Bratislava 31. decembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

O speváckej dráhe Petry Janů, rodáčky z Prahy, rozhodlo druhé miesto a strieborná reťaz na festivale Mladá pieseň v Jihlave v roku 1972. Pár dní nato dostala angažmán v hudobnom divadle Semafor, kde účinkovala šesť sezón. V roku 1977 sa rozhodla pre sólovú dráhu, jej manažérom a neskôr aj manželom (1978) sa stal Michal Zelenka. Od roku 1977 účinkovala so skupinou Pro-rock, s ňou nahrala aj prvý profilový album Motorest. Za rok 1977 bola tretia v ankete Zlatý slávik, rok nato druhá. V roku 1979 vydala album Exploduj a v roku 1982 ďalší Já-My. V 80. rokoch spolupracovala s Petrom Jandom, výsledkom sú piesne Jedeme dál či Není nám už sedmnáct, aj s Ondřejom Soukupom, čo jej prinieslo piesne Vůne párků alebo Promítám. Za rok 1987 získala prvýkrát Zlatého slávika, ďalšie dva roky si prvenstvo zopakovala.

Petra Janů oslávila 19. novembra 60. narodeniny. Má pouť je názov hitovej trojkompilácie, s ktorou prišlo vydavateľstvo Supraphon k životnému jubileu speváčky. Ponúka 60 piesní z repertoáru speváčky, výber s podtitulom Zlatá kolekce začína piesňou Má pouť, slávnym to songom My Way z repertoáru Franka Sinatru, ktorý speváčka s českým textom Eduarda Krečmara nahrala v roku 1992. K výpočtu ďalších piesní je potrebné dodať, že zahŕňajú obdobie od rockových začiatkov cez hitové piesne domácej aj zahraničnej produkcie až po muzikálovú scénu. Táto kompilácia jednoducho ponúka najkomplexnejší obraz speváčky, ktorá sa prezentovala predovšetkým speváckym majstrovstvom a kvalitnou umeleckou prácou.

Pri mene Petra Janů si bulvár neškrtol, 33 rokov prežila v manželstve s producentom Michalom Zelenkom (zomrel 16. 12. 2011). Ako sama hovorí, hudba jej dala všetko. Aj niekoľko minút na rozhovor pre TASR pri príležitosti životného jubilea.

-Presne v deň narodenín 19. novembra ste odohrali v Lucerne narodeninový koncert a zároveň pokrstili trojkompiláciu Má pouť. Aká teda bola vaša doterajšia „pouť“?-

Musím zaklopať, bola dobrá. Pamäť je v mojom prípade milosrdná, pamätám si iba tie pekné veci. Myslím si, že tých 40 rokov, čo spievam profesionálne, to bolo príjemné a milé. Celý život robím to, čo ma baví. Takže sa nemám načo sťažovať.

-Ako by ste charakterizovali album Má pouť? Vystihuje vašu doterajšiu spevácku dráhu?-

Myslím si, že ma vystihuje presne, pretože sú na ňom všetky žánre, po ktorých som sa za tú 40-ročnú púť vydala. Sú tam veci, ktoré som nahrala úplne v začiatkoch svojej kariéry, o niektorých z nich som ani nevedela a rada som si ich počúvla. Bola som vďačná Honzovi Adamovi (producent albumu), že to vyhrabal. Pretože napríklad One Night je jedna z prvých nahrávok ešte s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu, je tam pár krásnych duetov, na ktoré sa nedostalo na žiadnom nosiči, ale boli v televízii alebo v rádiu. Pre mňa je veľmi príjemné, že to mám v jednom balíčku a že si môžem zaspomínať – pokiaľ budem chcieť. Pretože ja radšej nespomínam.

-Životné jubileum je možno dôvodom na malé bilancovanie. V prípade takej úspešnej speváčky, ako ste vy, sa núka na úvod otázka: Kedy ste sa rozhodli, že budete speváčkou?-

Spievala som od mala, babička ma viedla k spievaniu. Bola som také nemocné dieťa, často som bola doma. A deti, ktoré musia ležať, sú netrpezlivé. Babička, aby ma udržala v postieľke, tak si so mnou spievala, takto ma naučila veľa pesničiek. Keď som aspoň trocha vyzdravela, poslali ma do detskej ozdravovne. Tam som zistila, že keď začnem spievať, chválili ma, aké som šikovné dievčatko, a ešte som občas dostala aj dobrôtky. Tak som si povedala, že budem speváčka. Akurát som jeden čas chcela byť učiteľkou, ale krátko. Potom, keď som sa presťahovala na dedinu, tak som chcela robiť v kravíne, pretože som bola uchvátená tým zvieratstvom. Ale vrátila som sa k speváčke.

-Takže cukríky pre dievčatko sa postupne zmenili na korunky pre dospievajúcu slečnu?-

Spievala som už počas školy s amatérskymi kapelami a tam som dostávala prvé peniaze. Síce nie veľa, ale ako vreckové to stačilo.

-Pamätáte sa na svoj prvý honorár?-

No jasne, bolo to 80 korún za večer a postupne som sa dostala na 120 korún. Aj na svoj prvý plat, v divadle Semafor som skočila na 800 hrubého za mesiac ako elév. Neskôr 600 korún za celý koncert, to keď som začala sólovú dráhu. Potom som si musela požiadať o zaradenie do extra triedy, pretože som mala takzvaný komponovaný program, a to som dostala 900 korún za večer, pritom som vypredávala športové haly.

-Angažmán v divadle Semafor bol váš prvý veľký krok do sveta?-

Myslím, že v tej dobe, keď som tam prišla ja, už bola tá zlatá éra Pilarovej a Matušku preč. Ale som vďačná osudu, že som tam bola, pretože pre mňa to bola úžasná škola. Bola som tam šesť sezón a vlastne dodnes používam veľa vecí, ktoré som sa tam naučila a ktoré do mňa Jiří Císler nahustil.

-Pamätáte si na prvé kroky na veľkom pódiu?-

Pamätám si úplne presne. Bola som v programe Vladimíra Dvořáka, vzali ma ako mladý nádejný talent. Mňa ako chudobnú umelkyňu, ktorá mala 800 korún hrubého v divadle Semafor ako elév. Musela som si obliecť šaty z fundusu, kostymérky boli zlomyseľné alebo čosi podobné, dali mi také bodkované minišaty – a na minišaty ja nemám postavu. Tak som si ich navliekla a zaspievala som. Keď to videl režisér Janko Roháč, povedal: “No, vyzerala si ako učiteľka z nedeľnej školy.” Bolo to moje úplne prvé vystúpenie na televíznej obrazovke.

-Po odchode zo Semaforu ste účinkovali so skupinou Pro-rock, s ňou ste nahrali aj prvú profilovú platňu Motorest.-

Áno, Motorestom som na seba upozornila. Mladí tú pesničku mali radi a rodičia neznášali, ale nikto ju neprešiel bez povšimnutia.

-Ktorá spevácka poloha vám vyhovuje najviac, lyrická, rocková alebo muzikálová?-

Na koncertoch spievam pop, rock, swing aj muzikál, skrátka, spievam rada všetky žánre. Akurát som nespievala ľudovky – to iba občas vo vínnej pivnici – a nespievala som nikdy dychovky. Aj keď sa hovorí – nikdy nehovor nikdy – tak asi ľudovka a dychovka v mojom prípade nebude.

-V popovom repertoári máte pôvodné aj prevzaté piesne. Podľa čoho si ich vyberáte?-

Ja som vždy preferovala skôr pôvodnú tvorbu, ale pokiaľ sa stretnete s pesničkou typu Už nejsem volná, tak ju nenecháte ležať. Som rada, že som ju naspievala. Spievam ju dodnes a veľa ľudí sa pri nej vydávalo či ženilo.

-Ako sa vyrovnávala s popularitou speváčka, ktorá získala trikrát po sebe Zlatého slávika?-

V tom období sa na toho slávika viac dalo. Slávik bol dôležitý a pomohol vám k tomu, aby ste v sobotu boli v zábavnom programe, aby ste mali dosť koncertov. Dnes to už takú váhu nemá. Dnes, keď ma zastavia pri Samoške a povedia: “Jéj, to som rada, že vás vidím, mám tak rada vaše pesničky,” tak vám to urobí radosť a aspoň viete, že to vaše povolanie a snaženie má nejaký zmysel. Teraz sú moderní mladí, ktorí hovoria, ako ich obťažuje záujem okolia, že stratili súkromie. Pripadá mi to smiešne, pretože keď už niekam vyleziem na javisko a chcem, aby si ma niekto všimol, tak predsa musím rátať s tým, že keď sa mi to podarí, budú si ma všímať. To sú pózy, ktorým nerozumiem. Alebo keď majú jeden hit a hovoria – ja už to nemôžem spievať – miesto toho, aby ďakovali Pánu Bohu, a bežali dať do kostola do pokladničky, že majú nejaký hit.

-Čo urobíte, keď volajú Louny?-

(smiech) Bola som tam viackrát, vystupovala som na akciách, sú tam výborní ľudia, ale samostatný koncert som tam ešte nemala. (Poznámka TASR: V známom rockovom duete s Petrom Jandom Jedeme dál spieva Petra Janů text „ … jó, volaly Louny, prej že máš tam zejtra s kapelou hrát…“)

-Aký je váš pohľad na ankety?-

Myslím, že dnes sú to podobné hry, ako je Superstar. Je to kšeft pre mobilných operátorov. Má to určitú cieľovú skupinu, ktorá je ochotná posielať SMS-ky, čo napríklad moja cieľová skupina už dávno nie je. Ja si predovšetkým vážim to, že mám plnú sálu, a je mi jedno, ako vyzerajú ankety. Ale keď to ľudí baví, tak nech sa páči.

-Ako ste reagovali na prvé oslovenie na účinkovanie v muzikáli?-

Začínala som v divadle Semafor a či chcete, alebo nie, tak to vlastne muzikálové divadlo je. Bola som rada, že ma Adam Novák oslovil do Bedárov, pretože sa mi po divadle aj cnelo. Koncertovala som s kapelou, tak som bola rada, že sa do divadla môžem vrátiť. A hlavne tá postava pani Thénardierovej bola úžasná. Hrala som dvojicu s Jiřím Kornom, hrali sme takých špekulantov, ktorí bez jediného škrabanca prechádzajú celým príbehom, pretože sa zo všetkého vykrútili. Potom sa roztrhlo vrece s muzikálmi a ja som si zahrala v trinástich.

-Viete povedať, v akom poradí išli?-

Uch, počkajte, Les Misérables (Bedári), Sny nocí svatojánskych s Mestským divadlom Brno, 451 stupňov Fahrenheita, Niekto to rád horúce v Karlíne, Hamlet, Galileo, Krysár, Traja mušketieri, Angelika, Golem a Nech žije rokenrol.

-Ste oslavný typ?-

Ani nie, keď som mala 50, tak už mesiac predtým začali chodiť ľudia a pýtať sa ma, kde urobím oslavu, aká bude a podobne. Sama som sa pýtala, či päťdesiatka je nejaký extra dôvod na oslavu. Mala som okolo tohto dátumu pár dní voľno, tak som zavolala do jednej cestovky a kúpila si zájazd do Egypta. Ten deň „D“ som prežila na ležadle, popíjala drink, pozerala na more a bolo mi fajn.

-No dobre, to bolo pred desiatimi rokmi, ale čo teraz?-

Po tom, čo sa mi stalo minulý rok (poznámka TASR – 16. decembra 2011 zomrel speváčke manžel Michal Zelenka), tak som si povedala, že tohto roku si to oslávim. Že na to mám právo a že to oslávim s ľuďmi, ktorí ma chcú počúvať, a že to oslávim v Lucerne. Tak presne v deň mojich narodenín (19. 11.) som mala koncert v Lucerne. Podarilo sa a boli to skutočne moje najkrajšie narodeniny. Do šesťdesiatky som musela čakať, aby som si to tak pekne užila. Tá sála je magická, nikde to nemá takú atmosféru ako v naplnenej Lucerne.

-Celý doterajší život ste venovali hudbe, čo vám hudba dala a čo vzala?-

Nevzala mi nič a dala mi všetko. A zo všetkého mi pomohla. Zo všetkých strachov, zo všetkých stresov, zo všetkých smútkov mi pomohla muzika a publikum. Som mu za to veľmi vďačná. Vlani, v deň, keď mi odišiel môj muž, zariadila som pohreb, vrátila som sa domov, a hovorila som si: “Mám dnes dve vystúpenia. Pôjdem tam alebo nepôjdem?” Teraz som si predstavila, že budem sama v tom prázdnom byte, budem si stále prehrávať, čo sa mi za tie posledné hodiny stalo. Tak som si povedala, že pôjdem a odspievam to. Tí ľudia nič nevedeli, čo sa mi stalo. Odspievala som vystúpenie, videla som šťastné oči, usmievajúce sa tváre, bavila som sa s nimi, ako by sa nič nestalo, a veľmi mi to pomohlo. Takže, tej muzike vďačím vlastne úplne za všetko.

-Komu sa poďakujete za úspech pri príležitosti životného jubilea?-

Mala som veľmi veľa šťastných stretnutí, ale poviem iba mená. Predovšetkým to bol môj muž Michal Zelenka, potom Ota Petřina, Zdeněk Rytíř pri mojich rockových začiatkoch, Karel Svoboda, Pavel Vrba, Eduard Krečmar pri strednom prúde, Antonín Matzner, ktorý ako producent vymyslel platňu, na ktorej bolo 12 piesní ocenených Oscarom. Ale aj František Polák, čo bol človek, ktorý vymyslel program Možno príde aj kúzelník, kde sme spolu urobili viacero podarených čísel. To budú asi tí najhlavnejší.

-Dve otázky na záver. Ktorú chcete najprv, veľmi ťažkú alebo ľahkú?-

Veľmi ťažkú.

-Dobre, vyberte tri NAJ pesničky z vášho repertoáru.-

Fakt veľmi ťažká – to sa nedá. (po krátkej pauze) Ale dobre: Už nejsem volná, Vzpomínky a Má pouť. Sú veľmi dôležité, hlavne Vzpomínky a Má pouť, pretože čím je človek starší, tým dostávajú iný výraz a význam, než keď sa nahrávali.

-Tu je tá ľahká – vaše želanie do najbližších dní?-

Aby mi Pán Boh prial zdravie, aby ma ešte chvíľu podporoval tak ako ten posledný rok. Pretože si hovorím, že potom strašnom prepade, ktorý som vlani mala, sa pomaly dvíham a narovnávam. Tak aby to ešte chvíľu vydržalo, aby som mohla ísť narovnaná a dopredu.

-Platí to aj pre budúci rok 2013?-

Ja som fatalistka a život beriem tak, ako ide. Dlhodobé plány nie sú namieste, preto žijem dnes. Aj preto nepotrebujem horoskopy či veštby. Zlé veci predsa vedieť nepotrebujem, tie tak či tak prídu a treba sa s nimi vysporiadať. Keď prídu dobré, budem mať radosť. Tak ako dnes po vydarenom koncerte.