Západní lídri už viac ako 15 mesiacov trvajú na tom, že víťazstvo Ukrajiny je napísané vo hviezdach. Neustále pripomínajú, že ide o vysokú stávku: Ukrajina porazí Rusko, čo je pre Európu zárukou mierovej a prosperujúcej budúcnosti. Volodymyr Zelenskyj tvrdí, že Ukrajina chráni kontinent pred “najviac protieurópskou silou moderného sveta”. Podľa prevládajúcej binárnej interpretácie konfliktu je alternatívou ukrajinského víťazstva špinavá kapitulácia pred ruskou agresiou, ktorá by Európu vtiahla do nového temného veku.

Túto manichejskú víziu prítomnosti a budúcnosti podporuje “vojnový optimizmus” – zdôrazňovanie, že Rusko je na ceste k hospodárskemu, politickému a vojenskému kolapsu; a svetlá budúcnosť príde. Nedávne vyhlásenia na stretnutí G7 v Tokiu a ministra zahraničných vecí Antonyho Blinkena v Helsinkách ukazujú len malú zmenu: rokovania sa stále odmietajú, sľubuje sa viac zbraní a ubezpečuje sa o konečnom víťazstve. Nedávna neúspešná vzbura žoldniera Jevgenija Prigožina posilní naratív o Rusku ako o krehkom štáte, ktorý sa ledva drží pohromade.

V zákulisí však musia byť obavy. Rusko nebolo ekonomicky zlomené a napriek všetkému hluku okolo incidentu s Prigožinom nedošlo k vážnej politickej roztrieštenosti a režim sa udržal. Čiastočná mobilizácia stabilizovala ruskú obranu a ruská armáda úspešne prispôsobila svoju taktiku boja proti dronom, pechote a delostrelectvu. Rusko si zachováva výhodu vo výrobe delostrelectva, keďže krajiny NATO sa snažia zvyšovať vojensko-priemyselné kapacity. Úspešná expanzia a reorganizácia ruskej armády je jedným z dôvodov, prečo Prigožinova skupina Wagner už nie je potrebná; pravidelná ruská armáda si s ukrajinskou protiofenzívou celkom dobre poradila aj bez nich.

Ak je teraz Rusko dostatočne silné na to, aby odolalo Ukrajine podporovanej NATO, Európu čaká dlhá vojna na jej východnom krídle. Bidenova administratíva sľubuje, že je v hre na dlhé trate. Predseda Zboru náčelníkov štábov generál Mark Milley očakáva “veľmi prudký boj”, ktorý “si vyžiada značné množstvo času a vysoké náklady”. Zatiaľ čo Blinken myšlienku prímeria odmieta, generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg nedávno ukrajinskú protiofenzívu zarámoval ako prostriedok na posilnenie pozície Kyjeva pri rokovacom stole. Vzhľadom na obrovský odstup medzi pozíciami oboch strán v oblasti územia, neutrality a bezpečnostných záruk je však ťažké vidieť reálny základ pre vyjednávanie o mieri.

Európske elity sa snažia pochopiť dôsledky dlhotrvajúcej vojny s veľkou jadrovou mocnosťou na jej východnom krídle. Za posledné dva mesiace sa v oblasti zahraničnej politiky prejavili určité rozdiely. Predsedníčka Európskej komisie Ursula Von der Leyenová na stretnutí G7 spojila Európsku úniu s tvrdým postojom Bidenovej administratívy voči Číne, zatiaľ čo francúzsky prezident Emmanuel Macron sa bránil pokusom rozšíriť pôsobnosť NATO na pacifické divadlo. Mesiac predtým si Macron vyslúžil veľký posmech, keď počas štátnej návštevy Pekingu vyzval Európu, aby sa vyhla zaujatiu stanoviska k Taiwanu a namiesto toho sa usilovala o “strategickú autonómiu” ako tretia mocnosť v novom multipolárnom svetovom poriadku.

Vzhľadom na to, že Macron má skúsenosti s rétorickými výstrelkami a politickým oportunizmom, je ľahké ho odmietnuť. Jeho pripomienky však odrážajú spôsob myslenia, ktorý nie je krátkodobý a čiernobiely, ale strategický a dlhodobý. Rýchle víťazstvo Ukrajiny, ktoré sa stavilo na rýchle usporiadanie postsovietskeho priestoru v prospech Európy, sa nenaplnilo. Teraz, keď sa vojna bude ťahať na neurčito, sú viditeľné tri vážne hrozby pre budúcu “strategickú autonómiu” Európy.

Prvým je bezprostredný a existenčný problém s tvrdou bezpečnosťou. Ak nadchádzajúci júlový samit NATO dopadne podľa očakávaní, Ukrajine bude prisľúbené viac zbraní a peňazí, možno aj členstvo v NATO. V obave pred vyvolaním totálnej vojny s Ruskom NATO nepošle na Ukrajinu svojich vojakov a pilotov, takže Kyjev bude odkázaný na kvapkové dodávky modernejších zbraní, ktoré nepostačujú na úspešnú generálnu ofenzívu.

Ak sú posledné trendy smerodajné, Kyjev sa môže uchýliť k používaniu nových zbraní NATO na čoraz ničivejšie výpady na ruské územie. To by mohlo prinútiť Rusko odpovedať rovnakým spôsobom a použiť svoje zbrane dlhého doletu na prerušenie zásobovacích trás NATO na Ukrajinu z Poľska a Rumunska. Táto udalosť by zjavne postavila európskych lídrov do veľmi ťažkej pozície: ak by NATO nereagovalo, jeho povesť by bola smrteľne zranená; ak by reagovalo, mohlo by dôjsť k eskalácii, ktorá by ohrozila samotnú existenciu Európy, nehovoriac o jej strategickej autonómii.

Druhým problémom je strednodobý až dlhodobý ťažký bezpečnostný problém. To predpokladá riadenie eskalácie a zmrazený konflikt alebo scenár “večnej vojny”. V tomto prípade sa Ukrajina bude podobať Izraelu, štátu vyzbrojenému Západom, ktorý je v neustálej pohotovosti na vojenské operácie. Rusko, odrezané od Európy a neschopné poraziť Ukrajinu alebo zastaviť jej útoky, by sa mohlo stať radikálnejším a snažiť sa prinútiť Európu zaplatiť asymetrickou vojnou. Takýto prístup by sa zhodoval s prístupom izolovaného Iránu na Blízkom východe, ale vzhľadom na veľkosť Ruska, jeho jadrový arzenál a partnerstvo s Čínou by sa odohral úplne inak. Európa by sa ocitla v klasickej bezpečnostnej dileme: zvyšovanie vojenskej pomoci Ukrajine s cieľom posilniť bezpečnosť Európy, čo by viedlo len k väčšej neistote.

Tretia hrozba je ekonomická. Strata lacnej energie z Ruska je pre Európu vážnou výzvou a pravdepodobne ju vyrieši závislosť od skvapalneného zemného plynu z Ameriky a dlhodobé investície do drahej zelenej energie. To znamená, že vysoké ceny energie budú pre Európu novým “normálom”. Zároveň by v prípade scenára “večnej vojny” na Ukrajine Američania naďalej tlačili Európu k tomu, aby vynakladala oveľa viac prostriedkov na vojenskú výrobu. Z hľadiska svetového obchodu by Európa čelila tlaku USA, aby sa v budúcich sporoch s Čínou postavila na stranu Washingtonu. Vzhľadom na to, že Amerika prechádza na politiku pripomínajúcu protekcionizmus, ako je napríklad zákon o znížení inflácie, Európa by si nemohla byť istá ani prístupom na severoamerické trhy.

Napokon, Európa nemohla očakávať nič podobné Marshallovmu plánu, čo by jej pomohlo vyrovnať sa s napätím. Naopak, očakávalo by sa, že prispeje obrovskými sumami pomoci Ukrajine, krajine s dobre zdokumentovanými problémami s korupciou na viacerých úrovniach. Ekonomické rozmery tohto obrazu naznačujú, že sociálna zmluva Európy by bola neudržateľná. Keďže životná úroveň klesá a hospodárstvo sa zmenšuje, voliči by sa pravdepodobne pýtali, kto za to môže a čo treba urobiť. Európski lídri by nemohli donekonečna ukazovať prstom na Putina, čo by vytvorilo priestor pre novú virulentnú vlnu populizmu.

Vzhľadom na to, že sa blíži samit NATO vo Vilniuse, ktorý sa uskutoční budúci mesiac – a keďže nedávne fiasko okolo Prigožina je stále čerstvé – je nereálne očakávať nejaké vážne zmeny v otázke vojny na Ukrajine. Zdá sa, že Európa nemá východisko, nemá kontrolu nad politikou a vpred ju ženú nekontrolovateľné udalosti. Vyhnúť sa temným možnostiam v strednodobom až dlhodobom horizonte si vyžaduje zodpovedné štátnické konanie a rozhodné vedenie v súčasnosti. V krátkodobom horizonte musia európski lídri prestať podliehať vojnovej horúčke a euforickej projekcii víťazstva. Je načase, aby Európa vážne prehodnotila dôsledky dlhej vojny na Ukrajine, namiesto toho, aby slepo kráčala do budúcnosti nestability, večnej vojny, úpadku a bezmocnosti.

Viac sa dočítate

Ukrajinské ozbrojené sily menia taktiku. Čo sa deje?

Zmiešané signály: Budú Wagnerovci bojovať na Ukrajine?