Ken Jebsen (K.J.): – Mohli by ste vysvetliť, prečo neexistuju takmer žiadne kroky spoločenského hnutia „Za mier”? Ak sa pozrieme na Európu, po téme Ukrajiny sa vojna opäť stala diskutovanou témou. Tak či onak, téma vojny tu jeaj po Juhoslávii. Podnecujeme vojnu so Sýriou. Nemôžem vymenovať všetky miesta, kde Bundeswehr poskytuje svoju službu „na nastolenie mieru“, teda „mierovú operáciu“. Letecká základňa Ramstein, cez ktorú sa to všetko organizujeje v úplnom rozpore so základným nemeckým zákonom. Ľudia by sa mali báť. Neviem, či je to tak. Alebo potláčajú svoj strach. Na ulici som nevidel, že sa niečo deje, že by ľudia šli do ulíc. Prečo je to tak? 10. jún bude v Ramsteine ​​dôležitým dňom, bude tam 10-tisíc ľudí, očakávam, že prídu. Prečo je také ťažké dostať ľudí von, je to strach zo straty zamestnania?

Eugen Drewermann:  – Vojenský priemysel je stále dôležitým odvetvím poskytujúcim pracovné miesta. Aspoň nám tak bolo povedané. V Amerike je to veľmi dôležité, v Nemecku až tak veľmi nie. Ale aj tu je toto odvetvie veľmi výnosné. Sme tretím najväčším vývozcom zbraní. Toto je ekonomický faktor, ktorý by sa nemal podceňovať, čo sa týka ľudí. Je potrebné vziať do úvahy dve veci. Prvou je záverečná prevýchova. Od roku 1958 po rozpade východného bloku sme mali  neuveriteľnú situáciu. Rusi po tretíkrát navrhli odzbrojenie. Potom prišiel Gorbačov. Po páde Varšavskej zmluvy mohlo byť rozpustené aj NATO. Rusi nebudú Západ ohrozovať. Západ nebude ohrozovať východ. Potom by sme mohli vybudovať demitarizovanú Európu od Uralu po Atlantik. Nemecko mohlo od roku 1991 investovať 35 miliárd dolárov na projekt obnovy mieru. Mohli by sme vyriešiť problémy tretieho sveta, problémy životného prostredia, nezamestnanosť, starých ľudí, dôchodky. Riešiť problémy výchovy v materských školách, nemocničnej starostlivosti. Všetky tieto zdanlivo neriešiteľné problémy sme mohli vyriešiť. Keby sme nasledovali projekt Rusov, nikdy by sme nemali problém s utečencami, všetko by sa dalo urobiť.

Hovorím po tretíkrát, pretože v roku 1952 sa Stalin chcel vyhnúť pretekom v zbrojení v Západnom Nemecku. Potom, v roku 1956, existoval Rapackiho plán, ktorý navrhol poľský minister zahraničných vecí. Malo to tiež podobné zameranie – vojenskú neutralitu. АTo mohli urobiť Škandinávci a Rakúšania, ale Nemecko nie. Američania tam boli umiestnení ako stále okupačné sily. A stále tu sú. Od roku 1989 je prevýchova v plnom prúde. V tom čase som napísal, že počas studenej vojny nás kŕmili klamstvom spočívajúcim v morálnom oddeľovaní pojmov. Znelo to takto: potrebujeme vojakov, ale nie preto, aby robili to, na čo sú potrební. Potrebujeme vojakov len na odplašenie. Budú trénovaní pre najhoršie prípady: vrátane jadrovej vojny, bakteriálnych zbraní, vrátane konvenčných zbraní, bômb.

K.J.: – Profesionálni kati.

Eugen Drevermann: – Ale len na odplašenie. Že by boli tak zastrašujúci, že by na nás nikto nemohol zaútočiť. Mali by sme hroziť iba tým najhorším. Bolo to absurdné. Pretože môžete hroziť, iba ak máte vážne úmysly. A potom v roku 1956 Barská synoda, jej evanjelická stránka, vysvetlila, že kto povie „A“, má povedať aj „B“. A tí, ktorí zložili prísahu a slúžia, sa budú riadiť prijatými príkazmi, aby mohli presunúť zodpovednosť na tých, ktorí zadali príkaz. A tí, ktorí zložili prísahu budú zodpovední iba za to, čo im bolo nariadené. Potom môžu vysvetliť, že to vlastne nechceli. Toto je morálne rozdelenie, ktoré nebolo od začiatku vierohodné. Ale s týmto upokojujúcim vysvetlením pre svedomie nikdy nebudeme musieť robiť to, čomu sa učíme. Robíme to len preto, aby sme to nikdy neurobili. Sme vojaci, aby sme sa nikdy nestali skutočnými vojakmi. Takto boli verbovaní Nemci počas studenej vojny. A fungovalo to. V roku 1989 som napísal do novín Evanjelickej nedele, že od dnešného dňa budeme musieť zabíjať. Ak opustíme Bundeswehr, už to nebude len hrozivá armáda, ale armáda na skutočné operácie, inak stráca právo na existenciu. Už nebudeme trénovať zabíjanie, ale skutočne musíme zabíjať. Alebo budeme musieť rozpustiť Bundeswehr a nebudeme musieť nepriateľov strašiť. Bundeswehr však chcel pokračovať vo fungovaní. A predovšetkým chceli nájsť nové ospravedlnenie pre NATO. Rusom potom povedali, že NATO sa neposunie na Východ ani o centimeter.

V dobe Genschera, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničných vecí, sa diskutovalo o tom, či môže stará NDR zostať obsadená vojenskými silami NATO. Toto bolo zamietnuté. Za Jeľcinovej doby sa stal pravý opak. Bola to americká bábka, ktorú Američania dosadili do Ruska. Mohli ste s ním robiť čokoľvek. Týkalo sa to programu Busha staršieho a neskôr pod Clintonovou administratívou –  rozširovanie NATO na východ. A Nemcov k tomu krok za krokom nabádali tiež. V Somálsku sme rozložili lekárske stany. V Iraku sa pokúsili vyplatiť stratégiu šekovej knižky. Ale posúvali sme sa stále ďalej. Konflikt v Bosne v roku 1995 bol rozhodujúci. Tiež to mohlo byť ukončené, nebyť americkej ministerky zahraničia Madeleine Albrightovej, ktorá chcela túto vojnu na Balkáne.

K. J.: – Musím však povedať, že Joschka Fischer bol pomocníkom.

Eugen Drevermann: – Áno, je to tak. K nemeckej zahraničnej politike sa presunieme neskôr. Američania chceli rozšíriť oblasť NATO na Balkáne. Z tohto dôvodu bolo potrebné rozdeliť Juhosláviu. Mimochodom, toto je plán, ktorý sa zrodil v Nemecku.

Klaus Kinkel bol nasledovateľom Genschera.  A keďže bol tiež šéfom nemeckej spravodajskej služby BND, plánovalo sa, čo sa malo stať po Titovej smrti z Juhoslávie, prakticky s celým komunistickým blokom. A nič lepšie im neprišlo na um, ako využiť situáciu s etnickým konfliktom. Napätie medzi Srbmi a Chorvátmi, medzi pravoslávnymi Srbmi a moslimami. V prvom rade išlo o toto, bosnianske územie, Izetbergovič, Miloševič, Fraňo Tudjman. A keď Genscher, Nemecko v prvom rade uznalo Chorvátsko ako samostatný štát, potom sa to všetko začalo.

Nechcem naznačiť, že surovostiam skutočnej občianskej vojny medzi ľuďmi, ktorí hovoria podobnými jazykmi, srbským a chorvátskym, bolo možné zabrániť.

Koľko kultúrne podmienenej nenávisti a výbušnej atmosféry tam bolo. Cieľom však bolo, aby Juhoslávia prestala existovať a NATO tam zostalo. NATO stále zostáva v Kosove. A nemôže odtiaľ odísť, rovnako ako nemôže opustiť Afganistan. NATO vždy prichádza „nastaviť mier” a potom musí zostať. Pretože sa stáva nenahraditeľným.

NATO najskôr podnecuje konflikty, potom do nich musí zasiahnuť a my sa ich musíme zúčastniť. Mimochodom, všetko to bola úplná lož. V roku 1999 sme bombardovali, o jeho  nevyhnutnosti nás pán Joschka Fischer presvedčil. Sharping bol v tom čase ministrom obrany. Ohlásil plán „Podkova”.

V skutočnosti nikdy neexistoval. Bola to propagandistická lož. Masaker v Račaku označili Srbi ako vojnový zločin. Britský generál o tomto masakri v Račaku napísal malú knihu „Aká propagandistická lož sa udiala v Račaku?“

Srebrenica by mala stále zostať v povedomí Nemcov ako odôvodnenie  použitia vojenskej sily proti vrahom, ktorí popravujú svojich vlastných ľudí.  Že je to všetko propagandistická lož, málokto vie. Masové hroby naznačujú 2 – 3 000 zabitých, možno viac. Nejde ale o vojnový zločin, ale o strašné obete občianskej vojny, ktorá sa vedie všetkými prostriedkami na oboch stranách.

Ľudia môžu byť takí, myslia si, že „rozumná politika“ ich ochráni. Madeleine Albrightová však chcela túto vojnu,  rozprávala s Miloševičom takým spôsobom, že nebolo možné dosiahnuť dohodu. Malo to spočívať v tom, že pre NATO bol dobrovoľne otvorený srbský koridor pre trvalú okupáciu. Žiadny srbský prezident nemohol nikdy podpísať také niečo, takže vojna musela prebiehať za účasti Nemcov, ktorí bombardovali Belehrad. A potom minister zahraničia zo Strany zelených – Joschka Fischer vysvetlil, že vojna sa nemá opakovať. A nezabudol som, že by sa nemal opakovať ani Osvienčim. Inými slovami Miloševič je Hitler a to, čo robia Srbi, je fašizmus. Srbi zabíjaní pod nacistickým dohľadom, napríklad masaker v koncentračnom tábore Jasenovac, mal takmer 600 tis. obetí. O tomto by mal vedieť aj Fischer. Musí vedieť o utrpení Srbov, z ktorých Nemci robia obete. Boli to státisíce tých, ktorí utiekli pred štrajkami NATO v Kosove, ako sme sa neskôr dozvedeli. Pomer Albáncov k Srbom v Kosove bol asi 10 ku 1. Kto mal byť teda chránený? Pod vedením Hashima Thaciho, skorumpovaného kriminálneho vodcu, ktorý bol nasadený v Kosove pod albánskou vlajkou. Ľahko mohol vládnuť pod ochranou Američanov, ktorí nechceli nič iné, ako odstrániť Srbov z tejto oblasti. Sily KFOR tu dnes musia byť, aby zabezpečili spoľahlivosť a nezmyselný mier, ktorý v skutočnosti neexistuje.

K. J.: – Pán Drevermann, dnes hovoríte o propagandistickej vojne. Akú úlohu v tom zohrávajú médiá, pokiaľ ide o Sýriu a postoje k moslimom aaká je úloha médií na Ukrajine? Je to už lepšie alebo sa to ešte mení?

Eugen Drevermann: – Vojnu nemožno viesť bez prípravy občanov. A je problém viesť reklamu a predvojnovú propagandu takým spôsobom, že vojna je pre ľudstvo jediným nesporným riešením. V roku 1991 spoločenské hnutie „Za mier” čelilo problémom so Saddámom Husajnom, tak, že bolo nevyhnutné protestovať v uliciach. Bolo to ťažké, pretože Američania mali prefíkanú predstavu, že môžu ukazovať obrázky a videá, ktoré ukazujú, prečo má Kuvajt dôvod ísť do vojny. Poviem vám krátky príbeh. Irak mal v roku 1990 dlh 68 miliárd dolárov, ktorý vznikol dôsledkom vojny proti Iránu, tá im bola vnútená Američanmi a Músavím Chomejním. Donútenie do vojny cudzími rukami. A Saddám Husajn si myslel, že Západ mu tieto náklady vráti a dlh teda nie je problém. Bol to však trik, ako izolovať Irak. Jeho vojenské sily, ktoré vyzbrojili Američania, boli na Blízkom východe príliš nebezpečné a silné. Bolo treba niečo urobiť. Kuvajt odmietol poskytnúť akúkoľvek pomoc pri dlhovej pôžičke a tak Irak dospel k logickému záveru, že Kuvajt nie je nič iné ako britská kolónia, ktorá sa reformovala na ropnú platformu pre Západ, a v skutočnosti patrí k Iraku. Historicky to nie je také zlé, ak sa pozriete na mapu. Rozhodujúce však bolo, že veľvyslanec v Bagdade April Glaspi potom uviedol, že Američania to považujú za vnútornú arabsko-iránsku záležitosť. To bolo v auguste. A potom došlo k útoku na Kuvajt.

Saddám Husajn bol nalákaný do pasce. Iracká armáda bola pripravená rýchlo sa stiahnuť z Kuvajtu, obetí by bolo málo. Skutočne v dôsledku leteckých úderov, ktoré uskutočňovalo viac ako 15 krajín po dobu 2 mesiacov, zahynulo viac ako dvestotisíc ľudí.

Problém hnutia „Za mier” spočíval v tom, že Američania ukázali, čo iracká armáda, vojaci diktátora Saddáma Husajna robí v Kuvajte. Bola tam nemocnica s inkubátormi, v ktorých sa nachádzali nevinné deti, ktoré sa práve narodili. A oni ich hádzali o kamenné dosky. Ako by sa malo postupovať proti takýmto neľuďom? Musíte zasiahnuť. Inak sa nedá. Teraz musíme zabíjať, aby zabíjanie nepokračovalo. Musíme poraziť tohto diktátora v Bagdade. Takéto boli titulky – musíme s tým skoncovať. Bola to motivácia hnaná zábermi z videa. Kto by mohol tušiť z hnutia Za mier, že išlo o zinscenované zábery, ktoré vznikli v Londýne s dcérou kuvajtského veľvyslanca v USA. Iba obyčajné falošné zábery.

Bush starší vedel, že to tak je. Odkázal na toto video, zdá sa mi, že vo viac ako 40 prezentáciách. Z videí usúdili, že nemôžu byť ticho a nemôžu inak. Nešlo o vojnu medzi moslimami a kresťanmi. Toto je vojna, ktorá sa ako všetko, vedie medzi dobrom a zlom. A koniec tejto vojny bude víťazstvom dobra. Musíme zabíjať, aby zabíjanie nepokračovalo. Najlepšie na mysli Nemcov je, že ich treba oklamať na to, aby ste ich prinútili súhlasiť s vojnou.

K.J.: – Ale v prípade Ruska, Ukrajiny. Je dosť ťažké klamať? Obraz Nemcov medzi Rusmi je taký, že Nemcov už vojna unavuje a oni to nechcú.

Eugen Drevermann: – Myslíte si, že sa Nemci poučili zo svojej histórie? Skutočnosť, že je potrebné klamať, ukazuje, že pre nemecké obyvateľstvo je stále ťažké ísť do vojny s pokrikom „Hurá!“ Nemáme mentalitu Američanov, ktorí od roku 1865 po skončení občianskej vojny nikdy nezažili vojnu doma, okrem sporov o hranice s Mexikom alebo konfliktu s Kubou či okupácie kolónií. V ich vlastnej krajine už 140 rokov nedošlo k vojne. V Európe je iná situácia. Tam celý ten čas vojny boli. V nich sme sa dozvedeli, aké absurdné je použitie sily v dobe, keď sa dá všetko vyriešiť rokovaniami. To je problém  ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej, ktorá nenávidí Rusko. A Bush, ktorý nevedel, čo ďalej, zakričal – dajte mi Condi. A potom mu musela zašepkať do ucha, čo treba urobiť v Rusku a Bagdade, o vojne a veľkej Amerike a naši chlapci tam všetko vyčistia. Vôbec to neboli naši chlapci. 1/3 celej armády sú žoldnieri, ako za tridsaťročnej vojny za vlády Albrechta Valdštejna. Najali profesionálov, vraždiace stroje, dobre platených, ale riskujúcich svoje životy.

Keď už hovoríme o Rusku, musíte si vypočuť, ako Putin hovoril na bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007, ktorú usporiadal pán Wolfgang Ischinger. Konferencia o bezpečnosti je spôsob ako strategicky spojiť politiku, ekonomiku a armádu. Ischinger bol kedysi veľvyslancom vo Washingtone. Atlantický most má vynikajúce kontakty ako cestu pre americké záujmy. A túto konferenciu organizuje veľmi úspešne. Mierové hnutie zvyčajne organizuje demonštrácie na námestí Marienplatz, rovno oproti hotelu, kde sa koná konferencia. Polícia sleduje, či hnutie „Za mier” nespácha násilné činy. Vyzerá to dosť zvláštne.

V roku 2007 Putin povedal: „Rusko by mohlo a malo komunikovať so Západom o rovnosti všetkých národnosti. O tom, že raz príde čas, keď prestanú byť iné krajiny okupované, aby získali svetové mocnosti vojenské a politické výhody, keď sa politika vyzbrojovania uskutočňuje s cieľom všeobecne získať vojenskú prevahu. “ Budúcnosť sveta môže byť mierová. Vtedy tu bol obraz budúcnosti, ktorý v Európe bol možný, predstavoval komoditnú burzu, ako to videl Gorbačov v roku 1989. Zjednotiť Euráziu z Vladivostoku do Barcelony a Lisabonu. Ako hospodárska únia – zjednotiť celú Euráziu. Presné to, čo Rusko ponúkalo a čo by bolo užitočné pre Západ, bolo pre Američanov samozrejme desivé. Presne to by malo zabrániť expanzii NATO na východ. A to by teraz malo byť zabezpečené prostredníctvom dohody o voľnom obchode.

To isté by sa malo podporovať na Ukrajine. Uchyľujú sa k pomoci pobaltských štátov, ktoré využívajú protiruské fóbie, čiastočne kvôli histórii, čiastočne kvôli propagande. Kríza na Ukrajine bola vybraná zámerne. Situáciu v Kyjeve samozrejme nebolo možné viesť k tomu, že revolúcia s využitím fašistických skupín viedla k vzniku násilia, odstráneniu prezidenta a postojom ľudí. Victoria Nuland potom povedala, že vedúcim by sa mal stať Jaceňuk. Práve on bol takmer zbavený funkcie na základe hlasovania o nedôvere. Chcel viesť krajinu priamo do militarzimu so stratégiou NATO. Odvtedy sme mali tieto problémy. Je to jednoduché.

Samozrejme, Ukrajina je kultúrne a ekonomicky rozdelená na dve časti. Rusky hovoriaci, priemyselný východ blízko Ruska. Západ sa riadil Habsburgovcami, vládcovia inklinovali k politike Západu. Vládnuť na Ukrajine nie je ľahké, ale ak hovoríme iba z historického hľadiska, región, ktorý dnes nazývame Ukrajina, ktorý sa osamostatnil len pred pár rokmi, vlastnilo Rusko dlhšie, ako existovali USA v histórii. To sa dá nazvať mocenská politika kráľov. USA však existujú aj prostredníctvom mocenskej politiky elít. Toto je prakticky to isté. Aj keď likvidácia Indiánov je niečo iné, ako napríklad obsadenie pestovateľských oblastí obilných plodín na Ukrajine. Všetci to vedeli, ale nevenovali tomu pozornosť. Nevenovali pozornosť tomu, že Krym nielenže hovorí po rusky, ale chce byť súčasťou Ruska jeho slobodnou voľbou.

Podľa môjho názoru to bolo v roku 1954, keď bol pre Chruščovovu „štedrosť“ Krym podarovaný Ukrajine v presvedčení, že Sovietske impérium je celé storočie nezničiteľné.

To bola historická chyba. Nič však nemení národné a etnické pozadie. Na Kryme sa viac ako 90% obyvateľstva skutočne chcelo pripojiť k Rusku. A okupácia Krymu sa vôbec nekonala formou násilných činov, o ktorých sme hovorili práve v prípade okupácie balkánskych krajín NATO, pretože s tamojšími obyvateľmi nebola možná vôbec žiadna dohoda. My sme na Balkáne zhadzovali bomby, nepotrebovali sme žiadny súhlas. Cítili sme, že to dokážeme, že je to pre nich dobré.

Na Ukrajine sa hlasovalo. Krym preto teraz patrí Rusku. Naozaj si myslia, že môžu zriadiť vojenské základne v Sevastopole, aby mohli Rusko podrobiť skúške? V Poľsku a Českej republike sa inštalujú rakety, ktoré by mali zachytávať iránske rakety, ale zároveň by mali definitívne zachytávať ruské rakety.

Navyše, keď sa po Genshire stal ministrom zahraničných vecí Guido Westerwelle, potom, ak si dobre pamätám, jedným z jeho prvých návrhov bolo odstránenie amerických jadrových zbraní z nemeckej pôdy. Malo ísť o príspevok k zmiereniu celého sveta. Ako politika zmierňovania napätia, ktorú sleduje minister zahraničia Egon Bar pod vedením Willa Brandta. Američania však zvíťazili. A Merkelovej nerobí problém, že Američania na nemeckej pôde modernizujú existujúce atómové bomby.

Teraz máme takúto situáciu. Američania sa pripravujú na prvý jadrový štrajk. Môžu si to dovoliť. Rusko nebude reagovať, ak bude jadrový štít dostatočne efektívny. To je to, o čom píše Craig Roberts vo svojej knihe, muž, ktorý bol asistentom hospodárskej politiky u ministrov financií USA u Reagana. Píše o Hillary Clintonovej, kráľovne chaosu, žene, ktorá sa od vietnamskej vojny angažuje v hnutí Za mier.

K.J.: – Pán Dremermann, vzhľadom na to, čo hovoríte. Sme na pokraji vojny bez toho, aby sme to tušili?

Eugen Drevermann: – Niektoré veci hovoria, že Američania sú takí frivolní ako v časoch Reagana. A sú presvedčení o možnosti viesť jadrové vojny, ale iba ak majú dostatočne spoľahlivý obranný štít, aby nevynechali nepriateľské rakety. Majú zbraň, ktorá im umožňuje udrieť ako prví. Čo by mohlo zabrániť Američanom v tom, aby videli túto formu vojny ako jediné možné riešenie? Počas studenej vojny bola natrénovaná. Vtedy si to nemohli dovoliť. Dnes skutočne veria, že to dokážu. Je to možné, pretože sa nevynakladajú miliardy na veci, ktoré sa jedného dňa nevyužijú. Rozdiel v nadradenosti prispieva k ľahkovážnosti tak, že nakoniec niekto bude považovať konflikty za vyriešené pričom porozumenie konfliktu ostáva navždy nevyriešené. To sa teraz môže stať na Ukrajine, možno v Sýrii alebo možno v Líbyi. Existujú vojensky krehké, nebezpečné oblasti. Turecko je navyše členom NATO. Možno dôjde k vojenským akciám z jeho strany proti Rusku. Toto všetko sa pripravuje. Alebo sa tomu aspoň nesnažia vyhnúť.

K.J.: – Veci sú veľmi horúce

Eugen Drevermann: – Áno, a to môže kedykoľvek explodovať. A všimnime si, že tí, ktorí to v skutočnosti nechcú, sú paradoxne tým, čo nazývame tvorcami vojen a agresormi. Putin sa už štyri roky zasadzuje za mierovú politiku voči Asadovej vláde, pokiaľ ide o Sýriu. V prípade potreby vrátane opätovných volieb a prípadne nového režimu. Je tiež možné zlepšenie politickej kultúry. Lavrovov prístup bol úplne zameraný na pokus potlačiť hrozby pri rokovaniach s Iránom, sýrskym vládcom Asadom. Toto si neprialo Turecko a USA a s pomocou Saudskej Arábie a krajín Perzského zálivu rozšírili to, čo dnes nazývame ISIS.

Na tému Juhoslávie, stratégie NATO, geopolitického pozadia vojen v posledných desaťročiach, úlohy USA – sa viac dočítate v knihách:

1. N. Chomsky – Juhoslávia

2. D. Ganser – Nezákonné války

3. D. Ganser – Impérium USA

4. F.W. Engdahl – Falošná demokracia

5. N. Starikov – Geopolitika

6. J. Štelcer – Krym

7. F.W. Engdahl – Islamský terorizmus v službách CIA – USA