Hoci program Apollo na naše podmienky nesedí, Draxler ho použil ako ilustráciu: “Nedávno uplynulo výročie prvého pristátia na Mesiaci. Už v čase tejto misie sa veľa ľudí pýtalo, načo je to vlastne dobré. Jeden zo šéfov na to odpovedal historickým príbehom. Viete, pred niekoľko sto rokmi bol jeden šľachtic. Dával peniaze aj na charitu. Ale okrem toho platil svojim remeselníkom, aby skúšali, ako čo najlepšie vybrúsiť a vyleštiť sklo do šošovky. A kým svojou charitou tiež pár ľuďom pomohol, v skutočnosti mikroskop, ku ktorého vynálezu prispel (nevedomky, jeho len zaujímalo, ako veľmi sa dá niečo pod sklom zväčšiť) zachránil nepomerne väčšie množstvo ľudí. Miliardám zlepšil život. Pretože vďaka mikroskopu sme prišli napríklad na mikróby, čo to je a čo to robí. A ako sa proti niektorým z nich brániť, od očkovania po pasterizáciu.”

Podobne to bolo aj s programom Apollo, argumentuje Draxler: “USA získali stratenú prestíž. Ale program mimoriadne výrazne prispel aj k rozvoju techniky a prírodných vied na amerických univerzitách, ktoré sa v tomto období výrazne vzdialili zvyšku sveta (ak hovoríme o skupine tých špičkových). A okrem toho priamo z Apolla pochádza kopa vynálezov, ktoré využívajú stámilióny ľudí po celom svete. Od teflónu (napríklad panvice, ale aj ochranné obleky) cez sklokeramiku (dnes častá napríklad v kuchyni). Ale aj oveľa kľúčovejšie veci. Integrovaný obvod bol vynájdený už pred Apollom, ale práve vesmírny program dramaticky pomohol výrobe čipov (v 60. rokoch až 60 percent z nich odoberala NASA). Moderné počítačové programovanie sa tiež rozvinulo práve vďaka procesu pristánia na Mesiaci, ktoré nebolo možné prístrojovo zvládnuť dovtedajšími technikami.”

Vedľajšie produkty ambicióznych vedeckých projektov ľudia, ktorí sa pýtajú, či bude kvôli nim chlieb lacnejší, nevidia, ale každodenne používajú: “Širší dopad vesmírnych programov potom viedol k vynálezu počítačovej tomografie, viacerých druhov tepelnej izolácie dnes bežne používaných na izolovanie domov, LED žiariviek, kamier dnes používaných v telefónoch (extra malé), nepoškriabateľných šošoviek, instantných pokrmov, moderných systémov čistenia vody, ušných teplomerov, peny s pamäťou, atď., atď. V širšom kontexte medzi spinoffy Apolla možno zarátať kvartzové hodinky, automatické srdcové defibrilátory, moderné pacemakere, modernú obličkovú dialýzu, a podobne. Hlavný hospodársky dopad vesmírnych programov bol však práve v digitálnych technológiách: počítačovom programovaní a vynáleze internetu (pôvodne americký vojenský projekt pre vesmírny program).” Tu si dovolíme odporovať, téza, že internet vynašli v USA patrí medzi urban legends. Protokol HTTP vznikol na pôde CERNu pre potreby európskych vedcov. Američania sa toho potom chopili a zaslúžili sa o jeho všeobecné rozšírenie.

Draxler poukazuje na ďalší nezamýšľaný výsledok projektu Apollo, na výhodu, ktorú ním americké hospodárstvo voči tomu sovietskemu získalo: “Kým v 60. rokoch sa americké a sovietske hospodárstvo v mnohom podobalo (výroba ocele, výroba automobilov, výroba vysávačov či kobercov, šatstva), akurát v USA bola produkcia nepomerne rôznorodejšia, koncom 80. rokov to už vyzeralo celkom inak. Sovieti stále bežali na oceli a plastoch, Američania dostali do bežných firiem a domácností obrovské kapacity výpočtovej techniky, a s ňou kopírky, prvý internet a podobne. Dokázali rýchlo modelovať procesy tam, kde Sovieti na testovanie materiálov, komponentov, motorov a podobne museli postupovať oveľa starodávnejšie. Sovietsky blok sa snažil dobiehať, mal napríklad kopu chytrých programátorov, ale celkovo to bolo čoraz zúfalejšie. Ako u nás – “naše” československé počítače, ako známe PP06, vznikli reverzným inžinieringom z tých amerických. Hoci aj Sovieti mali, prirodzene, kopu zaujímavých vynálezov, ku ktorým dospeli počas vesmírneho programu, kvôli charakteru ich hospodárstva to zďaleka nemalo taký rozvojový dopad.”

Američania získali programom Apollo svoje víťazstvo v kozmických pretekoch, ale, ako upozorňuje Draxler, to nebolo jedinou výhrou: “Samozrejme, Apollo malo aj ten význam, že USA dobehli Sovietov vo výskume vesmíru. Hoci Sovieti ďalej predstavovali dychberúce veci (Lunochod, prvá stála stanica na orbite, prvý kompletne autonómny let raketoplánu), Američania (a s nimi zvyšok Západu) už boli schopní robiť niektoré veci, na ktoré napríklad Sovieti nevedeli tak efektívne dosiahnuť (družíce letiace na veľmi vzdialené planéty a neskôr mimo hraníc Slnečnej sústavy, zostavenie obrovského teleskopu na obežnej dráhe…). Ale ten hlavný materiálny dopad bol hospodársky.”

Ako použiť závery z toho, čo Apollo Američanom dalo? Či sa azda máme v tom opičiť po USA? Draxler píše: “Malé krajiny to majú ťažšie v tom, že nemôžu robiť samé takéto “veľké projekty”. Musia na nich s niekým spolupracovať. Ale princíp je dosť podobný. Ak rozumne podporujete rozvoj ľudskej zvedavosti a schopností (od matematických po rôznorodo analytické, od bohatých vedomostí v biológii či fyzike po špičkových odborníkov na lingvistiku či sociológiu), ono to nakoniec zvyčajne má aj nejaký výrazný materiálny dopad. Nemal by byť ten hlavný. Na Kennedyho výzve k programu letu na Mesiac bolo cenné najmä to, že sa neuchýlil k takýmto plytkým kalkuláciám (ako sa z toho najeme). Bola to výzva vo veľkom štýle: porazili nás (Sputnikom a letom prvého človeka do vesmíru) ale my máme na to, aby sme sa zorganizovali a ukázali, čo v nás je. Aj sebe samým. A pre ľudstvo – siahneme na Mesiac. Bola to výzva štátnická, rytierska, humanistická, dobrodružná, odvážna. Bohužiaľ, jeho nasledovníci už takí neboli. V 70. rokoch sa o vesmírnom programe čoraz viac začalo hovoriť ako o príliš drahom. A let na Mesiac bol naozaj šialene drahý: v prepočte na dnešný kontext stál 328 miliárd dolárov. A po páde dvoch raketoplánov začali byť takéto kalkulácie čoraz viac zvýrazňované.”

Z programu Apollo si podľa Draxlera možno vziať aj iné ponaučenia: “Apollo nebol zďaleka najdrahším federálnym programom. Bailouty finančných inštitúcií v roku 2008 stáli 750 miliárd, skoro to isté, ako celá Vietnamská vojna. Invázie do Iraku a Afganistanu stáli spolu 2500 miliárd dolárov (a odrazili sa v extrémne dobrých zárobkoch amerických zbrojných firiem). A vôbec, iróniou je, že práve silné zúčtovníčenie verejných financií, keď sa výdavky musia úzko zdôvodniť nejakou CBA (cost-benefit analysis), viedlo k tomu, že vlády peniaze skôr prejedia, ako by ich dali na niečo, čo vedie k radikálnemu rozvoju spoločnosti. Pekne to opisuje ekonómka Mariana Mazzucato v knihe Mission Economy, z ktorej sú aj vyššie uvedené príklady dopadov programu Apollo. My by sme mali byť ako Američania za Kennedyho a menej ako tí za Busha (či Obamu alebo Trumpa a Bidena).”

Konečne Draxler točí kormidlo úvahy na domácu pôdu: “Nehovorím o zbrojárstve (ktoré takmer nemáme). Ale o investíciách do veľkých programov v prospech objavovania, v prospech ľudstva, v kontraste s programami, ktoré len prejedajú peniaze. Alebo ako Rusi. Tam sa zvlášť v ostatných desiatich rokoch výrazne rozvíjajú federálne programy na podporu vedy. V niektorých regiónoch síce stále chýba poriadna základná infraštruktúra, ale majú tam moderné campusy, laboratóriá. Pretože vedia, že to je cesta vpred. U nás je to ťažšie tým, že z hrdosti na vlastnú zaostalosť je niečo ako národná doktrína.”

Draxler končí optimisticky: “Máme slušne vybudovanú základnú bázu pre vedu, a napriek frfľaniu na školstvo, stále často veľmi slušne vybavených absolventov. Aj sa to prejavuje, Bratislava má nie práve málo vysoko inovatívnych firiem a potenciál stať sa významným európskym centrom moderných technológií (v spolupráci s mestami inde na Slovensku). Chce to len maličkosť: príčetnú vládnu politiku. Výraznú podporu v organizovaní niektorých aktivít výskumu, inovatívneho podnikania. A školstva. Tak skoro to asi nebude, ale niektorí z nás sa pokúsia napriek ťažkostiam ten moderný, vysoko ľudský, dobrodružný, objaviteľský duch v krajine predsa len do budúcna podporiť. A možno raz niekto odtiaľto významne prispeje k objavovaniu vesmíru či hĺbok oceánu, blysne sa nejakými chytrými vynálezmi, alebo príde na niečo, na čo nikto doteraz neprišiel, od dekódovania niektorého zo starých písiem a jazykov, po nejaký dychberúci objav vo fyzike. Spolu s umením je to to najtrvácnejšie, čo môže nejaký kus zeme, ak chcete, krajiny, tvoriť. Treba sa zapojiť.”

Avšak také márne to naozaj nie je. Slovensko má špičkových fyzikov, ktorí robia svetovú vedu, zapojilo sa do projektu modulárnych reaktorov, zúčastnilo sa stavby miniatúrnych družíc Zeme, máme výsledky aj v lekárskom výskume či výskume nových materiálov. V tvorivej kapacite národa chyba nie je. Ovocie z týchto stromov poznania však príliš často oberajú zahraničné firmy.

Prečítajte si tiež:

• Bonifikáciu úrokov schválime na prvom zasadaní vlády a znovu zavedieme bankový odvod, sľubuje bankárom Fico
• Kandidujúce strany majú čas do 21.8. delegovať členov volebných komisií
• Dovoz poľnohospodárskeho odpadu z Ukrajiny pokračuje, hovorí Becík. Žiada embargo