Môj profil 
Predplatné
“Malo to veľký vplyv na chod celej diecézy, keďže prakticky dve tretiny kňazov boli zatvorené a diecézu viedol kňaz v treste Ondrej Šefer. To bol ich človek, ktorý bol dosadený do biskupského úradu a spravoval diecézu od roku 1950 po zatknutí biskupa Vojtaššáka až do roku 1968,” doplnil Dlugoš. Bolo to podľa neho naozaj veľmi ťažké obdobie a kňazi, ktorí ostali v pastorácii, často spomínali, že spravovali niekedy aj šesť farností. Rehoľníci im pomáhať nemohli, keďže boli taktiež zadržaní a mnohí z nich išli do pracovno-technických práporov v rámci celého Československa, prípadne do väzenia. Keď aj boli po istom čase prepustení, už sa nemohli vrátiť do kláštorov a iných rehoľných objektov, tie komunisti pridelili iným inštitúciám. “Z niektorých boli školy, iné slúžili aj ako sýpky, výrobné družstvá či ústavy. Kostoly spojené s kláštormi prešli pod miestny rímskokatolícky úrad,” doplnil Dlugoš.
Kláštor minoritov v Levoči bol napríklad rozdelený medzi invalidné družstvo Báhoň, ktoré vyrábalo v prednej časti poistky a do druhej časti boli nasťahovaní nevidiaci z celého Československa. Kláštor v Spišskom Štvrtku sa využíval ako domov pre dôchodcov pre staré a mentálne narušené ženy. Kláštor minoritov v Poprade – Strážach slúžil ako škola, materská škola a detské jasle, poľnohospodárske učilište zase komunisti zriadili v kláštore a provinciálnom dome sestier Božského vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi. “V kláštore redemptoristov v Podolínci, ktorý najprv slúžil ako sústreďovací kláštor pre rehoľníkov a rehoľníčky, bola zriadená osobitná škola pre zaostalé deti, prevažne rómskeho etnika,” doplnil Dlugoš. Kapitulský kláštor slúžil dokonca ako archív štátnej bezpečnosti pre celé Československo.
Až v roku 1968, počas tzv. dubčekovského odmäku, mohli byť rehoľní a diecézni kňazi zaradení opäť do pastorácie. Rehole sa však podarilo obnoviť až po revolúcii v roku 1989. “Postupne, s ťažkosťami boli v roku 1991 kláštory vrátené cirkvi, samozrejme, v dezolátnom stave. Ostatný cirkevný majetok bol sčasti vrátený v roku 1994, to sa týka napríklad cirkevných škôl, avšak nie všetkých. Niektoré boli zbúrané alebo slúžili na iné verejné účely. Do väčšiny kláštorov, ktoré boli vrátené cirkvi, sa vrátili aj rehoľníci a mnohé z nich slúžia na ten istý účel ako predtým,” doplnil Dlugoš s tým, že je dôležité si tieto udalosti pripomínať. Komunisti podľa neho zatvárali kňazov jednak pre to, že sa ich báli, okrem toho ich ideológia bola založená na ateistickom myslení, ale aj pre majetok, ktorý cirkev mala.
Akcia K, známa tiež ako Barbarská noc, sa odohrala v noci z 13. na 14. apríla 1950 a namierená bola proti šiestim reholiam – baziliánom, františkánom, jezuitom, saleziánom, tešiteľom a redemptoristom. Prepadnutých bolo 56 kláštorov. “Komunistom sa síce nepodarilo cirkev zničiť, ale ich Akcia K a 40 rokov ateizácie po nej má svoje následky. Dosiahli veľmi veľa, pretože sa zmenili hodnoty ľudí a kňaz je často dobrý už len na to, aby pochoval mŕtvych,” uzavrel Dlugoš.
ml
.JPG)
.jpg)
.jpg)
