Môj profil 
Predplatné
Nádej v Božie milosrdenstvo nám otvára obzory a robí nás slobodnými. Naopak skostnatenosť uzatvára srdce a narobí veľa zla. O tomto včera hovoril pápež František v kázni pri svätej omši v Dome sv. Marty.
Prvé liturgické čítanie z knihy Numeri (24,2-7.15-17d) hovorí o Balaamovi, prorokovi, ktorého si kráľ povolal, aby preklial Izrael. Balaam „mal svoje nedostatky, a dokonca aj hriechy. Lebo všetci máme hriechy, my všetci“, povedal Svätý Otec. „Na svojej ceste Balaam stretáva Pánovho anjela a jeho srdce sa mení“. „Nemení stranu, na ktorej stojí“, ale „omyl zamení za pravdu a hovorí to, čo vidí“: Boží ľud prebýva v stanoch uprostred púšte, on však „za púšťou vidí plodnosť, krásu a víťazstvo“. Otvoril svoje srdce, „obracia sa“ a „vidí do diaľky, vidí pravdu“, pretože „s dobrou vôľou sa pravda vždy vidí“. „Je to pravda, ktorá dáva nádej“, povedal pápež František a dodal:
„Nádej je tá kresťanská cnosť, ktorú máme ako jeden veľký dar od Pána a ktorý nám dáva vidieť do diaľky, poza problémy, bolesti, ťažkosti, poza naše hriechy“. Dáva nám vidieť krásu Boha.“
„Ak ten, koho stretávam, je človekom, ktorý má túto cnosť nádeje, aj keď sa nachádza v nepeknej chvíli svojho života – či už je to choroba, starosť o syna, dcéru, alebo niekoho z rodiny, nech už je to čokoľvek – avšak ak má túto cnosť, uprostred bolesti má prenikavosť zraku, má slobodu vidieť ďalej, vždy ďalej. A toto je nádej. Toto je proroctvo, ktoré nám dnes Cirkev dáva: Chce to mužov a ženy nádeje, aj uprostred problémov. Nádej otvára horizonty, nádej je slobodná, nie je otrokyňou, vždy nájde priestor ako urovnať nejakú situáciu.“
V evanjeliu (Mt 21, 23-27) sa veľkňazi pýtajú Ježiša, s akou autoritou koná. „Nemajú horizonty, sú to ľudia uzavretí do svojich kalkulácií, otroci vlastnej skostnatenosti.“ A ľudské kalkulácie „uzatvárajú srdce, bránia slobode“, zatiaľ čo „nádej nás nadľahčuje“, ako povedal pápež:
„Aká krásna je sloboda, veľkorysosť, nádej muža či ženy Cirkvi. Naopak, aká nepekná je a koľko zla narobí strnulosť ženy či muža Cirkvi, klerikálna skostnatenosť, ktorá nemá nádej.
V tomto Roku milosrdenstva sú tu tieto dve cesty: toho, kto má nádej v Božie milosrdenstvo a vie, že Boh je Otcom – Boh vždy odpúšťa, a to všetko. Za púšťou je tu objatie Otca, odpustenie. A tiež sú tu aj takí, ktorí sa utiekajú do vlastného otroctva, do vlastnej skostnatenosti a vôbec nepoznajú milosrdenstvo Boha. Títo boli učiteľmi, boli vyštudovaní, no ich veda ich nezachránila.“
Pápež uzavrel homíliu rozprávajúc príbeh, ktorý sa mu prihodil v roku 1992 v Buenos Aires počas svätej omše pre chorých. Spovedal už niekoľko hodín, keď prišla jedna žena vo veľmi pokročilom veku, už osemdesiatnička, „s očami, ktoré videli ďalej, s očami plnými nádeje“:
„A ja som povedal: ‚Starenka, vy sa idete spovedať?‛ Lebo ja som sa už dvíhal. – ‚Áno‛, povedala. – ‚Ale vy nemáte hriechy‛. – A ona mi na to: ‚Otče, všetci ich máme.‛ – ‚Nuž azda ich Pán neodpúšťa?‛ – ‚Boh odpúšťa všetko!‛, povedala mi. ‚Boh odpúšťa všetko.‛ – ‚A ako to viete? ‛, spýtal som sa . – ‚Lebo ak by Boh neodpúšťal všetko, svet by neexistoval‛.
Pri pohľade na tieto dve osoby – človeka slobodného, s nádejou, toho, čo ťa vedie k milosrdenstvu Boha, a toho, kto je uzavretý, legalista, doslova egoista, otrok vlastných skostnateností – pamätajme si túto lekciu, ktorú mi dala táto osemdesiatročná starenka, bola to Portugalčanka: Boh odpúšťa všetko, len čaká, že sa priblížiš.“
.JPG)
.jpg)
.jpg)
