Nikolaj Starikov: Geopolitika – Ako sa to robí. Exkluzívne ukážky z novej knihy ešte pred jej vydaním

Bratislava/Moskva  12. októbra 2015 (HSP/Foto:Printscreen)

Nikolaj Starikov (*1970) patrí k novej generácii spoločensky angažovaných ruských postkomunistických intelektuálov. Ide o publicistu, ktorý od roku 2006 napísal pätnásť kníh (niektoré už vyšli vo viacerých vydaniach) so zameraním na aktuálne témy politického života v Rusku so zdôraznením jeho medzinárodného kontextu. Pútavým spôsobom sa vyjadruje k pálčivým politickým problémom, ostro nastoľuje otázky, ktoré zaujímajú verejnú mienku. Jeho publikácie vyvolávajú živú diskusiu v odbornej verejnosti i v čitateľskej obci.

Prinášame vám prvú časť jeho knihy Geopolitika – Ako sa to robí, ktorá vyjde na prelome októbra a novembra vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Knihu si môžete objednať na e-mailovej adrese vsss@stonline.sk a predpokladaná cena knihy bude 9,90 eura.

Ukážka z prvej kapitoly: Čo je geopolitika a prečo je potrebné ju ovládať

Na našej planéte prebieha nekonečná šachová partia. Skladá sa z tisícov období, úsekov, ťahov. Pritom hráčov je vždy omnoho menej než divákov na tribúnach. Za čias Napoleona ju hralo šesť krajín: Rusko, Anglicko, Francúzsko, Rakúsko, Prusko a Turecko. O sto rokov neskôr, pred prvou svetovou vojnou, boli osudy sveta zasa v rukách tých istých štátov: Ruska, Anglicka, Francúzska, Rakúsko – Uhorska, Nemecka, Turecka. Po porážke Hitlera rovnocennými súpermi ostali prakticky iba ZSSR a USA s Veľkou Britániou po boku. O niekoľko desaťročí sa medzi samostatných hráčov vyšvihla Čína. V súčasnom svete sú hráči štyria: už spomenuté USA s Veľkou Britániou, Európa na čele s Nemeckom a Francúzskom, Rusko a Čína. Čas plynie, stáročia sa míňajú, no počet hráčov zriedka presiahne množstvo prstov jednej ruky. Ale veď krajín, aliancií a spojenectiev je omnoho viac! Samozrejme, že viac. Avšak neslobodno si pliesť figúry rozostavené na šachovnici s veľmajstrom, ktorý nimi ťahá. Za šachovnicou sveta sedí vždy niekoľko hráčov, na nej sa nachádza nesmierny dav figúr a pešiakov. Značnú časť javiska zaberajú štatisti a komparz, no ešte viac je divákov v hľadisku.

Analógia so šachmi nám poskytuje skvelú príležitosť pochopiť podstatu politiky. Predstavte si normálny šach. Bieli a čierni. Môžu sa bieli pomeriť s čiernymi a spoločne obrábať šachovnicu? Samozrejme, nie je to možné. Mierové spolužitie bielych a čiernych na šachovnici je v rozpore s pravidlami hry. A teraz pridajte k palete farieb šachu ďalšie dve – tri. Bude štyri alebo päť rôznych mocností schopných rozdeliť šachovnicu na zóny vplyvu bez konfliktov a nepriateľstva? Nie. V závislosti od konkrétnej situácie budú utvárať koalície, bojovať a uzatvárať mier. A táto hra nebude mať konca. Takže preto sa aj na ňu na našej planéte dívame stáročia.

No nie je predsa len možné zmierenie bielych a čiernych? Je. Existuje jeden variant. Je ním úplné vyprázdnenie pozícií jednou zo strán, sprevádzané súhlasnými odozvami druhej. Čierni tiahnu a vyhrávajú, pretože bieli ustupujú na celej línii dotyku. Nepripomína vám táto hra niečo? Áno, je to víťazstvo Prestavby, pripravenej Gorbačovom. Reforma sa v podstate týkala len zóny vplyvu Ruska, ktorú Západom milovaný Gorbi jednoducho odovzdal do rúk Washingtonu a Bruselu. Naše figúry boli akosi nevdojak “prehltnuté”. Celé odvetvia ekonomiky, loďstvo, armáda, spojenci, idey patriotizmu a lásky k vlasti – o toto všetko sme prišli. V rôznej miere a v rôznom čase, no proces bol nemilosrdný a nezvratný. A nevyhnutný. Keď sa šach zmení na preskakovanú anglickú dámu, iný výsledok nie je možný. Veď ustupuje iba jeden hráč. Druhý tlieska, potľapkáva ho po pleci, udeľuje ceny za mier, a muža, ktorý úplne zničil jednu zo strán večných šachov sveta, nazýva “Veľkým Nemcom”. Vrcholom zvrátenej a samovražednej partie preskakovaného šachu bol zánik Sovietskeho Zväzu. Logicky sa potom Gorbačov nazlostil na Jeľcina nie kvôli Bielovežským dohodám, ale preto, že Boris Nikolajevič ako prvého o ich výsledku, čiže zániku ZSSR, informoval prezidenta USA Georga Busha. Generálny tajomník a prezident, ktorý v priebehu sotva šiestich rokov spôsobil nesmiernu geopolitickú katastrofu, to chcel urobiť osobne. Domnievam sa, že niet pochybností, prečo bola na počesť Gorbačovových osemdesiatin v Londýne usporiadaná veľkolepá slávnosť.

Ale veď svet sa po rozpade ZSSR stal bezpečnejším! Toto obyčajne vravia tí, ktorí odmietajú prijať realitu. Veď predtým sme boli na prahu jadrovej vojny, vďaka Gorbačovovi bola táto hrozba odstránená! Žeby? Naozaj? Kto je dnes schopný kvalifikovane posúdiť, či sa roku 1983 cítil občan ZSSR menej chránený pred vypuknutím vojnového konfliktu než roku 2013 občan Ruska, Bieloruska alebo Ukrajiny? O iných hrozbách ani nehovoriac. Neberieme teraz do úvahy kriminalitu ani drogovú závislosť, či lokálne konflikty alebo ekonomické otrasy. Jednoducho sa pýtame – je naša krajina menej ohrozená vojnou? Môžeme tvrdiť, že ústup z pozícií nám poskytol záruky pokojného neba nad hlavou aspoň v ako – tak dlhodobej perspektíve? Dejiny nás učia dvom veciam.

1. Politika ľubovoľných krajín sa uskutočňuje vždy v ich vlastnom záujme, nikdy v záujme cudzích.

2. Vojenská slabosť nebola nikdy zárukou bezpečnosti. Naopak, zakaždým pôsobila na potenciálneho agresora ako podnet. A čo je to za vedu, tá geopolitika? Samotný názov prezrádza, že sa tu spájajú dva pojmy – politika a geografia. Lenže hľadiska dnešného chápania geopolitiky musíme pridať ešte jeden komponent – históriu. Potom sa všetko dostane na svoje miesto. Nuž, nech sa na mňa profesionálni geopolitici neurazia, ja to vidím takto:

Geopolitika = politika + história + geografia

Nuž, vitajte v geopolitike! Prečo je pre nás dôležitá? Preto, lebo má praktický význam. Ide o to, že geopolitika dnes môže otvoriť oči ľuďom, ktorí to sami od seba z rôznych príčin nezvládnu. Ľuďom, ktorí sa nachádzajú v područí ilúzií alebo neistoty. Tým, ktorým nedostatok vedomostí alebo predsudky bránia pozrieť sa na svet po novom. Príčina neschopnosti nie je dôležitá, podstatné je – otvoriť oči a pochopiť, že všetko, čo sa okolo nás deje, je spôsobené rozhodnutiami politikov.

Čo obvykle stále opakujú ruskí západníci (čiže liberáli), podľa ktorých sa zem točí okolo Washingtonu, Bruselu a Londýna? “Tvrdenie, že Západ sa zaujíma o Rusko, je úplný nezmysel.” Západ podľa nich akoby nemal s našou krajinou nič do činenia. Ponajviac ak, dobráčisko, z diaľky túži po silnom a demokratickom Rusku. Bez korupcie, kriminality a nekvalitných ciest. Nemá a nikdy nemal v úmysle strategicky obkľúčiť a oslabiť Rusko. Jadrové strely krátkeho a stredného doletu rozmiestnil pozdĺž našich hraníc len kvôli nevyhnutnému boju. S iránskymi jadrovými strelami. Hoci ešte žiadne nie sú a nevedno, kedy ich bude Teherán schopný vyprodukovať. Ale veď niekedy azda áno. Preto treba preventívne rozmiestniť jadrové strely na obranu voči iránskym ešte nejestvujúcim… v Poľsku a Rumunsku. Čiže v blízkosti Ruska, pričom však samotné Rusko Američanov vôbec nezaujíma.

Určite ste to už počuli. Je to ich stará obľúbená pesnička. Nuž a poznanie základov geopolitiky neponechá z týchto téz kameň na kameni. Fígeľ spočíva v tom, že geopolitika je úplne, na sto percent západnou vedou. Ruských geopolitikov bolo málo a na formovanie tejto oblasti ľudského poznania nemali rozhodujúci vplyv. Geopolitiku vynašli Angličania, potom ju Francúzi a Nemci trocha dobrúsili a následne ruskí myslitelia stvorili ideu Euroázie. Z čisto geopolitických teoretikov je potrebné osobitne vyzdvihnúť generála Jedrichina (Van Damma). Spomedzi praktických geopolitikov Ruska spomeňme Petra Veľkého a Katarínu Veľkú, Stalina, čiastočne i Lenina a aj Brežneva. U nás teda máme na čele politika buď geniálneho – vtedy v krajine vládne rozmach a prekvitá – alebo očividne neschopného (Gorbačov alebo Chruščov) – dôsledky sú potom katastrofálne.

Nevyhnutnosť systematizácie poznatkov a – čo je omnoho dôležitejšie – prepracovania sa k chápaniu prepojenia politických udalostí s konkrétnymi historicko-geografickými faktormi, bola vnímaná dávno. No ako samostatná vedná disciplína geopolitika prichádzala na svetlo sveta nie veľmi rýchlo. Politici sa stáročia správali ako slepci, ktorí s bielou paličkou na okraji cesty hmatkajú bez znalosti základných princípov.

1. Zdroje sú vždy vyčerpateľné.

2. Ak nemajú zdroje k dispozícii bieli, znamená to, že sa skôr či neskôr dostanú pod kontrolu čiernych (alebo hráčov z iných farieb spektra večných piatich – šiestich šachistov).

3. Úlohou každého hráča je udržať si kontrolu nad zdrojmi, ktoré má k dispozícii, pokúsiť sa dostať pod kontrolu cudzie zdroje a prinútiť ich pracovať pre seba.

4. Existujú geografické lokality, ktoré sú z hľadiska dosiahnutia vyššie uvedených cieľov rozhodujúce.

Geopolitika, zrodená v 19. storočí a rozvíjajúca sa v 20., začiatkom 21. storočia, sťa koráb počas dlhej cesty morom obrástla koralmi zložitej terminológie a nezrozumiteľných výrazov a stala sa obyčajnému človeku neprístupnou. No princípy geopolitiky nie sú také zložité, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Naopak. Sú jednoduché a úplne zrozumiteľné. Stačí poznať určité pravidlá hry.

Nuž a o týchto pravidlách si teraz voľačo povieme. Ako je známe, neznalosť zákona nepozbavuje osobu trestnej zodpovednosti. V geopolitike dôsledkom neznalosti zákonov nie je trestná zodpovednosť, ale trest sám osebe. Trestanie postihuje nanajvýš rozmanitým spôsobom úplne odlišných ľudí alebo celé národy. Celá rodina posledného ruského monarchu Mikuláša II. zaplatila životom za úsilie svojej hlavy zachrániť ju i Rusko. Omyly tohto úsilia boli spôsobené nepochopením situácie a nezorientovanosťou v politickej hre. Naopak, rodina Michaila Gorbačova, počas ďalšieho zrútenia sa našej štátnosti, neprišla o žiaden majetok. O živote ani nehovoriac. Za činy Michaila Sergejeviča zaplatili obyčajní obyvatelia krajiny. Kompletne. Krvou medzinárodných konfliktov a v podstate i občianskou vojnou v Čečensku, ako aj svojimi úsporami, ktoré vzplanuli vo víchre premien.

Geopolitika sa teda stala vednou disciplínou, v rámci ktorej sa skoncentrovala ľudská skúsenosť nadobudnutá vojnami a prekonávaním protivenstiev. Neposkytuje však odpovede na všetky praktické otázky politiky a štátu. Môže ale pomôcť pri pochopení pravidiel hry a jej zmyslu.

Podstata geopolitiky spočíva v protiklade dvoch civilizácií, princípov bytia, živlov: Mora a Pevniny. More a Pevnina neprestajne bojujú. Východisková situácia podmieňuje cieľ, podmieňuje prostriedky. Civilizácia Mora postaví flotilu a zaoberá sa námorným obchodom, civilizácia Pevniny rozširuje svoje územia na súši. Ciele Pevniny sú nasledovné: zabrániť Moru v blokáde, ovládnuť pobrežné pásma a dostať sa k Svetovému oceánu. Úlohy Mora môžeme stručne vyjadriť takto: blokáda prístupu Pevniny k morským priestorom, ovládnutia pobrežného pásma a napokon, po rozdelení Pevniny na časti, jej mocenské pohltenie. Suchozemská civilizácia má silnú armádu, morská loďstvo. V snahe zvíťaziť nad protivníkom sa v rámci danej situácie usilujú znemožniť rozvíjanie jeho zbrane. Lenže hráči na planéte nie sú dvaja, ale viacerí. Boj prostredníctvom cudzích, rozoštvanie dvoch Pevnín alebo dvoch Morí medzi sebou, už patrí do oblasti aplikovanej geopolitiky.

Teraz nastal najvhodnejší okamih, aby sme uviedli, prečo je geopolitika tak veľmi vhodná na vyrovnanie účtov s prozápadnými liberálmi. Knihy západných geopolitikov sa zaoberajú nevyhnutnosťou boja, oslabenia a zničenia civilizácie Pevniny. Súčasná západná geopolitika totiž reprezentuje civilizáciu Mora. Nie, nestačí, že geopolitiku vymysleli Anglosasi, nie, nestačí, že sa zapodieva nevyhnutnosťou priameho stretu Pevniny s Morom – v predošlej vete zmienený výrok sformuloval jeden z klasikov geopolitiky, pričom má na mysli konkrétne Rusko! John Halford Mackinder zaviedol pojem Heartland – “Zem stredu”, dreň pevniny. Inak povedané, Rusko je najpevninskejšia Pevnina“ spomedzi všetkých. Mackinder nazval nekonečné ruské pláne “geografickou osou dejín”. Celé dejiny sa teda otáčajú okolo nás. Zo strategického hľadiska tvorí Rusko osobitný územný celok, bezpečnosť a suverenita ktorého sú totožné s bezpečnosťou a suverenitou celého kontinentu. Takéto niečo sa nedá povedať o Číne, Nemecku, Francúzsku ani o žiadnej inej veľkej euroázijskej krajine. Iba Rusko môže na základe geopolitických kritérií používať termín Heartland úplne oprávnene. Jeho strategické záujmy nie sú totiž len podobné záujmom kontinentu, ale sa s nimi presne zhodujú.

Tvorca základov geopolitiky Mackinder prisudzoval Rusku rozhodujúci strategický význam. Medziiným sa vyjadril nasledovne: “Rusko zohráva v celosvetovom kontexte takú ústrednú strategickú úlohu ako Nemecko v kontexte Európy. Je schopné uskutočňovať útočné akcie a byť im vystavené zo všetkých svetových strán, s výnimkou severu. Úplné dotvorenie jeho železničnej siete na seba nenechá dlho čakať…” Na základe tohto predpokladu sa Mackinder domnieval, že hlavná úloha anglosaskej geopolitiky spočíva v zabránení vytvorenia strategického zoskupenia pevninských štátov, zoskupených okolo “geografickej osi dejín” (t.j. Ruska). Ergo, stratégia mocností “vonkajšieho polmesiaca” smeruje k odtrhnutiu čo najväčšieho množstva pobrežných oblastí od Heartlandu a následne k ich podriadeniu vplyvu “ostrovnej civilizácie”.

Pohľad na mapu nám pomôže pochopiť zmysel boja, ktorý nám obvykle uniká. Uvediem aspoň jeden príklad. Prostredníctvom otázky. Koľko republík mal ZSSR? Mladí presne nevedia, starší okamžite povedia: pätnásť. Dnes sú všetky úplne nezávislými krajinami. Mnohé z nich majú strategický význam. Avšak význam geopolitický nedosahujú zďaleka všetky. A ktoré áno? Ak to chcete zistiť, pripomeňte si, ktoré časti Sovietskeho zväzu západ okamžite prijal do NATO, aby ich “schoval pod ochranné krídla” a absolútne podriadil svojmu vplyvu. Len tri pobaltské štáty: Litvu, Lotyšsko, Estónsko. Prečo? Pretože patria do pobrežného pásma, z ktorého More musí vytláčať Pevninu.

Ďalšie výňatky z knihy si môžete prečítať v nedeľu 18. 10. 2015 na našom portáli