Teraz po viac než tridsiatich rokoch neskrývam sklamania, ale žijú vo mne silné pochybnosti o tom, či bolo správne angažovať sa pred rokom 1989 za zmenu, či malo zmysel sa počas uplynulých rokov vložiť naplno svoje sily do zmeny za lepšie podmienky v spoločnosti. November 1989 bol zo súčasného pohľadu polovicou môjho života. Dovtedy mi bolo dopriate vyrásť v kresťanskej rodine, malého mesta, vyštudovať, zamestnať sa, mať priateľov a v relatívne pokojnom ovzduší prežívať svoje dni, angažovať sa v Cirkvi, v práci som dosiahol titul vzorný pracovník, nebol som členom žiadnej brigády socialistickej práce, veľa som súkromne študoval kresťanskú literatúru, angažoval som sa v iniciatívach kresťanského i občianskeho disentu a samizdatu. Pomáhal som strýcovi v prácach v jeho farnostiach. Rád som cestoval v rámci Československa, navštívil som okolité krajiny socialistického tábora a vďaka zamestnaniu aj Nemecko a Francúzsky Paríž. V roku 1989 som sa akosi automaticky zapojil do zmeny pomerov v zamestnaní, zúčastňoval som sa manifestácií v Bratislave, v Skalici, angažoval sa v aktivitách VPN i KDH a v rozličných ďalších iniciatívach, angažoval som sa vo farnosti v meste, kde som bol 24 rokov poslancom. Vyštudoval som diaľkovo teológiu na CMBF UK Bratislave, popri zamestnaní, alebo aj na plný úväzok som pôsobil ako katechéta a učiteľ, Teraz mám pred dôchodkom. Prišli iní mladí katechéti, rehoľné sestry, škola sa zmenšila počtom detí a pre mňa už v tejto činnosti nebol priestor. Som vďačný, že môžem už viac než desaťročie pracovať ako administratívny pracovník. Akosi som nemyslel na seba, stále bolo niečo treba urobiť, chcel som byť užitočný, pomôcť, poslúžiť, vybaviť zaviesť… Mojou záľubou popri tom, že veľa čítam, sa stalo písanie. Rád sa tak vyjadrím k rozličným pozitívnym aktivitám, udalostiam… Ale nechcem písať o sebe, chcem písať o spoločnosti, na ktorej mi vždy záležalo a stále záleží túžil som aby bola viac kresťanská, ľudská, priateľská, aby sa nám všetkým lepšie žilo, sme tu len na chvíľu…

Dnes som skeptický, ľudia ktorí hovorili v novembri 89 to isté sú dnes zabezpečení, mladí ma už nechápu, je tu prirodzený generačný problém, mnohých priateľov mám už na druhom svete a zastavím sa, zaspomínam, pomodlím sa, zapálim sviečku na ich hrobe na cintoríne. Čas ide akosi rýchlo dopredu, cítim, že pribúdajú choroby, ubúdajú sily i schopnosti.

Myslím si, že mám právo porovnávať, nezažil som päťdesiate roky, ale už si veľa pamätám a popri rýchlom technickom pokroku, som sklamaný zo života spoločnosti i Cirkvi.

Zanedbal som osobný život, lebo mal som vždy čosi na starosti, a popri tom oporu v rodičoch, osobitne v otcovi i súrodencoch aj v priateľoch za čo som im vďačný. Je to moja vina…

Budeme mať znova voľný deň 17. november, už sa ho neodvážim nazvať sviatkom.

Ktosi nám tento rok zobral sviatočnú Veľkú noc a tak my namiesto účasti na bohoslužbách, rodinných stretnutiach, spoločenských udalostiach sme sedeli zavretí doma a mali sme možnosť pozerať televízor, kde skutočne poklesla úroveň programu, či surfovať po internete.

Prežili sme dušičky a nemali sme možnosť navštíviť hroby najbližších, v predvečer sviatku všetkých svätých, som si na bráne cintorína prečítal oznam, že je to zakázané a môžem dostať pokutu.

Už viac než pol roka nemám možnosť cestovať, športovať, i keď v tejto oblasti nie som preborníkom, len veľmi pasívny a rekreačný, kultúrne žiť, nemám možnosť slobodne sa zúčastniť bohoslužieb. Dokonca som počul o zákaze spievať. Nebudú tieto podmienky trvať náhodou aj cez Vianoce? Ešte že máme možnosť nakúpiť si, lebo z toho čo máme v pivniciach a špajziach by sme tak dlho neprežili.

Ale neprežijeme ani bez viery, kultúry, duševného, duchovného pokrmu. Máme zákaz vychádzať, máme zahalené tváre, nerozprávame sa, žijeme uzavretí vo svojich domácnostiach a naši starci v domovoch dôchodcov bez vychádzok a návštev. Podmienky ako väzniciach, navyše si za to platia…

Dokedy to takto vydržíme a čo nám to všetkým prinesie? V záujme akého dobra sa to všetko deje, kto k tomu vydáva podnety, zákony a nariadenia?

Zdravý rozum a tisícročné skúsenosti, ktorými pohŕdame a pokúšame sa ich popierať, sme nahradili čudnými experimentami a spoliehame sa na technické vymoženosti, mechanizáciu, automatizáciu, globalizáciu a prisudzujeme a spoliehame sa na ne aj v oblastiach, kde to nie je správne ani možné. Nielen úroveň kultúry, zdravotníctva, vzdelania, národa poklesla. Aj tá politická, mohli by sa správať tak ako dnešní tí prednovembroví, i keď žiadne hviezdy to neboli, ale platy určite nemali v niekoľkonásobkoch bežnej mzdy, tak ako tí dnešní, máme právo byť na tých našich hrdí, nehanbíme sa za nich? Ja určite a som smutný že sme to dopracovali až sem, pričom si ich slobodne sami volíme a ich kultúra i úroveň nášho života je oveľa horšia ako pred novembrom 89. A to nechcem spievať o sociálnych vymoženostiach, zdravotnej úrovni, lacných potravinách, či benzíne. Dokedy to chceme ešte takto vydržať?

A naozaj tí, ktorí nahradia tých dnešných politikov vo vedúcich funkciách o tri roky ak nie skôr, budú znova horší ako sme toho svedkami od roku 1948, možno s vydýchnutím si v roku 1968 a 1989? V novembri 1989 sme privítali nádej zmeny. Dnes vieme, že sa v podstate nič nezmenilo, ak tak mnohé len k horšiemu a my si za mnohé môžeme sami.

Ak nám politici hrajú divadlo o slobode a spravodlivosti pre všetkých, len do takej miery aby sa to nedotýkalo práve ich skupiny mocných a bohatých. Sme svedkami, že spravodlivosť súdov je nedostatočná, ja nie som presvedčený, že sa to zmení ani so súčasnou vládnou koalíciou či inou vládou. Niekto nám klame do očí a zakrýva pravdu a hovorí o slobode. Sloboda pre koho? Cirkev je chorá, oslabená, chudobná, zvetralá, rozkladaná z vonku i zvnútra smeruje k úpadku, napriek úprimnej a dobre mienenej snahe a obetavosti niektorých, ktorú si vysoko vážim a som za ňu vďačný. Všade v spoločnosti vládne anarchia, nekultúra, korupcia, amorálnosť, arogancia, neslušnosť, nevzdelanosť, hlúposť…

Niet inej cesty, žiadne víťazstvo dobra v blízkej budúcnosti na tomto svete, ani na Slovensku nevidím, i keď mi na ňom veľmi záleží a preto sa celý život angažoval, len v tej večnej domovine, ktorá sa mi veľmi rýchlo blíži. Jediná záchrana je v Kristovi a v jeho Kríži a Zmŕtvychvstaní. Ak to poprieme, tvrdo za to budeme platiť. Za každý hriech príde trest, a každé dobro bude odmenené. To je prirodzený zákon, čím skôr mu uveríme tým skôr prídeme k spokojnejšiemu, radostnejšiemu, štastnejšiemu životu. Kristus nám hovoril aby sme nebrali príliš vážne reči či sľuby ľudí, ale hodnotili ich podľa skutkov. On nás neposlal budovať lepší svet, budovať svetový mier, ani všeľudské bratstvo ani zbierať odpadky, ktorých veľmi rýchlo pribúda a nám hrozí, že sa v nich utopíme a nebude nám ich mať kto ani kam od naších domovov odviezť. On nás poslal ohlasovať evanjélium celému svetu. Kiež sa nám to darí, ak sa nám toto bude dariť aj svet okolo nás sa zmení, ale všetko záleží od nás, či budeme žiť zodpovedne alebo povrchne a naprázdno. Materiálne bohatstvo nám bude zobraté, ale bohatstvo duchovné je cesta k trvalému šťastiu.

Ešte máte dôvody priatelia k oslave 17. novembra, ako štátneho sviatku? Ja určite nie, ale rád by som oslávil sviatky našej spásy a aspoň každú nedeľu osobnou účasťou na bohoslužbách. Neviem kedy sa mi to konečne podarí. Možno príde čas, že to nebude možné z dôvodou prekážok na mojej strane, ale v súčasnosti mi v tom ktosi bráni pod hrozbami pokút, trestov, vyhrážok… V záujme akého vyššieho dobra a slobody? Nechcem ohrozovať slobodu ani zdravie nikoho ani svoje. Na budovaní takýchto pomerov v spoločnosti, aké vládnu dnes, som sa určite nechcel podieľať i keď som vedel, že všetko nemôže byť podľa mojich predstáv a že tam, kde sú ľudia sa nájdu aj chyby a nedostaky a nie všetko bude dokonalé. Ale tu ktosi zasiaľ a seje kúkoľ…

Prajem Vám požehnaný a pokoný advent a radostné Vianoce priatelia. Nech sa nám ich podarí osláviť čo najlepšie a vniesť z toho čo nás učil a pre čo obetoval Ježiš aj do nášho sveta.

Ľudovít Košík