Na Slovensku oficiálne žije približne 5 443 107 obyvateľov (viď zdroj). Z toho môžeme odrátať deti vo veku do 10 rokov, ktorých je oficiálne okolo 564 076, tie nemali dôvod ísť sa testovať, keďže tak či onak sa na ne obmedzenia nevzťahujú. Dostaneme počet 4 879 030 obyvateľov vo veku nad 10 rokov, ktorí by mohli mať záujem byť testovaní, aby mohli počas najbližších dvoch týždňov žiť slobodnejšie.

Podľa informácii, ktoré prezentovala vláda na pondelkovej tlačovke, celoplošného testovania sa zúčastnilo 3 625 332 občanov, čiže z uvedeného počtu 4 879 030 sa nemohlo či nechcelo ísť dať testovať 1 253 698 občanov. Teda zhruba každý štvrtý občan na testovanie nešiel (25,70 percenta).

Medzi jednotlivými okresmi sú však výrazné rozdiely, pričom je vidno výrazný trend: čím ďalej na východ, tým menšia účasť. Najväčšia (76 percent) účasť bola v okrese Galanta, kým najmenšia (48 percent) v okrese Medzilaborce. Zvláštne sú čísla z Košíc: kým v okrese Košice-okolie bola účasť len 24 percent, v okrese Košice IV prišlo k testom o 20-tisíc ľudí viac, než je obyvateľov okresu…

Treba ešte spomenúť, že približne 894 255 obyvateľov Slovenska je vo veku 65 a viac rokov a vláda deklarovala, že testovanie primárne nie je určené pre nich. Oni však prišli na testy takisto v hojnom počte, lebo v prípade netestovania sa na nich vzťahujú rovnaké obmedzenia ako na ostatných netestovaných.

O čom vypovedá účasť na testovaní?

Každý štvrtý občan teda na testovanie neprišiel a je jasné, že dôvody mohli byť naozaj rôzne: niektorí ani nevedeli, že sa niečo také deje, nemajú televízor ani internet. Niektorí mali dôležitejšie povinnosti, iní nevládzu, ďalší by aj išli, ale sa báli nakazenia a veľká časť nezúčastnených nešla z princípu. Napriek tomu sa účasť na testovaní dá považovať za naozaj vysokú, v porovnaní napríklad s voľbami, na ktoré chodí podstatne menej ľudí (tam však je veková hranica vyššia, 18 rokov).

Vysoká účasť však nie je svedectvom o tom, že by také veľké percento občanov podporovalo vládu a tento jej projekt, ale preto, lebo testovanie bolo tzv. „dobrovoľné“ a tí, čo sa nezúčastnili, nesmú odteraz za trest ísť ani do lesa, ani pre deti do školy, „lebo korona“.

Počet zúčastnených teda nič nevypovedá o ich sympatiách voči vláde, avšak s tými, ktorí sa nezúčastnili, je to inak. Mnohí z týchto ľudí totiž z veľkej časti na testovanie nešli z toho dôvodu, že majú negatívny názor nielen na samotné testovanie, ale tiež na juntu, ktorá sa zmocnila tohto štátu. Ich neúčasť sa dá vnímať aj ako politický akt, v podstate čosi ako voľby, ktoré sú však na rozdiel od tých oficiálnych neanonymné. Títo odporcovia sú následne trestaní domácim väzením, ale vznikne tiež zaujímavá databáza „nepriateľov režimu“, ktorú bude možné v budúcnosti využiť na budovanie slobodnejšej a demokratickejšej spoločnosti.

Tu sa žiada povedať dôležitú vec: z verejných vyjadrení predstaviteľov vlády vzniká dojem, že úspešnosť testovania sa meria tým, koľko percent populácie sa ho zúčastní. Takže nie, milá vláda: počet zúčastnených nevypovedá o ničom inom, iba o tom, koľko občanov sa vám podarilo zmanipulovať alebo zastrašiť. Skutočnú úspešnosť akcie budeme vidieť až o niekoľko týždňov, resp. mesiacov na štatistikách infikovaných a mŕtvych.

Až o pár týždňov štatistické čísla ukážu, aký efekt bude mať umiestnenie pozitívne testovaných do karantény, ale aj to, či sa náhodou tento efekt nevynuluje novými nakazenými priamo v testovacích stanoch, a tiež pri uvoľnenej morálke tých, ktorých testy označia ako falošne negatívnych.

Nech to však bude akokoľvek, nech bola organizácia tejto akcie akokoľvek zmätočná a nedotiahnutá, nech budú výsledky akokoľvek neúmerné vynaloženej námahe a financiám, už teraz vláda a jej predseda „predávajú“ akciu celoplošného testovania verejnosti ako bombastický celogalaktický úspech.

Oplatilo sa to?

Ale je to naozaj tak? Mala tá akcia naozaj zmysel? Ak by priame finančné náklady na testovanie boli spolu 100 miliónov eur, potom pri zachytených 38 359 pozitívnych občanoch by boli náklady na jedného zachyteného pozitívneho 2607 eur. Z uvedeného počtu prípadov, ktoré sú evidované ako pozitívne, je však s najväčšou pravdepodobnostou dosť veľká časť, možno aj viac ako tretina, falošne pozitívnych. V takom prípade by sa náklady na jedného reálneho pozitívneho (nevieme však, ktorý to je) vyšplhala na viac ako štyritisíc eur. Oplatilo sa to? Odpoveď na to v tejto chvíli ešte nie je definitívna: dôležité totiž nie je to, čo bolo, ale čo sa s výsledkom bude diať ďalej.

Keby to znamenalo záchranu života v pomere 1 : 1, potom by sa to samozrejme oplatilo. Ale ak sa tí ľudia iba uväznia doma (spolu s príbuznými, ktorí to ešte stále nemuseli dostať) a principiálne sa na spôsobe riešenia pandémie nič nezmení, tak sa iba posunieme v čase o pár dní alebo týždňov dozadu a čoskoro tu máme situáciu presne takú istú ako pred testovaním, vrátane štatistiky úmrtí. A v takom prípade bude ťažšie odpovedať na otázku, či sa to oplatilo.

Prečo ťažšie? Nuž, lebo odborníci, ale napríklad aj prezidentka Čaputová, hovoria, že kým nemáme spoľahlivý prostriedok boja proti koronavírusu (lieky, spoľahlivé a široko dostupné vakcíny), tak je každé opatrenie iba kupovaním času a odkladaním riešenia problému na neskôr. Problém však je, že koronavírus tu s nami už ostane a skôr alebo neskôr sa s ním každý z nás stretne.

Keby to bolo tak, že sa nám opatreniami podarí tie životy zachrániť dovtedy, kým prídu lieky či vakcíny, tak by to malo zmysel. Ak to však bude aj naďalej tak ako teraz, že mesiace bežia a ľudia s vážnymi diagnózami, ktorí sú obeťami koronavírusu predovšetkým, tak či onak umierajú, potom je efektivita takýchto branných cvičení ako celoplošné testovanie veľmi otázna, najmä ak sú sprevádzané obrovským množstvom pochybností a nedostatkov, či už z hľadiska organizačného, metodického, medicínskeho, biochemického, právneho…

Čo si o testovaní myslia ľudia?

Nie, nebude nasledovať pasáž s vulgarizmami. Ako to býva aj v iných prípadoch, koľko ľudí, toľko názorov. Neboli to iba Matovičovi voliči, kto na testovanie išiel, a nebolo to z lásky k premiérovi. Napríklad europoslanec Miroslav Radačovský sa testovania zúčastnil z dôvodu, že ak by jeho účasť v takomto projekte, nech by bol akokoľvek málo efektívny, mala prispieť k tomu, aby sa hoci len jednému človeku pomohlo, tak to rád urobí.

A naopak, neboli to iba Matovičovi politickí odporcovia, kto sa rozhodol neísť na celoplošné testovanie – aj mnohí jeho voliči na antigénový test nešli, lebo aj mnohí z nich považujú plošné testovanie, a vlastne celú hystériu okolo opatrení proti koronavírusu za prehnanú.

Veľa ľudí chápe, že toto nie sú čiernobiele veci. Štatistické žonglovanie s obeťami koronavírusu je veľmi diskutabilné, najmä ak obete koronavírusu sú vo veľkej väčšine osoby s ďalšími diagnózami, vďaka ktorým to tak či onak majú „nahnuté“. Ak je normálne, že krajiny napríklad posielajú mladých a zdravých vojakov, aby (štatisticky) nejaká časť z nich položila život za blaho a prosperitu svojej krajiny, potom aký zmysel by malo, aby sa krajina zruinovala ekonomicky a mnohým ľuďom sa zničila existencia kvôli tomu, aby sa (tiež štatisticky) niekoľkým, zväčša tak či onak už „odchádzajúcim“, možno predĺžil život, hoci možno len o týždne či mesiace?

Ivan Lehotský