Prívrženci AfD doteraz neboli ani starí, ani chudobní. Boli silní najmä vo vekovej skupine 25 až 59 rokov, s priemerným príjmom alebo vyšším, vo väčšine muži, robotníci. Mali oveľa menej nezamestnaných voličov ako sociálni demokrati a približne rovnako ako kresťanskí demokrati (CDU). Zdá sa, že táto situácia sa rýchlo mení.

Jedným z prvkov, ktorý je s najväčšou pravdepodobnosťou zodpovedný za tento vzostup podpory AfD, sú nahnevaní starí bieli muži. Práve oni rozhodli predchádzajúce voľby do Bundestagu v roku 2021. Títo tradiční konzervatívni voliči boli natoľko nahnevaní, že politika Merkelovej stredopravých kresťanských demokratov je príliš liberálna, že voľby zvrátili tým, že hlasovali za stredopravých sociálnych demokratov (SPD). Možno sa oprávnene pýtať, kde je v tom politická logika? Aj to možno pripísať konzervativizmu. Tradične voliči, ktorí boli sklamaní kresťanskými demokratmi, hlasovali za sociálnych demokratov a naopak. Ako vždy zdôrazňujem, nemecké voľby nerozhodujú občania, ktorí hlasujú za stranu, ale tí, ktorí sú proti strane. Samozrejme, SPD bola pre nahnevaných starých bielych mužov rovnakým sklamaním ako CDU, pretože neoliberálna politika zostane neoliberálnou politikou, nech ju iniciuje akákoľvek strana.

Pre CDU a jej nešťastného lídra Friedricha Merza (jedného z najnepopulárnejších politikov v Nemecku) bolo jasné, že títo voliči sa vrátia – ako vždy – do košiara. Aby tomu Merz pomohol, verejne sa vyjadril k niektorým rasistickým a krajne pravicovým výrokom. Tieto očakávania sa však nenaplnili. Zdá sa, že mnohí nahnevaní bieli starí muži sa namiesto toho rozhodli podporiť AfD. To by mohlo vysvetliť, prečo CDU v prieskumoch takmer nestúpa a AfD zdvojnásobila svoju podporu. Ďalších päť miliónov občanov tvrdí, že plánuje voliť AfD, ktorej výsledky vo voľbách do Bundestagu v roku 2021 výrazne klesli. Mnohí z týchto nových priaznivcov AfD však nie sú výlučne štyrmi miliónmi voličov, ktorí opustili CDU v predchádzajúcich voľbách do Bundestagu. Je toho oveľa viac.

Z ďalších prieskumov verejnej mienky vyplýva, že AfD vyhrá nadchádzajúce krajinské voľby v štyroch, ak nie vo všetkých piatich bývalých spolkových krajinách komunistického východného Nemecka (NDR), ktoré sú doslova ich srdcovou krajinou. Tam sa ich prieskumy pohybujú medzi 24 a 29 percentami. AfD nie je taká slabá v západonemeckých štátoch, leží medzi šiestimi a pätnástimi percentami a vo všetkých západonemeckých štátoch sú oveľa silnejší ako liberáli (FDP) a v niekoľkých dokonca pred Zelenými.

Podobne ako ostatné krajiny bývalého východného bloku, aj občania východného Nemecka prešli úplne inou socializáciou ako Nemci na Západe. V mnohých ohľadoch sú konzervatívnejší. K tomu sa pridáva zásadná nedôvera voči politickej triede, ktorá sa s výnimkou ľavicovej strany Links podieľala na rozkrádaní bývalého východného Nemecka, a to v značnej miere na úkor dnes už starších občanov. Väčšina z nich možno stabilizovala svoju existenciu, ale majú zdravú obavu, že nemecká politická elita si príde po ďalšie, zvyšujúce sa nerovnosti, pretože pokračuje v neoliberálnom presúvaní bohatstva z nižších a stredných vrstiev k bohatým, čo mnohých núti k neistote.

A prišli. Mnohým Nemcom vadí, že musia platiť za vojnu na Ukrajine. Nárast nákladov na vykurovanie a elektrinu túto zimu bol obrovský, ale dôchodcovia (v bývalých východonemeckých krajinách je ich najvyššie percento) dostali od vlády mizernú jednorazovú platbu 300 eur za explodujúce účty za energie. Mnohé rodiny sa museli spojiť, aby financovali vykurovanie starých rodičov, rodičov, tiet a strýkov na dôchodku. Na druhej strane neočakávanú daň pre energetické spoločnosti súčasná koalícia sociálnych demokratov, zelených a liberálov odmietla.

Zelení, podobne ako ich koaliční partneri z FDP, neberú ohľad na sociálnu spravodlivosť. Všetky ich plány na boj proti klimatickým zmenám kladú rovnaké finančné bremeno na všetkých jednotlivcov, bohatých aj chudobných. Bohatí Nemci si napriek vyšším cenám môžu dovoliť naďalej vykurovať svoje vily ako doteraz. Mnohí Nemci s obmedzenými príjmami sa museli radikálne uskromniť. Trh má regulovať CO2. Reguluje, ale len pre menej majetných. Keďže práve bohatí produkujú najviac emisií uhlíka a nemajú potrebu ich znižovať, obmedzený pokrok Nemecka v oblasti klímy ide na úkor ekonomicky slabších. Keď sa súčasná vládnuca koalícia nedávno pokúsila prinútiť občanov, aby rýchlo prešli na tepelné čerpadlá, bez toho, aby si predstavila, ako by to mali financovať ľudia s nižšími príjmami, došlo k všeobecnému povstaniu. Východní Nemci majú mimoriadny zmysel pre spravodlivosť a nič z toho si nenechajú vziať. To povzbudilo AfD nielen vo východnom Nemecku a koalícia sa usiluje upratať tento neporiadok.

Na rozdiel od iných východoeurópskych národov, mnohí východní Nemci necítia k Rusom sklovitú nenávisť. Ukrajinu vnímajú ako zbytočnú vojnu, ktorú Nemecko podporuje, čím mnohých z nich tlačí do finančnej tiesne, a zároveň sledujú, ako Nemecko podporuje ukrajinských utečencov. Ich zmysel pre spravodlivosť to opäť neakceptuje. Nie sú ani takí hlúpi, aby sa zmierili s neochotou svojej vlády vyšetriť útok na ich národnú infraštruktúru, plynovod Nordstream. AfD je jedinou stranou, ktorá požaduje vyjednanie mieru na Ukrajine a brojí proti utečencom, čo ich v prvom rade vynieslo na politickú scénu.

Problémom sa stalo aj hospodárstvo, keďže Nemecko sa dostalo do recesie a má veľké problémy dostať infláciu pod kontrolu. To tvrdo zasiahlo menej majetné obyvateľstvo a nižšiu strednú triedu. Akékoľvek ambície vstúpiť do bytového rebríčka sa rozplynuli kvôli vysokým úrokovým sadzbám a neistote týkajúcej sa nákladov na nové zákony o vykurovaní pre majiteľov domov. Mnoho Nemcov dospelo k záveru, že strany semaforovej koalície (SPD, Zelení a liberáli) nie sú ochotné ani kompetentné riešiť ich problémy. Namiesto toho pripravujú národ na ďalšie kolo úsporných opatrení. Zdá sa, že ani ďalšie dve strany, kresťanskí demokrati a ľavicové Links, sa o ich ťažkú situáciu nezaujímajú.

Tradičné nemecké strany, ktoré vládnu so svojou frázovitosťou a morálnymi pózami typu “niet alternatívy”, nie sú vnímané ako lídri alebo riešitelia problémov, ale ako ich zdroj. Úctu liberálnej autoritárskej politickej elity k demokracii najlepšie vystihla ministerka zahraničných vecí za stranu Zelených Annalena Baerbocková, keď vysvetľovala svoju vojnu proti Rusku: “Je mi jedno, čo si myslia moji nemeckí voliči. Sme s Ukrajinou. A to znamená, že každým svojím krokom musím dať jasne najavo, že to bude trvať dovtedy, kým ma bude Ukrajina potrebovať.” Kŕčovitá metropolitná elita to možno preglgne, väčšina Nemcov však nie.

Okrem sociálnych a politických aspektov je tu aj kultúrny prvok. Nemecko sa za posledných 20 rokov radikálne zmenilo. Už to nie je to Nemecko, v ktorom vyrastalo toľko starších Nemcov. To je pravdepodobne osud každej generácie, keď sa posúva v živote ďalej. Vezmime si napríklad starších nemeckých mužov. Vašou identitou bolo vaše auto. Čím väčšie a drahšie, tým väčší rešpekt ste si získali a cítili ste, že si ho zaslúžite. Teraz sa ocitli v spoločnosti, kde mnohí vnímajú veľké autá a ich majiteľov ako niečo negatívne. Rasizmus bol v Nemecku vždy v móde. Teraz existujú zákony proti nemu. Politika identity zmietla z nemeckej spoločnosti akékoľvek predstieranie sociálnej jednoty a solidarity. Dokonca aj národná futbalová reprezentácia sa zdala byť viac znepokojená právami LGBQT ako víťazstvom na majstrovstvách sveta. Jediné miesto, kde sa nemecká spoločnosť ešte teší pocitu konsenzu, sú lietadlá smerujúce do dovolenkových destinácií – tam sa nehovorí o nezmyselných klimatických zmenách.

Je tento súčasný príklon k AfD súčasťou všeobecného politického pohybu doprava v Európe, alebo jednoducho súčasťou volebnej tradície hlasovania proti politickému establišmentu? V budúcoročných parlamentných voľbách do EÚ, ktoré sú v Nemecku, kde nikto netuší, čo parlament EÚ robí a kto sú jeho kandidáti, určite uvidíme prekvapivé výsledky. Voľby do Bundestagu sú niečo iné.

V súčasnosti nie je reálna šanca, že AfD vstúpi do celoštátnej vlády, pretože neexistuje strana, možno s výnimkou FDP, ktorá by bola ochotná vstúpiť s ňou do koalície, takže jej súčasný nárast nie je pre nemeckú politiku skutočnou hrozbou, len narúša obvyklé propagandistické festivaly, ktoré sa vydávajú za nemeckú politiku. Vo východonemeckých krajinách to môže byť inak. Tolerančný pakt by mohol byť prvým krokom.

Paradoxne, jediná osoba, ktorá by mohla AfD zastaviť, je nemeckou politickou elitou nenávidená viac ako AfD: Sarah Wagenknechtová. Po dlhej kariére v strane Links, počas ktorej často zastávala sporné a radikálne ľavicové postoje, zo strany odchádza. Zdá sa, že uvažuje o vytvorení novej strany a bola jednou z organizátoriek najväčšieho protivojnového zhromaždenia v Nemecku. Sama je východná Nemka a reprezentuje názory mnohých z tých, ktorí teraz prechádzajú do AfD, ale z ľavicového pohľadu. Na rozdiel od AfD nie je neoliberálna, namiesto toho navrhuje program na opätovné zavedenie oveľa silnejšej úlohy štátu v hospodárstve a zníženie nerovnosti. Samozrejme, nemecká politická elita a mainstreamové médiá ju označili za nacistku. Na druhej strane by pravdepodobne pritiahla do svojej strany mnoho nových priaznivcov AfD.

Nemecká politická trieda a mainstreamové médiá si mädlia ruky a varujú pred hrozbou, ktorú AfD predstavuje pre demokraciu. Neberú do úvahy, že demokracia v Nemecku bola vyprázdnená ich servilnou politikou v prospech korporátnych záujmov, čo umožnilo nárast nerovnosti v Nemecku, pokrytectvo, lži a démonizovanie nesúhlasu ako fašistického alebo slúžiaceho Putinovi. Sebakritiku alebo zmenu politiky nemožno očakávať. V celej Európe sa autoritársky liberalizmus vyčerpal a neponúka žiadne riešenia na súčasné výzvy. Preto sa mnohí Európania obracajú ku krajnej pravici pod heslom “Všetko je lepšie ako toto”.

Je tu len jeden problém, ako sme videli po zvolení krajnej pravice v Taliansku, národy EÚ stratili svoju suverenitu. Okrem trochu vlastnej rasistickej politiky identity alebo ešte silnejšej neoliberálnej politiky existuje len malý priestor na zmeny, ktoré EÚ nezablokuje. Takto budú nemeckí nahnevaní starí bieli muži odkázaní na neustálu zmenu politickej strany, ktorú volia, s pomyselným uspokojením, že politickej elite ukázali jednu alebo dve veci. Skutočná zmena však nenastane.