Po prvé, veľký obraz – samit o Afrike, ktorý 27. – 28. júla hostí Rusko, predstavuje veľkú výzvu pre Západ, ktorý sa inštinktívne snažil toto podujatie bagatelizovať po tom, ako sa mu nepodarilo lobovať proti stretnutiu suverénnych afrických národov s ruským vedením. Do Petrohradu vyslalo svoje delegácie 49 afrických krajín, pričom sedemnásť hláv štátov pricestovalo do Ruska osobne, aby rokovali o politických, humanitárnych a hospodárskych otázkach. Pre hostiteľskú krajinu, ktorá sa nachádza uprostred vojny, to bol pozoruhodný diplomatický úspech.

Samit bol v podstate politickou udalosťou. Jeho hlavným motívom bola konfrontácia dlhodobej ruskej podpory Afričanov vzdorujúcich imperializmu a dravej povahy západného neokolonializmu. To dnes skvele vyhovuje Rusku, ktoré nemá koloniálnu históriu vykorisťovania a drancovania Afriky.

Kým zo západných skríň sa každú chvíľu vynárajú kostlivci z koloniálnej éry, ktorí siahajú až k nešťastnému obchodu s africkými otrokmi, Rusko využíva sovietske dedičstvo, že stojí na “správnej strane dejín” – dokonca vzkriesilo celý názov Ruskej univerzity priateľstva národov Patricea Lumumbu v Moskve.

Nebola to však len politika. Rokovania na samite o partnerstve medzi Ruskom a Afrikou, ktoré pomáhajú kontinentu dosiahnuť “potravinovú nezávislosť”, alternatívy k dohode o obilí, nové logistické koridory pre ruské potraviny a hnojivá, posilnenie obchodnej, hospodárskej, kultúrnej, vzdelávacej, vedeckej a bezpečnostnej spolupráce, potenciálne pripojenie Afriky k medzinárodnému dopravnému koridoru Sever – Juh, účasť Ruska na afrických infraštruktúrnych projektoch, akčný plán fóra partnerstva Rusko – Afrika do roku 2026 – to všetko svedčí o kvantifikovateľných výsledkoch.

Vstúpte do Nigeru. Najnovší vývoj v Nigeri podčiarkuje motív samitu Rusko-Afrika. Potvrdila sa prognóza Ruska o africkej kríze – pokračujúce pustošenie západného imperializmu. Svedčia o tom správy o ruských vlajkách, ktoré bolo vidieť na demonštráciách v Niamey, hlavnom meste Nigeru.

Povstalci, ktorí sa chopili moci, nestrácali čas, aby vypovedali dohody o vojensko-technickej spolupráci Nigeru s Francúzskom, na čo nadviazali požiadavkou, aby Francúzsko do 30 dní stiahlo svoje jednotky. Francúzsko sa zo svojej strany “pevne a rozhodne” vyslovilo za zahraničnú vojenskú intervenciu “na potlačenie pokusu o prevrat”. Francúzske orgány dali jasne najavo, že neplánujú stiahnuť svoj ozbrojený kontingent v počte 1 500 osôb, ktorý sa nachádza v Nigeri “na žiadosť legitímnych orgánov krajiny na základe podpísaných dohôd”.

Postoj Francúzska nie je prekvapením – Paríž nechce stratiť svoje postavenie v regióne Sahelu a lacný zdroj surovín, najmä uránu. Francúzsko sa však prepočítalo, že prevrat nemá podporu nigérijskej armády ani sociálnu základňu a na jeho odvrátenie by stačila obmedzená demonštrácia sily, ktorá by prinútila elitnú prezidentskú gardu začať priame rokovania s Francúzskom.

Francúzsko a USA koordinujú svoje kroky s Hospodárskym spoločenstvom západoafrických štátov (ECOWAS). ECOWAS spočiatku trochu šabľoval, ale potom sa utíšil. Jej termín na zásah už uplynul. ECOWAS jednoducho nemá mechanizmus na rýchle zhromažďovanie vojsk a koordináciu bojových akcií a jeho mocenská sila Nigéria má plné ruky práce s riešením vnútornej bezpečnosti. Nigérijská verejná mienka sa obáva spätného úderu – Niger je veľká krajina a má 1500 km dlhú priepustnú hranicu s Nigériou. Nevyslovenou pravdou je, že Nigéria má sotva záujem o zvýšenie francúzskej vojenskej prítomnosti v Nigeri alebo o to, aby bola na jednej strane s Francúzskom, ktoré je v celom Saheli mimoriadne nepopulárne.

Najväčším prekvapením je, že vojenský prevrat sa teší veľkej podpore verejnosti. Za týchto okolností je veľmi pravdepodobné, že francúzske jednotky budú nútené opustiť Niger, svoju bývalú kolóniu. Niger je obeťou neokoloniálneho vykorisťovania. Pod zámienkou boja proti terorizmu, ktorý je paradoxne dôsledkom intervencie NATO v Líbyi v roku 2011, ktorú do oblasti Sahelu neviedol nikto iný ako Francúzsko, Francúzsko bezohľadne využívalo nerastné zdroje Nigeru.

Známy nigérijský básnik a literárny kritik profesor Osundare minulý týždeň napísal: “Skúmajte príčinu, priebeh a príznaky súčasného oživenia vojenských prevratov v západnej Afrike. Nájdite liek na túto pandémiu. A čo je ešte dôležitejšie, nájdite liek na mor politických a sociálno-ekonomických nespravodlivostí, ktoré sú zodpovedné za nevyhnutnosť ich opakovania. Spomeňte si na súčasnú brutálnu anarchiu v Líbyi a nespočetné dôsledky destabilizácie tejto kedysi prosperujúcej krajiny pre západoafrický región.

Jediným regionálnym štátom, ktorý si môže dovoliť účinnú vojenskú intervenciu v Nigeri, je Alžírsko. Alžírsko však nemá žiadne skúsenosti s vedením takýchto operácií v regionálnom meradle, ani nemá v úmysle odchýliť sa od svojej dôslednej politiky nezasahovania do vnútornej politiky suverénnej krajiny. Alžírsko varovalo pred akýmkoľvek vonkajším vojenským zásahom v Nigeri. ”Flambovanie vojenskej intervencie v Nigeri je priamou hrozbou pre Alžírsko a my ju úplne a kategoricky odmietame… Problémy by sa mali riešiť mierovou cestou,” povedal alžírsky prezident Abdelmadžid Tebboune.

Vo svojej podstate sa prevrat v Nigerskej republike bezpochyby zužuje na boj medzi Nigérijčanmi a koloniálnymi mocnosťami. Je isté, že rastúci trend multipolarity vo svetovom poriadku dodáva africkým národom odvahu striasť sa neokolonializmu. To je jedna vec. Na druhej strane sú veľké mocnosti nútené skôr vyjednávať ako diktovať.

Zaujímavé je, že Washington bol relatívne zdržanlivý. Prezident Biden sa prihlásil k “hodnotám” a ani zďaleka nediktoval “poriadok založený na pravidlách” – hoci Amerika má údajne v Nigeri 3 vojenské základne. V multipolárnom prostredí získavajú africké národy priestor na rokovania. Proaktivita Ruska bude tento proces podnecovať. Čína má v Nigeri aj hospodárske záujmy.

Vodca prevratu Abdurahman Tchiani sa vyjadril, že “Francúzi nemajú žiadne objektívne dôvody na odchod z Nigeru”, čím naznačil, že spravodlivý a rovnocenný vzťah je možný. Rusko sa vyjadrilo opatrne, že v súčasnosti je kľúčovou úlohou “zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu situácie v krajine”. Hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová uviedla: “Považujeme za naliehavú úlohu zorganizovať národný dialóg s cieľom obnoviť občiansky mier, zabezpečiť právo a poriadok… sme presvedčení, že hrozba použitia sily proti suverénnemu štátu neprispeje k zmierneniu napätia a vyriešeniu situácie v krajine,” .

Je zrejmé, že Niamey nepodľahne tlaku zvonka. “Ozbrojené sily Nigeru a všetky naše obranné a bezpečnostné zložky, podporované neochvejnou podporou nášho ľudu, sú pripravené brániť integritu nášho územia,” uviedol vo vyhlásení predstaviteľ junty. Delegácia z Niamey odišla do Mali so žiadosťou o zapojenie sa do boja v prípade intervencie podporovanej Západom, aby sa do boja zapojili aj bojovníci z Vágneru napojení na Rusko.

Skoré vyriešenie krízy v okolí Nigeru sa nedá očakávať. Niger je kľúčovým štátom v boji proti džihádistickej sieti a je strategicky a štrukturálne prepojený so susedným Mali. Situácia v regióne Sahelu sa vyhrocuje. To má hlboké dôsledky na krízu štátnosti v celej západnej Afrike.

Americká výnimočnosť nie je univerzálnym všeliekom na existujúce choroby. Pentagón pomohol vycvičiť najmenej jedného z vodcov prevratu v Nigeri – a tiež vodcov v Mali a Burkine Faso, ktorí prisľúbili, že sa postavia na obranu Nigeru. Napriek tomu v pondelok v rozhovore z Niamey hosťujúca úradujúca námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová vyjadrila ľútosť nad tým, že vodcovia prevratu jej odmietli umožniť stretnutie so zvrhnutým prezidentom Mohamedom Bazoumom a nereagovali na výzvy USA na návrat krajiny pod civilnú správu.

Cieľom misie Nulandovej bolo odradiť vodcov prevratu od spolupráce so skupinou Wagner, ale nebola si istá úspechom. Nulandovej nebolo umožnené stretnutie s generálom Tchianim.

Prečítajte si tiež:

• Nigerský prevrat hrozí ďalšou bezprecedentnou migračnou vlnou do Európy
• Niger ohrozil blaho Západu – a to nemal robiť