Politicky nekorektný komentár k otvorenému listu umelcov premiérovi. Kto si vy vlastne myslíte, že ste, páni umelci?

Bratislava 20. marca 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Animátori, anketári, aranžéri, art directori, asistenti, audítori, autoklampiari… od prvého písmena abecedy až po posledné je to naozaj dlhý rad povolaní, ktoré zasiahla koronavírusová katastrofa. Kto z nich organizovane písal predsedom vlády so žiadosťou o riešenie ich ťažkej situácie?

Vieme iba o jednej skupine, ktorá sa hneď začala dožadovať pomoci, ešte oveľa skôr, ako naozaj pocítila finančné suchoty. Tá, ktorá pritom objektívne ani zďaleka nie je tou najohrozenejšou. Skupinka príslušníkov „bratislavskej kaviarne“, združená v Slovenskej filmovej a televíznej akadémii (SFTA), hovoriaca v mene audiovizuálnych umelcov a technických pracovníkov, žiada odchádzajúceho premiéra Petra Pellegriniho (Smer-SD) aj nastupujúceho premiéra Igora Matoviča (OĽaNO), aby urýchlene riešili ich problémy, ktoré vyplynuli z toho, že v dôsledku koronavírusovej pandémie prichádzajú o zárobky (píšeme o tom TU), list SFTA premiérom v originálnom znení nájdete TU).

Problémy audiovizuálnych umelcov a technických pracovníkov sú iste skutočné a v mnohých prípadoch aj vážne. Na druhej strane, táto skupina ľudí v drvivej väčšine predsa len nepatrí k tým, ktorých by koronavírusová katastrofa postihla úplne najhoršie: stačí sa pozrieť na drobných obchodníkov, živnostníkov, kaviarnikov. Alebo trebárs na český cirkus, ktorý skončil v Piešťanoch v zúfalej situácii bez peňazí na kŕmenie zvierat a na naftu, aby mohli odísť domov…

Čo filmári a televizáci vlastne chceli svojím listom dosiahnuť? Keby sa na situáciu realisticky pozreli, tak by videli, že v podobnej a horšej situácii, ako je tá ich, sa ocitli aj desaťtisíce ďalších ľudí na Slovensku a milióny v celej Európe. Naozaj si nevšimli, že oni sú práve takí istí občania ako húfy iných živnostníkov, drobných eseročkárov, dohodárov či ďalších ľudí, ktorí sa v dôsledku pandémie tiež ocitajú v existenčnej núdzi, a ktorých by štát mal rovnakým právom ratovať?

Samozrejme, pikantné je, že sa obrátili na odchádzajúceho premiéra, proti ktorému celé roky bojovali, a ktorý o tri dni končí. Čo si vlastne predstavovali, že teraz Pellegrini urobí? Boli naozaj takí naivní, že čakali, že on z rozpočtu, ktorý mu už vlastne nepatrí, dá v posledný deň svojho funkčného obdobia peniaze jednej vybranej profesnej skupine a ďalším nie? To si asi nikto vážne nemyslí – tu je očividné, že toto je pokus o niečo iné: snaha zatiahnuť do hry Pellegriniho ešte tesne pred jeho odchodom. Nemožno nevidieť politický rozmer celej veci: predsa len by celá ich snaha vyzerala úplne inak, keby začali pýtať peniaze len od Matoviča, hneď po jeho nástupe do funkcie v tejto objektívne veľmi nepríjemnej situácii.

Tento plač bratislavskej kaviarne svedčí o jej pocite nadradenosti a vyvolenosti, keď sa cíti ukrivdená tým, že by mohla mať úplne rovnaké problémy ako státisíce iných občanov Slovenska. Nechajme však teraz bokom ich povestné presvedčenie o vlastnej privilegovanosti a pozrime sa na trochu inú vec, ktorá s ich vyššie spomínaným pokusom o zviditeľnenie súvisí iba okrajovo. A možno trochu politicky nekorektne, ale možno o to bližšie k pointe.

Prečo má vlastne táto skupina ľudí ten nutkavý pocit, že práve oni sa majú vždy ku všetkému vyjadrovať? Prečo si práve herci (a ďalší filmári) myslia, že oni sú povolaní komentovať politické a spoločenské dianie? Prečo si práve oni myslia, že rozumejú spoločenskej situácii viac ako ostatní, a preto sa snažia, aby všetci počuli (a videli) ich názor?

Nie je málo ľudí, ktorí si myslia, že herci (česť výnimkám) sú v podstate málo vzdelaní ľudia: ich stredoškolské aj vysokoškolské štúdium je zamerané jednostranne na remeslo, ktorému sa učia, veľká časť je o memorovaní textov a chýba im solídny prírodovedný, ale aj spoločenskovedný základ. Existujú dokonca ľudia, ktorí herecké vzdelanie odbavia pejoratívnym označením „komediantská učňovka“, čo je, samozrejme, hrubo prehnané a nekorektné.

A samozrejme, medzi hercami, tak isto ako v každej inej profesii, sú ľudia múdri aj menej múdri – je nerozumné a nespravodlivé ich všetkých hádzať do jedného vreca. Ale ak si táto naša demokratická spoločnosť privykla na to, že byť hercom automaticky znamená mať patent na rozum a byť povolaný ovplyvňovať svojimi názormi verejnú mienku, tak je namieste poukázať na to, že počúvať politické a spoločenskovedné vyjadrenia hercov môže byť aj načúvaním hlasu nerozumu a zavádzania.

Tu nejde o vyvolávanie pocitu nenávisti voči povolaniu, ktoré je, tak ako každé iné, dôležité, poctivé a náročné. Ale na druhej strane, treba byť voči sebe úprimný, milosrdné klamstvá ničomu nepomôžu: tak ako prax v kaderníctve nie je ideálnou kvalifikáciou na pozíciu experta na školstvo (i keď je pravda, že aj jedno, aj druhé sa viacmenej točí okolo hlavy), podobne ani herectvo nemusí byť ideálnou prípravou na rolu intelektuálnej autority.

Jednu vec by v tejto súvislosti možno bolo dobré vziať do úvahy. Vzdelávanie ľudí v technických, prírodovedných či iných exaktných smeroch je (alebo opatrnejšie radšej povedzme, že by malo byť) zamerané na stimuláciu a správne používanie kritického rozumu. V prípade hercov je základnou zručnosťou odovzdávanie emócie cez televíznu obrazovku a divadelné scény, a jej rozvoj teda prirodzene musí spočívať v rozvoji prežívania a vyjadrovania emócií. Inými slovami, cieľom tohto vzdelávania nie je rozvinutá racionalita, ale rozvinutá emocionalita – ktorá v krajných prípadoch môže byť zveličená až do hystérie.

A je tu ešte jedna vlastnosť, ktorá je v určitých situáciách vzácna, ale nie vždy: ovplyvniteľnosť. Herci sú priam trénovaní v tom, aby boli ovplyvniteľní, pretože v tom spočíva ich hlavný talent: mať schopnosť byť niekým iným, stotožniť sa s jeho cítením – a tiež, naučiť sa pozerať na svet očami nespochybniteľnej svetoznámej filmárskej či scenáristickej autority.

Naozaj v tom nie je nič zlé ani nenávistné, uvedomiť si že herci sú jednoducho médiom, ktoré odchytí emócie, prípadne až hystérie, ktoré v spoločnosti sú – vrátane tých, ktoré tvorcovia verejných nálad vytvoria. Oni sú skrátka predurčení a vytrénovaní na to, aby boli nástrojom šírenia myšlienok, ale nie ich zdrojom.

Splošťovanie, ohlupovanie, bulvarizácia mediálneho priestoru je známou vecou, ku ktorej sa už vyjadrovali mnohí. A niet pochýb, že na tom má svoj podiel aj glorifikácia mediálnych celebrít a ich povyšovanie na intelektuálne autority.

Herci a filmári sú pre spoločnosť užitoční. Práve tak, ako sú užitoční barmani, turistickí sprievodcovia či poštári – áno, dalo by sa to aj bez nich, ale nebolo by to ono. Aj preto by im svedčalo, keby ich predstava o vlastnej dôležitosti nebola väčšia, než dôležitosť barmanov, turistických sprievodcov či poštárov.

Tak, a teraz ma kameňujte.

Ivan Lehotský

Text článku si môžete vypočuť aj na našom kanáli: