Navždy nás opustil spoluzakladateľ samostatnej a demokratickej slovenskej štátnosti Pavol Hrivík

Bratislava 22. januára 2022 (HSP/Foto:Archív)

V piatok (21. januára 2022) v skorých ranných hodinách nás navždy opustil spoluzakladateľ modernej slovenskej štátnosti bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia

Bol synom bývalého príslušníka letky Zaisťovacej divízie Pavla Hrivíka st., ktorý preletel 17. mája 1943 z ukrajinského vojenského letiska Ovruč k bieloruským partizánom. Bola to práve najbližšia rodina, ktorá odmalička formovala jeho národné povedomie. Ako úspešný absolvent Elektrotechnickej fakulty SVŠT (teraz STU) v Bratislave v oblasti informatiky a počítačov našiel uplatnenie v Ústave technickej kybernetiky SAV. Venoval sa základnému výskumu a aplikáciám umelej inteligencie vo vývoji inteligentných robotov a počítačov vyšších generácií. Vedecko-výskumný tím, ktorý viedol, bol v roku 1986 odmenený Cenou predsedu SAV. Vedeckú hodnosť kandidáta vied získal v roku 1985. Krátko po novembri 1989 medzi prvými verejne začal presadzovať myšlienku samostatnej slovenskej štátnosti .

V Štúrovej spoločnosti odsudzoval čechoslovakistické tendencie, ktoré sa naplno prejavovali už začiatkom roka 1990. V pamätný štvrtok prvého marca 1990 spolu s ostatnými národovcami pred budovou SNR podporil schválenie zákona o štátnych symboloch SR. Patril medzi úplne prvých aktivistov podieľajúcich sa na obnovení politickej činnosti Slovenskej národnej strany (SNS) a jej registrácii siedmeho marca 1990 na Ministerstve vnútra SR. SNS bola vtedy jediná politická strana, ktorá sa už v tom čase vyslovovala za vznik samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Stal sa členom jej prvého sedemčlenného predsedníctva. Pripadla mu úloha organizačne vybudovať stranu zdola prostredníctvom miestnych organizácií (klubov) po celom Slovensku. Počas tzv. „pomlčkovej vojny“ stál opäť v prvých radoch pred budovou SNR, kde verejne vyjadrili nespokojnosť s prijatým názvom štátu. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR (SN FZ). Stal sa členom zahraničného výboru SN FZ, v ktorom pôsobil aj v záverečnom volebnom období česko-slovenského parlamentu až do jeho zániku.

Keď ako novozvolený poslanec FZ koncom júna 1990 vstupoval prvýkrát do budovy FZ zastavil ho stranícky kolega a priateľ Jozef Šedovič a spýtal sa ho: „Pali, ako rozbijeme tento štát?“ Jeho okamžitá odpoveď bola: „Jozef, česko-slovenský štát rozdelíme tu v Prahe, v tejto budove FZ.“ Vo svojich spomienkach sa priznal, že išlo o spontánnu reakciu, ktorej význam si v tom čase poriadne neuvedomoval. Obe volebné obdobia zastával funkciu podpredsedu i predsedu poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany. Od roka 1991 pôsobil aj ako člen predsedníctva Federálneho zhromaždenia. Na pôde Rady Európy a Severoatlantického zhromaždenia (dnes Parlamentné zhromaždenie NATO) bol jedným z členov česko-slovenskej parlamentnej delegácie.

Ako správny vlastenec vždy obhajoval slovenské záujmy. Počas búrlivej konfliktnej rozpravy kritizoval vtedajšieho federálneho ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera za nedostatočnú aktivitu v boji proti hrozbe maďarského revizionizmu a iredenty. Problém v slovensko-českých vzťahoch videl aj v pripravovanej bilaterálnej česko-slovensko-nemeckej zmluve. Federálna vláda schválila jej text v septembri 1991. Konfliktným bodom v tejto zmluve považoval zmienku o nepretržitej právnej kontinuite Česko-Slovenska od roka 1918. Zámerom českých politikov bolo právnym spôsobom poprieť existenciu a vznik prvej Slovenskej republiky. V nasledujúcich parlamentných voľbách 1992 svoj poslanecký mandát úspešne obhájil. Po schválení ústavného zákona o zániku ČSFR sa všetci federálni poslanci za SNS na jeho pokyn zhromaždili vo vstupnej hale Federálneho zhromaždenia pred bustou Milana Rastislava Štefánika a pri rozvinutej slovenskej zástave zaspievali hymnickú pieseň Hej, Slováci!. „Bol to úžasný, prekvapujúci šok pre všetkých prítomných vo FZ, pre prítomné české i zahraničné médiá. Naše ‚kultúrne extempore‘ vyvolalo mimoriadnu pozornosť, ktoré vhodne zapadlo do kontextu atmosféry plnej vzrušenia a emócií po prijatom ústavnom zákone. Bolo to úžasné zavŕšenie národno-emancipačných snáh Slovákov na federálnej pôde po prijatej Deklarácii o zvrchovanosti SR a Ústave SR v Slovenskej národnej rade.“

Po absolvovaní Elektrotechnickej fakulty SVŠT (teraz STU) v Bratislave v oblasti informatiky a počítačov získal v roku 1985 vedeckú hodnosť kandidáta vied „CSc.“ na Ústave technickej kybernetiky SAV v oblasti umelej inteligencie a teoretickej robotiky. Po vzniku samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky sa stal riaditeľom Odboru informatiky v Kancelárii prezidenta SR Michala Kováča. V tomto období pôsobil aj ako podpredseda štátnych hmotných rezerv SR, poradca ministra obrany pre zahranično-politické otázky, vedúci diplomatickej misie SR v Líbyi a Čade a podpredseda Úradu pre štátnu pomoc SR. V roku 1998 úspešne získal titul „rcds.“ na Kráľovskej akadémii obranných štúdií v Londýne v oblasti medzinárodnej politiky a bezpečnosti. Vedecko-pedagogický titul „docent“ nadobudol na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici v oblasti európskej integrácie a Európske únie v roku 2009. Až do svojej smrti neprežite pôsobil v akademickom, spoločensko-politickom a univerzitnom prostredí na rôznych riadiacich funkciách. Doteraz prednášal na Celouniverzitnom pracovisku Katedry politológie Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne v oblastiach európskej politiky, európskej integrácie a Európskej únie, medzinárodnej bezpečnosti, medzinárodných organizácií a stredoeurópskych štúdií. Pred tým dlhodobo pôsobil ako univerzitný pedagóg aj na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, na Masmediálnej fakulte Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a na Fakulte práva Janka Jesenského VŠ Danubius v Sládkovičove v oblastiach európskej integrácie, teórie spravodlivosti a politického a právneho myslenia v Európe. Okrem toho bol aj hlavným koordinátorom medzinárodného „twinningového“ projektu na vybudovanie a implementovanie európskeho systému štátnej pomoci v Slovenskej republike, ako jednej zo základných podmienok vstupu štátu do Európskej únie. Reprezentoval tiež Slovensko v oblasti štátnej pomoci na prístupových rokovaniach vo výkonných orgánoch Európskej únie. Je autorom mnohých vedecko-výskumných štúdií a publikácií z odboru kybernetiky, umelej inteligencie, robotiky a znalostných expertných systémov publikovaných doma a v zahraničí. Po roku 1990 sa špecializoval najmä v oblastiach medzinárodných vzťahov, medzinárodnej politiky a bezpečnosti a európskej integrácie. V uvedených oblastiach sa prezentoval mnohými vedeckými a odbornými publikáciami na domácom i medzinárodnom fóre.

Matej Mindár