„Briti by sa mali s radosťou zmieriť s nariadením Osudu a stáť po boku dobyvateľa Američana,“ takto sa vyjadril William Thomas Stead, významný novinár a ostrý reformátor viktoriánskej doby.

„Stead sa na britskú koloniálnu apoteózu pozeral s obavami. Pochopil, že vzostup nových veľmocí znamená, že “už nikdy nemôžeme byť prví“. Keďže jeho krajania boli vypasení a spokojní s korisťou imperiálnej dekadencie, Stead jasne videl, že jediným spôsobom, ako sa vyhnúť začínajúcemu úpadku, je spojiť naše osudy s tými, ktorí nás vo významných pretekoch predbehli,“ píše Coburnová.

Budúcnosť Británie

Stead však nebol sám, kto veril, že budúcnosť Británie je spojená s osudom jej najtalentovanejšieho dieťaťa – USA.  Coburnová píše, že anglo-unionizmus priťahoval na prelome 19. a 20. storočia široké spektrum osobností – od lorda Salisburyho po Woodrowa Wilsona. Ich motivácia nebola až natoľko cudzia tej súčasnej, obávali sa trajektórie Británie bez jej imperiálnych príveskov, možností a nebezpečenstiev nových komunikačných technológií a budúcnosti vojny. “Malá Británia“ – príliš odlišná od Európy na to, aby vytvorila nejaké trvalé spojenectvo, a príliš malá na to, aby vážne uvažovala o autarkii (sebestačnosť štátu, hlavne ekonomická), by bola určite odsúdená na bezvýznamnosť.

„Táto obávaná budúcnosť sa odvtedy stala skutočnosťou. Vládnuť svetu je pre nás včerajším snom. Naše územné spory už neurčujú chod dejín, ale skôr poskytujú našim lídrom príležitosť na ďalšie nezmyselné ústupky cudzím štátom,“ konštatuje autorka.

Rozdiely medzi týmito dvoma národmi budú ešte zjavnejšie, pretože Británia sa zmieta v “starmerizme“ (podľa mena premiéra Keira Starmera), zatiaľ čo Amerika čelí znovuzrodeniu v rámci Trumpovho programu MAGA- Make America Great Again (Urobme Ameriku opäť veľkou).

„Skrátka, ako Briti by sme boli šťastní, keby sme dostali dohodu, akou je Trumpova (polo)humorná ponuka na začlenenie Kanady do Americkej únie ako 51. štátu,“ píše Coburnová.

Spojenie USA a Veľkej Británie

Zdôraznila, že by sa mal nejaký anglosaský štát spojiť s USA, určite by to mala byť Británia: „Konzervatívci sa budú pri vyhliadke na pristúpenie triasť, ale rovnocenný hlas by zlepšil našu súčasnú situáciu. „Americký mozog“ nie je novým internetovým neduhom, ale skôr uznaním, že Amerika je príliš dôležitá na to, aby sme ju ignorovali.“

Tým, ktorí by sa chceli hlásiť k britským elitám, chýba entuziazmus pre túto perfektnú úniu, konštatuje autorka.  „Jediné, čo sa zmenilo, je naše relatívne postavenie. Celá fraška s týmto osobitným vzťahom sa udržiava pri živote skôr z dobromyseľného humoru amerických diplomatov než z uznania rovnocenného spojenectva,“ uviedla.

„Naša krajina bola v priebehu posledného polstoročia nenápadne zaradená, predávaná Amerike kúsok po kúsku –  najprv v rámci šialenstva “priamych zahraničných investícií“ za éry Margaret Thatcherovej a neskôr v rámci žalostných machinácií Rachel Reevesovej. Naša fyzická a digitálna infraštruktúra je v drvivej väčšine vo vlastníctve USA – dokonca aj poľnohospodárske vybavenie, ktoré bude čoskoro trestne zdanené podľa rozpočtových zmien v oblasti dane z príjmu, je pravdepodobne vlastnené a požičané americkou firmou,“ uviedla.

Coburnová dodáva, že v posledných rokoch sa zrýchlil proces neustáleho presunu ekonomiky z provinčného Anglicka do americkej metropoly, pričom USA teraz považujú Spojené kráľovstvo za raj offshoringu podobný Indii (najmä v oblasti služieb). Využívajú nebezpečne nízky rast miezd v Británii, aby odčerpali špičkové talenty v oblasti práva, financií a technológií.

Koniec monarchie?

Konštatuje, že je to hrozná situácia : „Máme teda šťastie, že žijeme pod blahodarným okom Trumpa, skvelého vyjednávača a muža, ktorý urobil viac ako ktorýkoľvek prezident v živej pamäti, aby zacelil rany, ktoré zanechal Juraj III. Bol to Trump, kto sa snažil ukončiť útoky na naše starobylé anglické slobody prostredníctvom našich nelegitímnych zákonov o “nenávistných prejavoch“.“

„Nemusíme sa úplne vzdať nášho monarchického systému – Trump dokázal, že je zručný v držaní “dvora“ v Mar-a-Lago, a na rozdiel od nášho kráľa nemá núdzu o poddaných, ktorí mu sľubujú vernosť,“ uviedla.

„Čas nám nehrá do karát,“ poznamenala autorka. „Keď sa eurozóna rozpadne a americký protekcionizmus zosilnie, náš krehký štát bude rozdrvený ako mravec medzi dvoma veľkými slonmi. Ak by sa Británia stratila v rukách Ameriky, bola by to určite tragédia svetových rozmerov. Ale o alternatíve, že by sme sa bezradne prepadli do bezmocnosti, podporovaní politikmi, ktorí sotva vedia definovať, čo vôbec znamená “národnosť“, sa nedá ani uvažovať…,“ vysvetlila.

„Politika vlastného záujmu je zjavne nad sily našej úbohej skupiny moderných vodcov… Prečo nenaskočiť na vlak America First a nepridať sa k víťaznej strane? Keď už nič iné, tak aspoň budeme mať lepší fast food…,“ dodala v závere.

Prečítajte si tiež:

• Donald Trump vyzýva na pripojenie Panamského prieplavu, Kanady a Grónska k USA
• USA previedli Ukrajine prvú miliardu dolárov. Rusi sľubujú odvetné kroky