Porazia Srbi definitívne britsko-austrálskych ťažiarov, ktorí chcú ich lítium? A čo s tým má Djokovič?

Srbsko 26. januára 2022 (HSP/Foto:TASR/Tanjug- nenad Mihajlovič, TASR/AP-Mark Baker)

Písali sme o tom pred mesiacom: Srbi mohutnými demonštráciami a blokádami ciest dokázali zastaviť globálneho predátora, ktorý chcel ich poklad ukrytý pod zemou: gigantické zásoby lítia. A teraz prišli cudzinci aj o licenciu. Ako to nakoniec celé dopadne?

Gigantická britsko-austrálska ťažobná spoločnosť Rio Tinto možno odíde zo Srbska s dlhým nosom. Zámer vybudovať na severozápade Srbska pri mestečku Loznica jednu z najväčších svetových baní na lítium sa nateraz realizovať zrejme nebude, pretože protesty obyvateľov boli príliš veľké. Písali sme o tom tu.

Životné prostredie je fajn vec, ale zisk je zisk…

Ide o obrovské nové nálezisko, vďaka ktorému by sa Srbsko mohlo stať jedným z hlavných svetových dodávateľov lítia. Ťažba by tam mala prebiehať 40 rokov. Problém je, že ťažba a spracovanie lítia je environmentálne veľmi „špinavá“ technológia, ktorá ohrozuje zdravie ľudí žijúcich nielen v blízkom okolí, ale aj vo vzdialenosti desiatok kilometrov. (To mimochodom relativizuje environmentálny prínos okamžitého prechodu na čisto elektrickú dopravu ako údajne šetrnú pre životné prostredie).

Firma Rio Tinto sľubuje, že ich technológia bude úplne čistá a pre obyvateľov neškodná, ale to vždy tvrdí každá korporácia. Firma Rio Tinto už mnohokrát od svojho vzniku bola obvinená z korupcie, poškodzovania životného prostredia či porušovania ľudských práv. V prípade srbského lítia sa menšia environmentálna havária sa stala dokonca už pri skúšobných vrtoch.

Rio Tinto je v Srbsku už od roku 2003. V roku 2004 dostali povolenie na prieskumné práce a odvtedy pracujú v dedinách okolo Loznice a snažia sa srbských politikov spracovať. Samozrejme, žiadne dôkazy o korupcii nemáme, ale to je napokon všade vo svete rovnaké: kompradori dosadení do politiky masmédiami a mimovládnymi štruktúrami sa tvária, že pracujú pre občanov, ale v skutočnosti napokon idú cestou menšieho odporu a vychádzajú v ústrety globálnym korporáciám, ktoré na pravidlá, občanov či prírodu srdečne kašlú, záleží im hlavne na zisku.

Kompradori v akcii

Kompradorskí politici aj v Srbsku dokrvavili legislatívu (ako to poznáme aj z našich končín) tak, aby vyhovovala nie občanom, ale tým, ktorí chcú krajinu rozkrádať. Pred rokom 2006 platil zákon, podľa ktorého štát dal právo na ťažbu tým, z ktorých má najväčší úžitok, na základe tendra. Potom však bol banský zákon novelizovaný a dnes ten, kto dostal právo na prieskum, má výhradné právo na ťažbu. Na základe tohto sa Rio Tinto domáha svojich práv, skúpila už v lokalite množstvo pozemkov (údajne pod nátlakom na vlastníkov a nápadne lacno) a hrozí súdnymi procesmi.

Predošlé vlády okrem toho podpísali s Veľkou Britániou v roku 2002 ďalší kompradorský „bonbónik“: Dohodu o ochrane vzájomných investícií. Pointa je v tom, že Srbsko nemá vo Veľkej Británii žiadne investície, kým Veľká Británia má v Srbsku, spolu s Austráliou, investíciu Rio Tinto.

Dlhoročné spracovávanie srbských politikov prinieslo svoje ovocie a zdalo sa, že sa im definitívne podarilo ich kúpiť presvedčiť. V roku 2017 bolo podpísané memorandum o porozumení medzi Rio Tinto a srbskou vládou. Ťažba sa mala začať v roku 2023. Prekážkou už neboli ani majitelia pozemkov, ktorí by odmietli predať pôdu ťažobnému molochovi, pretože vláda prijala zákon umožňujúci štátu vyvlastniť súkromné pozemky „na účely, ktoré sú v štátnom záujme“, medzi ktoré patria – čuduj sa svete – aj projekty „v spolupráci“ s nadnárodnými korporáciami.

Kedy to dokážeme aj my u nás?

Občania toho však už mali dosť. Desaťtisíce ľudí vyšli von a po niekoľko víkendov blokovali dopravu. Vyvrcholilo to v decembri 2021, boli to najväčšie demonštrácie od humanitárneho bombardovania Juhoslávie v roku 1999. Bolo jasné, že neustúpia, a tak museli ustúpiť politici a začať sa tváriť, že oni od samého začiatku vlastne nechceli nič iné, než len to, čo chcú občania.

Vláda pod nátlakom demonštrantov bola nútená zákon o vyvlastnení predbežne stiahnuť. Keď sa koncom roka aj zastupiteľstvo mesta Loznica vyjadrilo, že ťažbu nepovolí, Rio Tinto pozastavilo práce na projekte.

Premiérka Ana Brnabičová minulý týždeň uviedla, že Rio Tinto už o niekoľko týždňov v Srbsku nebude. „Pre mňa je dôležité, čo chcú ľudia v Srbsku. Povolenia vydané pre Rio Tinto čoskoro vypršia, zrušíme územný plán, v ktorom bol projekt ,Jadar‘ zahrnutý, a to je všetko,“ uviedla premiérka v srbskej televízii. A vzpätí sa udial prvý krok: Srbsko vo štvrtok odobralo spoločnosti Rio Tinto licenciu na ťažbu lítia.

Čakajú na farebnú revolúciu?

Pre obyvateľov severozápadného Srbska to teda vyzerá nádejne, hoci víťazstvo ešte nie je úplne isté. Globálny moloch srbské lítium chce a zdá sa, že sa ešte celkom nevzdal: spoločnosť Rio Tinto totiž vydala vyhlásenie, v ktorom uvádza, že ťažba lítia v srbskom údolí Jadar sa nezačne skôr ako v roku 2027. Čo to znamená? Znamená to, že z ich strany to ešte nie je definitívne uzavretá vec. Možno dúfajú v zmenu vlády a väčšiu ústretovosť tej novej.

To by nebola úplne nereálna predstava, keby to bolo na Slovensku. Keby si Srbi zvolili takú vládu ako máme my Slováci, tak tá by cudzincom to lítium z čírej slovanskej dobrodušnosti venovala možno aj s daňovými prázdninami. Lenže Srbi sú, našťastie, zatiaľ ešte iní. Možno preto, že neprešli takým tridsaťročným obdobím gumovania historickej pamäti a vyplachovania mozgov ako my Slováci?

Definitívne rozhodnutie má urobiť až srbský prezident Aleksandar Vučič, ktorý už dávnejšie avizoval, že jeho rozhodnutie určia výsledky environmentálnych štúdií a miestneho referenda. Na základe toho, ako sa tento pán správal v minulosti, sa dá jeho odpoveď voľne preložiť do zrozumiteľného jazyka tak, že ešte zvažuje, čo bude menej bolestivé: či je lepšie riskovať problémy s globálnou ekonomickou mocou alebo radšej s hnevom Srbov.

A práve tu nemusí byť zanedbateľná ani úloha tenisového kráľa Novaka Djokoviča. Pre Srbov je božstvom a ak by povedal, aby išli protestovať, tak pôjdu v desaťtisícoch. V minulosti obyvateľov demonštrujúcich proti Rio Tinto viackrát podporil a Srbi sú presvedčení, že práve pomsta za jeho angažovanie sa v tejto kauze mala veľký podiel aj na jeho nedávnom škandalóznom vyhostení z Austrálie (píšeme o tom napríklad tu).

V tomto kontexte srbské médiá vytiahli aj zaujímavú možnú personálnu súvislosť: šéfom úradu vlády austrálskeho premiéra Scotta Morrisona je istý John Kunkel, ktorý ešte prednedávnom pracoval pre Rio Tinto ako hlavný poradca pre vzťahy s vládou.

Sú tu však aj iné zaujímavé súvislosti. Keď bolo objavené srbské lítium, firmu Rio Tinto ovládla najväčšia americká investičná spoločnosť BlackRock, blízka ľuďom z okolia amerického prezidenta Joe Bidena, ktorá začala vyvíjať enormné snahy sa k surovine dostať. A hovorí sa, že za nepodareným srbským „majdanom“ boli títo istí ľudia…

Týka sa to aj nás

Do akej miery je súvislosť medzi Djokovičovým vyhostením a kauzou Rio Tinto skutočná, a do akej miery je to iba zhoda okolností, to sa asi nikdy nedozvieme. Ale tak či onak, mali by sme bratom Srbom v ich boji držať palce. A ak sa dá, inšpirovať sa ich hrdým prístupom k ochrane svojich prírodných zdrojov a životného prostredia.

Je to totiž nanajvýš aktuálna téma aj v našom regióne. Aj my tu máme veľmi zaujímavé nerastné suroviny a aj nám naši kompradorskí zákonodarcovia dali legislatívu, ktorá ošetruje všetko možné, ale ako náhodou má dostatok skuliniek na to, aby sem mohli prísť neokoloniálni drancovači a ako v nejakej banánovej republike nám pred nosom za potupných podmienok brať zo zeme to, čo patrí všetkým ľuďom tohto štátu.

Pamätáme sa na kauzu z Českej republiky, kde majú veľmi podobný problém s bezohľadnými zahraničnými podnikavcami, ktorí chcú plieniť české zásoby lítia z rozsiahlych nálezísk na Cínovci a v Slavkovskom lese. Aj my na Slovensku sme v uplynulých rokoch už riešili tieto veci, len „v bledoružovom“ – napríklad so zlatom, uránom či ďalšími surovinami.

A treba si uvedomiť jednu vec: takéto hrozby sa musia riešiť, kým je ešte čas, kým nie je príliš neskoro. Začať by bolo treba od banského zákona. Ba vlastne, začať by bolo treba najskôr od výmeny kompradorov za skutočných štátnikov. Nemusia byť ideálni, stačili by aspoň trochu slušní. A ak sa to inak nedá, tak nech si teda počas svojho pobytu v politike aj trochu prilepšia. Nejaký miliónik tomuto štátu chýbať nebude, ak by to mala byť cena za lojalitu nám občanom. Lebo v opačnom prípade sú škody nedozierne, to môžeme sledovať v priamom prenose.

Ivan Lehotský