Odvrátená strana športu: Atlét Tóth zvládol poolympijskú eufóriu i strmý pád

Banská Bystrica 17. novembra 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Od olympiády v Riu, keď ho ozdobil vavrínový veniec víťaza, uplynulo 15 mesiacov a Matej Tóth si naplno prežil všetko, čo vrcholový šport v príťažlivej i odvrátenej podobe prináša. Do jeho príbehu sa jedinečným spôsobom vtesnali absolútna radosť, rozčarovanie, šok i nádej a viera bojovníka za spravodlivosť. Tóthova krivka na osobnom emocionálnom grafe sa zapíše do dejín slovenského, ba aj svetového športu a možno poslúži na to, aby sa niečo zásadné v systéme dokazovania viny zmenilo.

Matej Tóth si od 9. júla, keď zverejnil dôvod svojej neúčasti na MS v Londýne, prežil viacero vypätých etáp a každú jednu z nich označil vhodným prívlastkom. Vtedy prvýkrát otvorene reagoval na správu od Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF), ktorá ho upozornila na štatistické odchýlky v biologickom pase a požiadala o vysvetlenie. Biologický pas funguje na princípe matematického vzorca a nezrovnalosť automaticky nemusí znamenať, že si športovec pomáhal nedovolenými prostriedkami alebo metódami. Vo svojej reakcii zdôraznil fakt, že počas celej kariéry zásadne vystupoval proti akýmkoľvek nekalým praktikám. Táto správa ho šokovala a rozhodol sa pomocou rešpektovaných svetových odborníkov z rôznych oblastí preukázať, že išlo o prirodzený fyziologický stav organizmu.

Po olympiáde v Riu vypukol okolo Mateja Tótha i u neho samotného gejzír nespútaného nadšenia. “Prvý ošiaľ bola naozaj o eufórii,” odhalil svoje pocity. “Prišiel som z Ria a zažíval najkrajšie okamihy, plné námestie v Banskej Bystrici, ľudia ma zdravili, hlásili sa ku mne, ďakovali, gratulovali, veľakrát so slzami v očiach. Napriek tomu, že sa mi nahromadilo veľmi veľa povinností, tieto neobyčajné chvíle som si aj odstupom času neustále užíval.”

Eufória utíchala pomaly a Matej Tóth pozvoľna naskočil na bežný život olympijského víťaza. “Bol to čas oddychu, operovali ma, zrušil som všetky aktivity, nastal relax, akási psychohygiena. Trochu som sa dostal na zem, no stačil týždeň, dva a ďalšie akcie, aj tie odložené, ma dobehli. Nebola to už typická eufória, no musel som sa neustále na verejnosti deliť so šťastím. Takýmto spôsobom som vydával zo seba energiu, ľudia mi ju aj vracali, no všetko zladiť s tréningom, popri tom veľa cestovať, stretávať sa bolo dosť namáhavé. Plynule som však naskočil na dni, ktoré by som nazval ustáleným režimom.

Prvotný ošiaľ upadol, na druhej strane olympiádu oživovali ďalšie stretnutia. Úzky kruh okolo mňa pracoval, živili sme tento úspech, popularita sa znásobovala. Jej krivka išla neustále hore, ľudia ma volali k sebe, na rôzne akcie. Ja som sa naučil akcie manažovať, určil som si jasné priority, s tréningom na prvom mieste.”

Až potom nastali horšie časy a Matej Tóth ich označil za krutú realitu. “Bol to strmý pád z vrcholu a krivka priepastne klesla niekde do suterénu, tento stav vyžadoval šokovú terapiu. Odrazu na niekoho, kto pracoval celý život s presvedčením, že takto je to čestné, dobré a správne, ukázali prstom a spochybnili ho. V mojej psychike nastal šok a chaos, po výslní, dosiahnutí absolútneho Olympu odrazu hrozilo, že budete chodiť po kanáloch a že sa všetky dvere pred vami zatvoria. Prežíval som hrozné chvíle už v úplnom začiatku, keď som sa o tom dozvedel a ľudia ešte nič netušili. Nevedel som, ako budú reagovať, ako budú všetko vnímať, v takejto neistote som sa bál aj o svoju rodinu, či to zvládneme, či sa nevyvinie na nás neúnosný tlak.”

Pred hlbokou depresiou sa Matej Tóth ubránil, nepripúšťal si ju a vyhol sa jej. “Našťastie som sa mohol spoľahnúť na rodinu. Pár dní predtým, ako som s obvinením vyšiel na verejnosť, som rozmýšľal, ako všetko vyjadriť a dosť som sa trápil, no naozaj bez čiernej depresie. Prvotný šok trval po tomto oznámení tri dni, potom som už situáciu vnímal pragmaticky. Začal som sa naplno zaoberať argumentmi, konzultoval som ich s ľuďmi, ktorí mi pomáhali. Nepatrím medzi tých, čo strčia hlavu do vankúša, alebo hľadajú útechu v nejakom alkohole. Vedel som, že mám pravdu, bolo ju treba len dokázať.

Nebolo prečo vyplakávať, ale dokázať nevinu. Bola to možno etapa o mojom obrovskom nasadení, aby pravda zvíťazila, o tom, že očistím svoje meno, realisticky, bez nejakých veľkých slov.”

Matej Tóth vedel, že má pravdu, že nič z toho, z čoho ho obviňujú, nerobil. “Bolo len otázne, či sa to podarí aj vedecky vysvetliť. Keď už prišli prvé odborné analýzy a argumenty, ktoré potvrdzovali moju teóriu, v duchu som si povedal, že nech to už dopadne akokoľvek, nie je to v mojich rukách. Ja som spravil všetko, aby som svoje meno očistil. Ak niekto bude trvať na svojom a robiť všetko, aby ma potrestal, tak bohužiaľ. Všetky prípady okolo biologických pasov sú zhodné v tom, že nemožno stopercentne dokázať tvrdenie jednej, či druhej strany. Mne sa však potvrdilo, vedecky, aj ľudsky, že pravda je na mojej strane. Túto etapu by som prirovnal k diplomovke, alebo podobným prácam v škole. Tiež prekonávate rôzne fázy, najskôr máte pred sebou prázdny papier, hlavu v smútku a keď kapitoly pribúdajú, spokojnosť rastie. V závere, pri kompletnom diele, pocítite úľavu a osud diplomovky už necháte na oponentoch.

Takto som to prežíval cez nárast argumentov a teraz sa už nad tým netrápim, nemá to význam. Ľutovať sa, byť nahnevaný, skeptický, tak to nie. Radšej som si opakoval, že už je to fajn, nech to dopadne akokoľvek.”

Aj o inej eufórii Matej Tóth prehovoril. “”Nepramenila z olympijského zlata, ale z toho, že napriek vážnemu obvineniu stáli ľudia neustále za mnou. Bola to obrovská podpora, akoby sa mi ľudia snažili vrátiť energiu, ktorú som do nich po olympiáde nasmeroval a delil sa s nimi o úspech. Veľmi ma podržali, boli so mnou, dôverovali mi. Nemali konkrétne informácie, ale verili mi a ja som vedel, že nebojujem len sám za seba. Aj preto som znášal ľahšie tento tlak. Teraz sa nachádzam vo fáze čakania na verdikt s pocitom očisteného športovca, ako potvrdila v októbri aj disciplinárna komisia nášho zväzu.

Trénujem naplno, zlepšujem sa, šport ma zase začína baviť. Krivka na mojom kondiciograme stúpa a nemá význam sa trápiť nad tým, ako očakávanie dopadne. Ak sa náhodou stane, že budem neúspešný, bojovať budem ďalej, pretože pravda je na mojej strane.”

Matej Tóth si vo svojej kariére zažil pri odvrátenej strane vrcholového športu klasické odriekanie, zdravotné problémy a pozoruhodný boj za pravdu. “Nielen šport, ale každá oblasť v živote prináša podobné stavy. Nikto nefunguje celý život na vlne šťastia a musí riešiť aj nepríjemnosti. Ja som taký, že sa z nich snažím poučiť, posilniť tak, ako som to robil pri zraneniach, alebo zakolísaniach v osobnom živote. Ak žijete čestne a správne, tak sa vám to vráti. Vo svojom svedomí nemám žiadne pochybnosti, a preto ma tento prípad nepochybne posilní, zomkne okolo mňa úžasných ľudí.”

Z Mateja Tótha by mohol vyrásť bojovník za spravodlivosť a ľudské práva. “Tak to naozaj neviem,” zasmial sa. “Som priekopník, prvý s takýmto veľkým prípadom, preto by som mohol ľudom, a to nielen v oblasti športu, dodať veľa energie, keď bojujú za neprávosť. S podporou okolia sa treba za pravdu pobiť a netreba sa vzdávať. V budúcnosti by sa možno mal zmeniť v športe celý systém. Aj v štátnej správe si ukrivdený jednotlivec veľakrát nepomôže. Za seba môžem povedať, a to hlavne na základe vlastnej skúsenosti, že takto to nemôže fungovať. Dnes, keď sme vyspeli v analýzach, by nemal byť problém niečo s určitosťou dokázať, nie iba s pochybnou pravdepodobnosťou.”

Matej Tóth trénuje, zvyšuje dávky, po dlhšom čase si doprial nedávno 30 km v slušnom tempe. “Je to znak toho, že stúpam rýchlo hore a ak všetko dobre dopadne a zdravie vydrží, tak už v marci v Dudinciach budem pripravený na kvalitný výkon. Porovnanie s predchádzajúcimi rokmi napovedá, že prežívam jeden z najlepších novembrov v celej kariére. Ukazuje sa, že aj dlhá trojmesačná pauza mi neubrala na výkonnosti.”

Aj na najhoršie v podobe trestu sa Matej Tóth pripravil. “Ak by to tak dopadlo, tak by som asi už nechcel mať s vrcholovým športom nič spoločné. Nie z hnevu, alebo urazenia, skôr preto, že systému, ktorý dokáže potrestať čestného športovca, by som prestal úplne dôverovať a nechcel by som mať s ním už nič spoločné. Podporoval by som však masový šport, malých športovcov. A možno sa naladím tak, že by som robil len niečo v ústraní a nebol na očiach, teraz však na to vôbec nemyslím.”