Orbánov „poetický“ revizionizmus. Vyplakávanie, osočovanie, ale hlavne neustála pripravenosť znova odobrať susedom ich územie

Bratislava 19. júna 2020 (HSP/Foto:TASR/DUNA/MTI-Szilard Koszticsak)

Prejav maďarského premiéra Viktora Orbána venovaný stému výročiu Trianonu jasne ukázal, že maďarské politické elity majú napriek striedaniu sa politických garnitúr jednu konštantu. Tou je trianonská trauma. Iste, prejav Viktora Orbána nebol explicitný. Neobsahoval konkrétne požiadavky, jeho posolstvo však bolo jednoznačné – na maďarskom národe sa pred sto rokmi udiala krivda, ktorú si oni veľmi dobre pamätajú

Prejav bol  na jednej strane plný idealizácie maďarského národa, dejinnej reflexie tisícročnej uhorskej koruny, na strane druhej takmer v každom riadku bola deklarovaná pachuť zrady, ktorú na dobrom maďarskom národe spáchali podlé západné veľmoci. „Tisícročnému historickému Uhorsku napokon bodli nožom do chrbta sprisahania v Budapešti. Západ znásilnil tisícročné hranice a dejiny strednej Európy.“ Orbán ďalej konštatuje, že Trianon „nás zovrel medzi neobrániteľné hranice, vzal nám naše prírodné bohatstvo, odrezal od zdrojov, z našej krajiny urobil celu smrti.“ A trpko dodáva, že nové hranice koloniálne mocnosti narysovali rovnako ako v Afrike či na Blízkom Východe – podlo, cynicky a bez morálnych obáv. Trauma,  ktorú dohodové mocnosti spôsobili Maďarku stále trvá a Viktor Obrán až prekvapivo otvorene zdôrazňuje, že toto Západu nikdy nezabudnú.

V tejto súvislosti si však neodpustil zopár štipľavých poznámok na margo mocností, ktoré z veľkého Uhorska urobili malé Maďarsko. Trocha prepiato, ale čiastočne pravdivo konštatuje: „V porovnaní so Západnou Európu je Maďarsko  ostrovom pokoja a bezpečnosti.“ A v zapätí: „Neexistuje už ani britské ani francúzske impérium. To, čo z nich zostalo, sa momentálne nachádza v multikultúrnom zajatí ich kolónií, ktoré sa  im teraz mstia. Pred spravodlivosťou dejín neuniknú ani najväčší.“

Okrem vyplakávania nad zlým osudom a vierolomnými politickými partnermi však jeho prejav obsahuje aj viacero mobilizačných pasáží. „Dejiny nie sú milosrdné. Neodpustia slabosti. Bez borcov zanikneme. Keď poslúchneme vlažných nápadníkov, stratíme sa. Keď povolíme silám nezhody, stratíme sa. Maďari si už nikdy nemôžu dovoliť luxus slabosti. Nám vždy môže patriť iba to, čo dokážeme aj ochrániť. To je zákon, to je náš osud. Preto pre nás každý zápas trvá až dovtedy, pokiaľ ho nevyhráme. Preto nezanikli dejiny Maďarov ani pri Moháči, ani pri Világoši, ani pri Trianone a preto budú opäť žiariť všetky kamene na korune Svätého Štefana.

Práve pri  tomto citáte z prejavu Viktor Orbán odhodil masku. Miesto hrubých a rukolapných vyjadrení jeho aj slovenských adlátusov typu Pála Csákyho, poetickou metaforou povedal, že napriek viacerým pádom vo svojej histórii, už spomínaný Moháč, či Világoš a, samozrejme, aj najnovší Trianon, sa Maďari vždy dokázali postaviť a bojovať za veľkosť a celistvosť svätoštefanskej koruny.

Maďarská zahraničná politika pracuje s dlhodobými víziami. A to, ako už bolo spomenuté, bez ohľadu na striedajúce sa politické garnitúry. A, bohužiaľ, musíme konštatovať, že je aj čiastočne úspešná. Iste, maďarský revizionizmus zatiaľ nedokázal natrvalo rekonštruovať Veľké Maďarsko, ale obe viedenské arbitráže by mali byť pre všetkých susedov Maďarska veľkým mementom.

Dlhodobá koncepcia maďarskej zahraničnej politiky je nasledovná. Vždy je argumentačne a medzinárodným lobingom pripravená na zdôvodnenie zmeny či úpravy hraníc. Medzivojnové obdobie nech nám je mementom. Koniec dvadsiatych rokov a celé tridsiate roky sa niesli v znamení „rothermeriády“. Maďarská zahraničná politika si našla svojho protektora v lordovi Rothermerovi, vplyvnej osobnosti britského verejného života a zároveň najväčšieho tlačového magnáta v Británii. Práve ten celé desaťročie senzibilizoval nielen britskú, ale aj európsku spoločnosť, vsugerúvajúc jej, že  Maďarom sa udiala krivda, ktorú treba odčiniť. No a potom už len stačilo, aby si maďarská diplomacia našla silného spojenca vo fašistickom Taliansku a územné nároky voči Slovensku, a neskôr aj voči Rumunsku sa stali realitou.

Ako sa síce ukázalo, táto „revízia“ nemala dlhé trvanie, neprežila Parížsku mierovú konferenciu v roku 1947, ale zlé príklady tiahnu, a tak je maďarská diplomacia vždy v pohotovosti, čaká, kým ich susedia nie sú náhle oslabení, čaká na okno príležitostí, keď sa ich revizionistická politika naplní a zároveň sú presvedčení, že ono skôr či neskôr nastane. Aj preto sa záver prejavu premiéra Viktora Orbána niesol, verím, že v planom proroctve:  „Áno, my sme tí, ktorí otočia osud Maďarska. Môžeme dúfať, že naša generácia, štvrtá generácia od Trianonu ešte naplní svoje poslanie a Maďarsko privedie až k bránam víťazstva. Ale rozhodujúcu bitku musí vybojovať generácia po nás, piata generácia po Trianone. Definitívne kroky majú vykonať oni.“

Je dobré, že Viktor Orbán mal takýto prejav, vďaka nemu vieme, aké sú jeho skryté plány. Ostrosť a nebezpečnosť jeho prejavu nezakryl ani jeho štýl, ktorý môžeme bez váhania nazvať „poetickým“ revizionizmom.

Roman Michelko