strávili dostatok času a navštívili sme Uchisar, Göreme, podzemné mesto Saratli. Keď nám sprievodcovia ponúkli let balónom ponad skalné útvary Kappadokie, dlho sme nerozmýšľali a viacerí sme si ho kúpili. Bol to úžasný zážitok. Budíček bol tento krát na 4:15 hod a o 4:45 hod nás bral autobus do balónového depa. Počas chladného tmavého rána sme čakali, kým sa balóny nafúknu a sledovali sme, ako postupne jeden za druhým vzlietajú do výšky.

Konečne prišiel rad aj na nás. Pomaly začínalo svitať. Tichučko sme sa spolu s asi ďalšou stovkou balónov vznášali ponad fotogenické nádherné skaly. Boli sme tak blízko, že sme sa ich takmer mohli dotknúť. Sledovali sme, ako svitá, ako sa slnko prehupuje ponad vzdialené pohorie a začína nový deň.

Následne sme sa presunuli do bývalého hlavného  mesta seldžuckej ríše, do mesta Konya, mesta islamu a dervišov. Tu žil Mevlana, ktorý založil rád dervišov a navštívili sme Mevlanove múzeum. Naozaj to bolo krásne a zároveň aj náučné, oveľa lepšie ako prechádzka mestom, ktoré je dosť moderné. Ešte by som mohla podotknúť, že Konya je aj mestom NATO, ktoré tu má základňu. Počas návštevy múzea nám nad hlavami s hrozným rachotom lietali stíhačky, bolo to dosť nepríjemné. Turci míňajú na zbrojenie viac ako na zdravotníctvo alebo na sociálnu sféru. Večer si časť nášho zájazdu dopriala predstavenie tancujúcich dervišov.

Sprievodcovia nám pripravili mnoho zaujímavostí a videli sme výrobňu keramiky a aj ručnú výrobu kobercov. Tá nás mimoriadne zaujala, najmä výroba pravých hodvábnych kobercov. Ukázali nám liaheň priadok morušových, ako sa z nich získavajú hodvábne nite, ako ich farbia prírodnými farbivami (šafran, tabak a iné rastliny). Bolo to skutočne veľmi zaujímavé.

Zažili sme ukážku kobercov, čo na nás pôsobilo ako starodávny rituál. Cítili sme sa ako dávni pašovia, sedeli sme dookola a predavači zakaždým po tlesknutí ruky manažéra hodili na dlážku nový koberec, ktorý sa rozvinul vo vzduchu a na zem pristál ako lietajúci koberec. Všetky koberce boli úžasné.  Zapáčil sa nám malý hodvábny koberček s motívom Istanbulu.  Ten koberec bol 4-uzlíkový tkaný štyri roky v jednej rodinnej tradičnej dielni, ktoré má vybudované svoje meno. Keď obchodníci zavetrili náš záujem, vzali nás do parády a rozbalili na nás celé ich povestné obchodnícke umenie. Prišiel strážnik, odomkol pancierové dvere, vošli sme dnu,  ponúkali nám čaj. Manažér a obchodník nám ukazovali celú zbierku hodvábnych obrazov, pričom podotkli, že sme v miestnosti, kde sú sústredené zbierky za 20 milónov euro. Výkopná cena bola taká vysoká, až mi skoro vyrazilo dych. Lenže kúpiť taký obraz, keď o tom nič neviete, to sa proste nedá. Má to takú hodnotu, nemá to takú hodnotu? Predvádzali nám trik s osvetlením, doviezli panel.

Položili na neho obraz Istanbulu, ktorý vložili do nádherného rámu, tleskli, svetlo zhaslo, panel sa podsvietil a pred nami sa zjavil nádherný nočný 3D Istanbul. Ten obraz bol jednoducho geniálny. Spúšťali cenu o 40%, ešte stále bola pre nás vysoká. Takéto doťahovanie chce čas a nechceli sme, aby ostatní na nás čakali.  Navyše o kobercoch nič nevieme, o ich hodnote, reálnej cene a podobne. Naozaj to chce čas a veľa informácií. Až dodatočne som si o tom pár vecí prečítala a tak teraz  viem, že vo svete sú hodvábne koberce z Iránu, Afganistanu, ale aj z kappadockej oblasti Turecka považované za výbornú investičnú príležitosť, obraz už len prevozom do Európy získa na cene. Švajčiarske banky ich dokonca berú ako zástavu oproti peniazom. Ten obraz mi zostal v srdci. Celé to bolo neuveriteľným zážitkom a možno raz…. Nakoniec som dnes ráno ten koberček našla na internetovej stránke tej výrobne. Možno sa po neho vrátime. Vzhľadom na to, že sme videli výrobu, tak verím, že práca na takomto koberčeku, ktorý je tkaný ľahunkými hodvábnymi niťami trvá viac rokov a preto má pomerne veľkú hodnotu ľudskej práce. Potom treba k tomu pripočítať umelecký dojem a vlastný pocit, či ho chcete mať alebo nie. Ale tento obraz Istanbulu je naozaj krásny. Večer sme ukončili ochutnávkou vína z kappadockej oblasti, vína majú naozaj vynikajúce.

Čakala nás cesta do oblasti Antalye. Cesta bola veľmi dlhá a prechádzali sme cez pohorie Taurus.  Pomaly sme stúpali do priesmyku vo výške 1.820 metrov a spoza okna autobusu obdivovali skutočne prekrásnu panorámu hôr. Ubytovanie sme prvú noc mali v Antalyi, ak sa nemýlim, v stredisku Okurcalar,  v peknom hoteli Galeri s plážou hneď za bazénom. Vykúpali sme aj v mori aj večer aj ráno, more malo úžasných 25 stupňov, čo sa až nechce veriť pri návrate domov, kde máme momentálne nočné teploty okolo nuly a cez deň maximálne 10 stupňov. Počas dňa boli v Antalyi tridsiatky. Pozreli sme si Antalyu, Hadrianovu bránu a iné pamätihodnosti a minuli posledné peniaze v bazári. Kúpila som si vodnú fajku a tabaky.

V Turecku sme si každý deň dopriali pravú tureckú kávu, ktorá sa zložito pripravuje v džezve. Turci radi sladia, Dominika nám poradila, ako si máme pýtať mierne sladkú kávu, ako orto šekerli (neviem presne ako sa to píše). Vyzerali sme ako praví znalci a Turci nás chválili ako si vieme o kávu správne požiadať. Dominika prezradila, čo sa o káve hovorí v Turecku: “Káva má byť sladká ako bozk nevinnej dievčiny, horúca ako vášnivá noc s ňou a čierna ako kliatby jej matky.”

Ten týždeň bol naozaj úžasný aj vďaka obom sprievodcom a šoférovi  a celkovému zorganizovaniu zájazdu, kde všetko klapalo presne na minútku. Nevrátila som sa síce oddýchnutá, lebo to bol poriadny poznávací zájazd s presne určenými priam minútami, ale videli sme toho skutočne veľmi veľa a nakoniec sme sa všetci ťažko lúčili, lebo za ten týždeň sa z úplne neznámych ľudí stal celkom dobrý team. Takže, keď uvidím ďalší poznávací zájazd od Eko-travel, tak sa hlásime. Turecko je obrovské a všetko sme nestihli.

Eva Filipová