Tábor dosluhujúceho prezidenta Donalda Trumpa reklamuje množstvo porušení volebných pravidiel a podozrivých okolností: že boli vo voľbách použité len v jedinom štáte hlasy desiatok tisíc mŕtvych osôb, že sa rátali aj hlasy, ktoré prišli po termíne, že niekde sa objavilo viac hlasov ako voličov, ale najmä, že vo viacerých štátoch uprostred noci nevysvetliteľne skokom pribudli hlasy kandidátovi Joeovi Bidenovi.

Malo ísť nielen o Michigan, kde bol reklamovaný náhly príval 138 339 hlasov pre Bidena (keď súčasne nepribudol ani jediný hlas pre Trumpa), ale niečo podobné sa malo stať aj vo Wisconsine, v Pensylvánii, v Severnej Karolíne či v Georgii. A vždy malo ísť o podobnú situáciu: v momente sa v tých najnočnejších nočných hodinách, keď vývoj volebnej štatistiky takmer nikto nesledoval, „zázrakom“ Trumpovo vedenie stratilo.

Čo na to hovoria objektívne demokratické médiá, „strážni psi demokracie“ – či skôr dobermani plutokracie?

Toto je jedna z tých chvíľ, keď sa v plnej nahote ukazuje podstata fungovania globálnej (dez)informačnej mašinérie postavenej na karteli troch sestier a im podriadenej sieti médií (viac o Veľkej trojke svetových agentúr sa dočítate napríklad tu. Naozaj sa oplatí pozorne si všímať, ako sa médiá k tejto veci postavili.

Korporátne médiá sa išli pred pár týždňami roztrhať pre bieloruskú ženu v domácnosti, akúsi Cichanovskú, ktorá dostala vo voľbách desať percent hlasov, aby pre ňu požadovali nové a spravodlivé voľby. Zato v prípade ozaj extrémne tesných, komplikovaných a veľmi sporných volieb, kde sú dokumentované naozaj ťažko vysvetliteľné podivuhodnosti, svorne tvrdia: skutok sa nestal, voľby platia, zabudnite…

Áno, Bidenov tábor má pripravené vysvetlenia, ktoré vyzerajú na prvý pohľad rozumne. Lenže ak sú informácie z USA korektné, potom nie je úplne jednoduché obhájiť verziu, že išlo len o nejakú technickú či interpretačnú chybu, a že sa nič zvláštne nestalo. A ako môžu médiá hneď rozhodnúť, ktorá z týchto verzií je pravdivá?

Ak zrazu jednému kandidátovi v sekunde pribudne šesťciferný počet hlasov, kým druhému ani jeden, a úplne sa tak stratí výrazný rozdiel, ktorý tam do tej chvíle bol (a to sa malo stať vo viacerých štátoch), čo v konečnom dôsledku znamená stratené (ukradnuté?) voľby, tak je to prinajmenšom vec, ktorá je príliš vážna na to, aby sa okamžite paušálne zmietla s výsmechom zo stola ako ohováračky hysterického poloblázna Trumpa, ktorý nevie prehrávať. A predsa vidíme, že tým, ktorí citujú sťažnosti Trumpových právnikov, sa všetky veľké korporátne médiá (presne ako by to urobili aj u nás) hneď vysmievajú ako konšpiračným bláznom.

Čaká Spojené štáty druhá občianska vojna?

Ale nech by už mal pravdu ktokoľvek, jedna vec je istá: z dvoch prezidentských kandidátov prinajmenšom jeden z táborov sa snaží zmanipulovať vec vo svoj prospech za použitia nečestných, až priam kriminálnych metód. A využíva na to nezmyselne (zámerne?) komplikovaný a neuveriteľne predpotopný volebný systém v tejto krajine.

A nech to už bolo akokoľvek, teraz už je veľmi ťažké si predstaviť, že by súd mohol určiť za prezidenta niekoho iného. V atmosfére, keď sú emócie vybičované na maximum a chýba naozaj iba nepatrná iskrička, aby Američania, príslušníci oboch táborov, tradične vyzbrojení všetkými druhmi strelných zbraní, masovo vyšli do ulíc, je ťažké odhadovať, čo sa stane v najbližších hodinách. Najmä, ak už v uliciach pôsobí „hnutie (až príliš) priamej demokracie“ Black Lives Matter, vďaka ktorému už dnes je mnoho výkladov obchodov či podnikov zadebnených či inak zabezpečených proti rozbíjaniu a rabovaniu.

Spojené štáty americké, ktoré samy seba definujú a vnímajú ako studnicu autentickej svetovej demokracie, a takisto ich oddaní priatelia a agenti všade vo svete, si vo svojej spupnosti ešte stále nevedia ani len pripustiť myšlienku, že dnes to nie sú oni, kto by mal ostatných učiť demokracii, ale práve naopak, by sa mohli oni vrátiť na zem, pozrieť sa, kde je svet v roku 2020 a priučiť sa od tých, ktorými tak pohŕdajú.

Faktom však je, že dnešné USA sú rozdelené hlbokou priepasťou na nezmieriteľné tábory a ak by sa naozaj nekontrolovane uvoľnili obrovské vnútorné rozpory, ktoré tlejú pod povrchom, tak by tam mohla nastať po takmer 160 rokoch opäť občianska vojna, čo by malo nedozierne dopady na samotnú krajinu, ale aj na celý svet.

Bude „ospalý Joe“ skutočným prezidentom USA?

Tieto americké prezidentské voľby sú často prezentované ako referendum o fenoméne „trumpizmu“. Excentrický a egocentrický Trump prišiel pred štyrmi rokmi do Bieleho domu „vysušiť páchnuci močiar“ washingtonského establišmentu. Ukázalo sa však, že sám jednotlivec v role prezidenta dokáže s kalnými vodami kruhov „deep state“ uhrať horko-ťažko len bolestnú remízu – viac nedokázal ani Donald Trump, napriek jeho nesporným kvalitám. I tak bol však pre militaristickú juntu, ktorá reálne ovláda krajinu, veľmi nepríjemným problémom. Potrebovala sa ho zbaviť stoj čo stoj, a keďže nemala poruke nikoho vhodnejšieho, riskla to s nevýrazným Bidenom, ktorého Donald Trump nazýva „Ospalý Joe“.

Takmer všetci komentátori sa zhodujú v tom, že tieto voľby neboli o Bidenovi, ale o Trumpovi – a výsledok volieb by bol takmer rovnaký, aj keby proti Trumpovi postavili to povestné „vrece zamiakov“, ako sa to u nás zaužívalo hovoriť.

Onedlho už 78-ročný Joe Biden je poslušným nástrojom toho „močiara“, proti ktorému Trump bojoval. Navyše bude najstarším prezidentom v histórii USA, keď by mal v roku 2025 odovzdávať úrad až ako 82-ročný. Nielen podľa Trumpa je už nespôsobilý na vykonávanie funkcie prezidenta, keď je už zrejme aj trochu senilný. Prejavilo sa to aj počas predvolebnej kampane viacerými lapsusmi, z ktorých si verejnosť všimla napríklad ten, keď predstavil svoju vnučku ako svojho päť rokov mŕtveho syna (viď tu).

A preto je už teraz zjavné, že po zvolení Joea Bidena za prezidenta USA skutočná prezidentská moc bude v rukách jeho budúcej viceprezidentky Kamaly Harrisovej. To je však pre konzervatívne zmýšľajúcich Američanov naozaj zlá správa.

Kto je Kamala Devi Harrisová?

Jej rodičia boli prisťahovalci do USA: matka Shyamala Gopalan bola Indka, otec Donald J. Harris je černoch z Jamajky. Rodičia sa rozišli, keď mala Kamala päť rokov, rozviedli sa, keď mala sedem rokov. Pôvodným povolaním advokátka Harrisová má 56 rokov a až v roku 2014 (teda ako 50-ročná) sa po prvýkrát vydala, jej manželom je právnik židovského pôvodu Douglas Emhoff, a je teda nevlastnou matkou dvoch Emhoffových detí. (Kto by chcel trochu „konšpirovať“ na tému „manželstiev na zamaskovanie“, môže si online prečítať napríklad túto politicky vrcholne nekorektnú knihu)

Harrisová bola v rokoch 2011 až 2017 generálnou prokurátorkou Kalifornie a je jasné, akú akú agendu reprezentuje: prisťahovalectvo, LGBT (lesbičku menovala aj za šéfku svojho tímu), tvrdú reformu zdravotníctva a daňového systému, nekritickú podporu rasistického rabovacieho hnutia Black Lives Matter – teda plnoformátový rozklad tradičných Spojených štátov, ktoré uplynulých sto rokov bývali svetovou veľmocou číslo jedna.

Kto bude novým vládcom USA, to chápe aj europoslanec reprezentujúci Slovensko Michal Šimečka: „Ešte jeden moment si zaslúži zdôrazniť. Kamala Harris je prvou ženou, a zároveň prvou osobou s afroamerickým a indickým pôvodom na poste viceprezidenta. Jej otec sa narodil na Jamajke, matka v Indii. Harris sa profiluje ako zástankyňa marginalizovaných skupín, prepája umiernené a progresívnejšie krídlo Demokratickej strany, a zároveň ukazuje, aký úspech môže v dnešnej Amerike dosiahnuť už druhá generácia prisťahovalcov, navyše žien. Američania vďaka Bidenovi urobili krok k budúcnosti, ale jej skutočnou tvárou je práve Kamala Harris.“

Čo predstavuje Kamala Harrisová ako skutočná tvár budúcej Ameriky, to opisuje jeden z opozičných komentátorov Paul Craig Roberts trochu inými slovami: „Za vlády režimu Kamaly Harrisovej sa vojna proti skutočným Američanom zintenzívni. Biden pre svoje mentálne poruchy bude odsunutý nabok a USA budú mať za prezidentku ľavicovú ,ženu jednej farby‘, ktorá už svoju nenávisť voči bielym Američanom stačila vyjadriť.“

Ivan Lehotský