Môj profil 
Predplatné
Slovensko 3. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Na plánované stretnutie sa radi dobre pripravíme, či už ide o stretnutie s priateľom, pracovné stretnutie alebo akékoľvek iné. Vyberieme si vhodné oblečenie, premyslíme si, o čom budeme hovoriť. Dámy sa rady pekne nahodia, aby urobili dojem. Aj náladou sa snažíme prispôsobiť tomu, aký charakter bude stretnutie mať. Môžeme to nazvať aj psychickou prípravou.
Potom sú aj stretnutia neplánované, na ktoré pripravení nie sme. Niektoré potešia, vyvolajú eufóriu, alebo nás prinútia zamyslieť sa, hľadať nové riešenia. Tie neplánované stretnutia, o ktorých sme vopred nemohli vedieť, sú možno viac spontánne, prípadne aj nemusia byť, ak nás odrazu zavolá šéf a oznámi niečo, čo sme vôbec nečakali. Keď nie sme pripravení, núti nás to improvizovať, môžeme byť v strese a pod tlakom nečakaných emócii sa stane, že zareagujeme nesprávne. A to nás potom trápi a mrzí.
Iné je uvoľnené stretnutie s človekom, ktorého sme dlhší čas nevideli a odrazu sa objaví pred nami na ulici. Spontánna radosť tiež uvoľní nečakané emócie, ale v tomto prípade skôr tie príjemné, ktoré si vyčítať určite nebudeme.
Takto si môžeme pospomínať na veľa stretnutí, ktoré sme v živote absolvovali – plánované, náhodné, priateľské či menej príjemné. Každé stretnutie v nás zanechalo niečo iné. Istým spôsobom nás každé niekam posunulo. Aj bez toho, aby sme si to uvedomili.
A v tom návale každodenných stretnutí stretáme aj niekoho veľmi blízkeho, bytostne blízkeho. Občas si ho všimneme a venujeme mu krátky čas, niekedy ho cielene prehliadneme a tvárime sa, že sme si ho nevšimli. Ale niekedy nás prekvapí tak, že už nie je možné si ho nevšimnúť, nedá sa obísť ho, otočiť sa mu chrbtom. Vytrvalo stojí pred nami a pozerá nám priamo do očí, s otázkou, s výčitkou, s rozhorčením, alebo aj s úsmevom, radosťou…už ako sa pritrafí…stretám seba samého.
Veruže, niekedy ten pohľad do svojich vlastných očí neustojíme. Stane sa, že nemáme pochopenie pre seba samého. Máme si čo vysvetľovať…ospravedlňovať sami pred sebou, klásť si dookola otázku, na ktorú si nevieme odpovedať. Tieto stretnutia so sebou samým nás vedia riadne prekvapiť. Vyvolajú vlnu emócii, ktoré by bolo najlepšie spracovať u seba a nie vylievať ich na nič netušiacich ľudí okolo…
Stretnúť takto seba samého rozhodne nie je na škodu. Ak narazím na svoju vlastnú chybu a pritom som žil v presvedčení, že som neomylný, mám možnosť spoznať tú ľudskú časť seba. Ako inak by sme spoznávali seba samých? Samozrejme, existujú aj príjemné prekvapenia s otázkou – wau, to som ja?
Z takýchto neplánovaných stretnutí so sebou samým by bolo fajn urobiť stretnutia plánované a cielené. Dotýkať sa svojich vlastných myšlienok, emócii, činov… Hľadať ich dôsledky. Hľadať, prečo mám seba samého rád alebo prečo sa neviem prijať taký, aký som. Skúmať, čo môžem ovplyvniť svojimi rozhodnutiami a kde je lepšie zrieknuť sa svojich riešení.
Pravdou je, že nikto nie je zodpovedný za to, či budem šťastným človekom. Táto zodpovednosť je na mne. Pri plánovanom stretnutí so sebou samým možno veľa pochopiť, objaviť a zmeniť – predovšetkým na sebe samom, veď o nás je reč. Tak si také stretnutie skúsme naplánovať. Napríklad ako romantické rande. Prečo nie?
Určím si čas, miesto, porozmýšľam, ako sa na túto príležitosť oblečiem a o čom budem hovoriť. Je to rozhodne lepšie, ako dlhodobo sa obchádzať a jedného dňa stretnúť niekoho, kto sa až podozrivo na mňa podobá, ale vyvoláva vo mne pocit, že niekým takým by som teda rozhodne nechcel byť…až kým si uvedomím, že to som ja.
Žiť sám so sebou v mieri, v láske a v sebaprijatí je dobrým základom pre všetko, čo robíme, pre vzťahy, ktoré budujeme, pre snahy, do ktorých investujeme svoju energiu. Poobzerajte sa okolo seba, koľkí ľudia zlyhávajú práve na úrovni seba samého. Istotne takých poznáte a nemyslím si, že by ste chceli byť ako oni. Máme totiž na viac. Máš na viac. Tajomstvo je ukryté v tebe samom. Tak kedy dáš prvé rande?
Mária Čapáková
.jpg)
