Peter Cabadaj: Nežná zostane v mojom srdci trvalým šľachetným apelom

Martin 17. novembra 2019 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavol Ďurčo)

“Nežná” bola a v mojom srdci pevne zostane trvalým šľachetným apelom, oslovujúcim a oslavujúcim všetko človečenské, nenásilné, etické aj principiálne, hovorí o udalostiach z novembra 1989 publicista Peter Cabadaj. V prípade terchovského rodáka sa spájajú so štyrmi miestami. V Prahe strávil piatok 17. novembra, v Bratislave vzápätí sobotu, nedeľu aj generálny štrajk. V Martine vtedy žil a v rodnej Terchovej mal možnosť byť účastníkom ‘nežnej’ zmeny

“Na začiatku októbra som sa vrátil z vojenskej služby v západných a severných Čechách. Kamaráti z Prahy mi 15. novembra telefonovali, že 17. novembra sa niečo zomelie. Tak som 17. novembra ráno prišiel do Prahy. Bol som účastníkom pamätného študentského sprievodu z Albertova na Národnú triedu a zažil ho na vlastnej koži. Nápor bol taký silný a stretnutie ľudí tak masové, že som už vtedy vedel, že starý režim má svoje dni zrátané,” spomína Cabadaj.

V noci sa premiestnil do Bratislavy. “Umelecká beseda, prvé stretnutia intelektuálov, ochranárov, hercov. V nedeľu 19. novembra boli menšie mítingy, prvý pri soche Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí. Tam už Milan Kňažko jasne rečnil a dával inštrukcie, čo robiť aj v slovenských regiónoch. A práve s týmto vedomím som odchádzal po polnoci z Bratislavy do Martina,” uviedol Cabadaj.

Na martinskej železničnej stanici vystúpil v pondelok 20. novembra ráno o piatej hodine. “Plný elánu, oduševnenia, dokonca s tlačovinami od aktivistov z Bratislavy. Prvé mi udrelo do očí, že Martin bol absolútne ospalý, nevýrazný a nikde ani zmienka o tom, že v Bratislave, Prahe sa niečo pohlo dopredu. Ako aktérovi pražských a bratislavských udalostí mi bolo veľmi ťažko v Martine v prvý deň ľuďom naznačiť, že sa niečo naozaj chystá. Nikto mi totiž neveril. V Matici slovenskej, kde som pracoval, mi vôbec neverili, takisto ani študenti lekárskej fakulty mi neverili. Dokonca som bol v jednu chvíľu za provokatéra,” popísal martinskú atmosféru.

“Až potom so pochopil, že revolúcia v Martine bude zložitý proces. Pretože v normalizácii ho roky budovali ako mesto, kde mali komunisti, štátna bezpečnosť a všetky silové zložky veľmi silné postavenie. Bol tam silný ťažký priemysel, v ktorom pracovali tisícky ľudí a bývalý režim im poskytol veľké výhody. Mali sa za toho režimu relatívne dobre a nemali veľký dôvod podporiť v prvých dňoch revolúciu v Martine,” podotkol Cabadaj.

Poukázal aj na to, že mnoho Martinčanov z kultúrno-umeleckej aj politickej branže doplatilo v privátnom živote na rok 1968. “Martinská normalizačná moc s nimi zatočila nekompromisne. Boli to desiatky rodín, ktoré mali veľmi ťažké obdobie počas 20 rokov normalizácie. Obavy preto boli u nich opodstatnené a nemali veľmi dôvod sa v prvých dňoch v novembri 1989 do toho hrnúť. Najmä, keď sa konali rôzne aktivity, organizované komunistami či milíciami, kde sa dokonca vysvetľovali výhody socializmu a komunizmu. Hovorím o 21. až 23. novembri. Keď už viac-menej vo veľkej časti Slovenska, o Česku ani nehovoriac, bola spoločnosť vo veľkom pohybe,” pripomenul.

Udalosti sa podľa neho pohli dopredu vo štvrtok 23. novembra vďaka divadelníkom, nadšencom z rôznych organizácií, fabrík a od 24. novembra už bol v pohybe Martin aj celý Turiec. Epicentrom turčianskeho revolučného diania bolo vtedajšie Divadlo SNP – dnešné Slovenské komorné divadlo v Martine. “Sídlil v ňom koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu, schádzali sa tam aktivisti. Odtiaľ vychádzali výzvy, impulzy, koordinácie všetkých zložiek, ktoré sa podieľali na novembri 1989. Nikdy nezabudnem na večerný míting 24. novembra v Národnom dome. Preplnené hľadisko bolo konfrontované s výrokom neznámeho človeka, že v divadle je bomba. Vpredu sedeli poprední martinskí a slovenskí herci, intelektuáli. V tej chvíli sa postavil herec František Zvarík, rodák z Vrútok, bývalý partizán, frontový divadelník, hrdina odboja a hromovým hlasom povedal nezabudnuteľnú vetu. Priatelia, ja som bojoval v povstaní, ja sa viem pozrieť smrti do očí priamo a chlapsky. Odtiaľto ma nijaká bomba nevyženie. Dlho bolo ticho, sadol si a míting pokračoval ďalej,” načrtol Cabadaj novembrovú atmosféru.

Veľký míting v Turci z 25. novembra 1989 pripomína Martinčanom výstava fotografií Juraja Antala na pešej zóne a v Slovenskom komornom divadle. “Z fotografií vyžaruje odhodlanie, so záberov na ľudí na tribúne pátos, entuziazmus. Nie je to náhoda, pretože medzi rečníkmi boli významní slovenské herci, ktorí prišli do Martina povzbudiť kolegov – Ladislav Chudík, Milka Vášáryová, Elo Romančík, Soňa Valentová, Ida Rapaičová, Emil Horváth mladší. Okrem nich rečnili aj Martinčania, či už herci alebo kultúrni pracovníci. Činnosť všetkých iniciatív vyústila v pondelok 27. novembra 1989 na Námestí SNP v Martine do manifestačného generálneho štrajku,” dodal Cabadaj.

S odstupom 30 rokov vníma, že pre veľkú časť našej populácie akoby november 1989 ani nebol. “Akoby nebola nijaká eufória, nadšenie, entuziazmus. Či silný pocit, že svitá nádej na novú človečenskú budúcnosť. Veľké množstvo Slovákov a možno aj Čechov nemá k tomuto sviatku hlbší vzťah. Lebo ho hodnotia z pohľadu toho, čo nasledovalo. Ale to, čo nasledovalo, už má skoro každý z nás vo vlastných rukách. Vtedy sa úprimne bojovalo za to, aby sa človek postavil na vlastné nohy a vedel sa postaviť zoči-voči vlastnému svedomiu, schopnostiam i možnostiam,” uzavrel priamy účastník udalostí v novembri 1989.