Uvedomujem si, že v dnešnej pohnutej dobe čitatelia oceňujú najmä šokujúce odhalenia, ofenzívne vyjadrenia alebo osobné útoky. Aj z tohto dôvodu som sa rozhodol ponúknuť krátke zamyslenie odrážajúce stav v našej spoločnosti, jej náladu, atmosféru a napätia. Dlhoročné pozorovanie života a správania ľudí ma priviedlo k záveru, že právny štát je v našej krajine mŕtvy.

Intelektuálne bdelí čitatelia určite zacítili závan nietzscheovského expresívneho metaforizmu, ktorý dokáže rozpútať názorové vlnobitie. Nie, právny štát v Slovenskej republike – ako forma úsilia o jeho uplatňovanie – ešte nezomrel. Nie je mŕtvy rovnako, ako nezomrel Boh Friedricha Nietzscheho. Vďaka často nadľudskej aktivite niektorých jedincov môžeme konštatovať, že právny štát v našej krajine ešte prežíva. Ale v spoločenskom vedomí už právny štát zomrel. Nestalo sa tak dnes ani včera. Vytratil sa z našich životov rovnako ako iné, časom overené hodnoty. Postupom času.

„Kde je právo subjektom nejakej inej autority a nemá autoritu samo osebe, kolaps štátu nie je veľmi ďaleko, ale ak je právo majstrom vlády a vláda je jeho sluhom, potom je situácia sľubná a občania si vychutnajú všetky požehnania bohov.“ Filozoficky podkutého čitateľa neprekvapí, že túto definíciu právneho štátu vyslovil už pred 2 500 rokmi Platón vo svojom poslednom diele Zákony. Aby sa naplnili jeho slová a zákon sa stal autoritou sám o sebe, musí byť zviazaný kritériami pravdy, spravodlivosti, dobra či krásy. Musí vychádzať z princípov prirodzeného práva a morálne doktríny musia byť jeho súčasťou.

Občania našej krajiny na ideu právneho štátu zanevreli a uprednostnili ľahšie dostupné hodnoty, ako sú pomsta, nenávisť či nevedomosť. A je úplne jedno, na ktorej strane ideologického spektra stoja. Obyvatelia nášho štátu sa na právny štát nahnevali. Urobili tak preto, lebo právny štát od nich žiadal disciplínu, dodržiavanie pravidiel a intelektuálny výkon. A to sa v dnešnej dobe nenosí, ani neodpúšťa.

Byť precíznym pri dodržiavaní prezumpcie neviny alebo nezávislosti súdnej moci je únavne zväzujúce. Pre masu občanov, politikov a novinárov, ktorí chcú robiť a rozprávať čo im napadne, alebo čo zapadá iba do ich predpripravenej schémy myslenia sú želania a túžby viac než duch zákona a procesné postupy. Dodržiavanie plurality názorov a slobodného prístupu k informáciám je mimo myšlienkový rámec povýšeneckého ega tých, za ktorými stojí sila moci, ale aj tých, ktorí netrpezlivo čakajú na odvetu. Cenzúra, osočovanie, zloba a nálepkovanie urobilo z dialógu iba štatistu bez praxe. Táto perla bola z náhrdelníka právneho štátu odstránená, aby nedráždila argumentačne nedostatočne schopných. Ústava a zákony traumatizujú netrpezlivú spoločnosť prahnúcu po bleskových riešeniach. Ocitli sme sa v dobe aktivistov, ktorým nezáleží na objektivizácii, pravde a spravodlivosti, ale iba na presadzovaní vlastného presvedčenia.

Čo na tom, že na neutešený stav právneho štátu poukazujú rozhodnutia Ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva alebo akademické právne autority. Bezprávne besnenie zodpovedných stiahlo do kultúrneho suterénu pekárov, lekárov, učiteľov, robotníkov, ale aj mnohých právnikov. Namiesto obdivu si právny štát vyslúžil nedôveru a nahradil ho stav zúfalstva a nenávisť.

Priznajme si, koľkí z nás by radšej zapchali ústa tým, ktorí majú iný názor, ako ich nechali hovoriť. Koľkí z nás by radšej zavreli nenávidených okamžite do žalára, akoby mal prebehnúť súdny proces, v ktorom by sa mohla ukázať ich nevina. Áno, právny štát je mŕtvy. Nezničila ho však hŕstka negramotných, ktorým zachutila moc. Zničila ho neuvedomelosť a skazenosť v našich mysliach. Pretože kvalita právneho štátu nevyhnutne závisí od nás všetkých.

Citlivosť a riziká fungovania právneho štátu spočívajú v jeho bytostnej závislosti na človeku. Darmo je jeho duch a teoretická konštrukcia bezchybná, keď jeho aplikácia do života je v rukách človeka. Iba človek morálny, kultúrny, múdry a vzdelaný môže byť nádejou, že ochráni krehkosť právneho štátu a poskytne nasledovaniahodný vzor pre spoluobčanov. Aj medzi právnikmi sa nájdu takí, ktorí znehodnocujú princípy právneho štátu. Dokonca neváhajú tvrdiť, že jeho kritéria sa menia v závislosti od aktuálneho obdobia. Bezcharakterne flexibilizujú hranice právneho štátu podľa potrieb vládnucej politickej moci a ideológie. Pritom filozofia právneho štátu je dôsledne naviazaná na prirodzené právo, ktoré vytvára jeho nemenné hranice. Jeho progres a vylepšenia nikdy nesmú opustiť hranice ius naturale, ktoré sa stáva zároveň jeho minimom aj maximom.Dovolím si tvrdiť, že právnik neschopný vnímať postuláty prirodzeného práva, nikdy nemôže byť dobrým právnikom. Takýto právnik má iba hodnotu otroka akejkoľvek politickej vôle vyjadrenej v zákonoch.

V našej spoločnosti aktuálne rezonuje téma nestrannosti a nezávislosti sudcu.Je tragédiou, že mnohí jedinci hrdiaci sa právnym vzdelaním ani netušia, že kategórie nestrannosti a nezaujatosti sudcu majú okrem subjektívnej aj objektívnu stránku. Odmietajú akceptovať jednoduchý algoritmus nestrannosti a nezaujatosti sudcu, ktorý zneužívajú v prospech ideológie a režimu. Nestačí, ak sa sudca cíti byť nezaujatý. Sudca musí aj objektívne budiť zdanie nestrannosti a nezaujatosti a nevzbudzovať žiadne pochybnosti o tom, že takým je. Musí byť nepochybné, že sudca ani teoreticky nemohol byť pri svojom rozhodnutí ovplyvnený túžbami inej osoby a jediné, čo zohľadňoval, je obsah spisu a kritériá spravodlivosti. Ak by aj sudca v skutočnosti bol nestranný a nezaujatý, ale jeho správanie alebo životné pomery by nebudili takéto zdanie, stačí to na to, aby bolo jeho konanie označené za porušujúce nestrannosť a nezaujatosť.

K problematike právneho štátu sa vyjadruje a zaštiťuje sa ním takmer každý politik či novinár. Berú ho do úst s pátosom a snažia sa spoločnosti nahovoriť, že právny štát je práve to, čo robia a iba oni sú schopní ho ochrániť. Rozprávajú nám, aký by právny štát mal byť a čo už ním nie je. A spoliehajú sa na to, že ak budú dostatočne presvedčiví, občan im uverí. Zvykli sme si, že frustrovaný či neuvedomelý občan radšej uverí, ako preverí.

Európska kultúra vyrástla na starogréckom vnímaní bytia. Helénsku úctu k rozumu, zodpovednosti intelektualizmu, kráse či Stvoriteľovi sme pyšne a s nadšeným aplauzom rozdupali iracionalitou, fanatizmom, nedisciplinovanosťou, konzumným skepticizmom a relativizáciou objektívnych hodnôt. A obeťou sa stal aj ochranca demokratickej spoločnosti,európsky právny štát, ako záruka prirodzenosti, prirodzeného práva, ľudskosti a zdravého rozumu.

Napriek smrti právneho štátu v kolektívnom vedomí našej spoločnosti je jeho idea večná rovnako, ako sú večné všetky platónske idey v mysli Stvoriteľa. Toto svetlo právneho štátu žiariace tisícročia netrpezlivo čaká na generácie, ktoré ho opäť vpustia do svojho vedomia a vytvoria spoločnosť, v ktorej dostane každý,čo mu patrí. Až keď sa idea právneho štátu opäť usídli v našich myšlienkach, keď sa nám stane potešením uplatňovať jeho princípy v bežnom živote a budeme sa s hrdosťou pozerať na výsledky našej disciplinovanosti, až potom bude naša spoločnosť lepšia ako tá dnešná.Dobrovoľné vzdanie sa apolónskej jasnozrivosti myslenia, krásy, harmónie, poriadku či vznešenosti a bezbrehé upadnutie do dionýzovského kultu chaosu, emočnej deštrukcie, suterénovej zábavy a iracionality bolo tvorcom úpadku a zániku právneho štátu vo vedomí spoločnosti. Idea európskeho právneho štátu je totiž ako symbol poriadku, ľudskosti a spravodlivosti plodom apolónskeho svetla a čistoty v nás.

Aj sudcovia by mali byť tým elementom, ktorý výrazným spôsobom prispeje ku kvalitatívnym zmenám v spoločnosti a vo vnímaní hodnoty právneho štátu. Stane sa tak vtedy, keď sudca odmietne mentálne pohodlnú pozíciu dobre plateného nevzpierajúceho sa ministerského úradníka a osvojí si kontrolnú úlohu člena jednej z mocí v štáte. Potom aj občan skôr uverí, že sa oplatí žiť podľa pravidiel, ktoré mu garantujú spravodlivú pozíciu v spoločnosti.

Kultúrno-právny ideál dokáže nasledovať iba silná a vyspelá spoločnosť. Dobrovoľná rezignácia z paradigmatických pravidiel a hľadanie menšieho zla je znakom úpadku a slabosti. Aj právny štát potrebuje na svoje prežitie spoločenstvo odvážnych, morálnych a kultúrne zdatných jedincov. Aby sme si raz nemuseli povzdychnúť:Res publica iudicialis vitam finit.

JUDr. Patrik Števík, sudca

Článok pôvodne vyšiel na pravnelisty.sk