Bratislava 11. januára 2022 (HSP/Foto:Archív)
Tento článok si spolu s ďalšími zaujímavými článkami môžete prečítať v tlačenom špeciáli Hlavných správ, ktorý vyšiel tesne pred koncom roka. V internetovom vydaní ho prinášame ako bonus pre našich predplatiteľov. Predplatiť si Hlavné správy môžete tu
Na veľvyslanectve Srbskej republiky v Bratislave sme sa stretli s veľvyslancom Momčilom Babićom. Zhovárali sme sa o minulosti aj prítomnosti Srbska a srbského národa, ktorý je mentalitou, históriou i vzájomnými vzťahmi veľmi blízky nášmu národu. Dotkli sme sa aj témy, ktorú nikdy nemožno obísť – Slovákov žijúcich v srbskej Vojvodine. Ambasádor je presvedčený, že najlepšie priateľské vzťahy má Srbsko práve so Slovenskom.
V civilnom živote ste profesorom na Lekárskej fakulte Belehradskej univerzity. Ako ste sa ocitli v diplomatických službách?
Je to otázka afinity. Na fakulte som prednášal zdravotnícku politiku a verejné zdravie. Bol som na viacerých miestach sveta na študijných pobytoch, napríklad v USA a v Rusku. Odjakživa ma však zaujímala aj politika vrátane zahraničnej. Rovnakým príkladom ako ja je americký veľvyslanec v Tanzánii Donald Wright, expert na zdravotnícku politiku a verejné zdravie, čo ma veľmi teší.
Narodili ste sa v Peći v oblasti Kosova a Metochije. Je to kraj, kde sa odohrali a stále odohrávajú pre Srbov bolestivé udalosti…
Áno, som priamym svedkom mnohých takých udalostí. Samozrejme, v tomto smere máme svoju jasnú víziu. Hovorí o tom, že nemôže byť ani reči o uznaní Kosova. Nemôžeme sa zriecť svojej histórie. Tí, ktorí to spôsobili, sú zodpovední za špirály násilia, ktoré sa občas rozbiehajú. To sú tzv. konflikty nízkej intenzity. Bombardovali nás, pokúšali sa nás ponížiť tým, že nám zatýkali našich prezidentov, generálov, za spoluúčasti niektorých našich ľudí. Je to smutný príbeh. Nikdy však nepristaneme na to, aby Kosovo a Metochija boli albánske, to sa nestane.
Kosovo má v srbskej histórii významné miesto…
Áno, v Kosove bol vytvorený srbský štát, tam bolo sídlo patriarchátu. Ako chlapec som sa hrával na dvore niekdajšej budovy patriarchátu. Mimochodom, pred 300 rokmi odtiaľ patriarcha Arsenije Crnojević odišiel aj so svojím ľudom, pričom ich kroky smerovali na Slovensko, do Komárna. V Komárne bolo dočasné sídlo srbského patriarchu – s tým súhlasil viedenský dvor. Bol tu boj o zachovanie kresťanskej Európy proti invázii. Takže pôsobil ako patriarcha v Komárne.
Aká je budúcnosť Kosova? Zostane staus quo?
Je to zložitá otázka. My vieme, že zmrazené konflikty nie sú dobrým a trvalým riešením. Pozrime sa na Cyprus, tam je tiež zmrazený konflikt. Turecko vyvolalo inváziu, ospravedlňujúc ju svojimi záujmami a ochranou svojich krajanov.
Keď sa však pripojí Kosovo k Albánsku, potom už zrejme nebude cesty späť…
To je veľmi dôležitá otázka. Sú si vedomí toho, že Kosovo sa nikdy nestane členskou krajinou OSN, pretože my máme isté garancie, že sa tak nestane. Teraz sa orientujú na zjednotenie Kosova a Albánska. To je, samozrejme, absolútne neprijateľné. Veľmi nás však zaujíma, ako budú reagovať veľmoci, najmä západné veľmoci, pretože bude potrebné, aby reagovali čím skôr. Jedného dňa možno budeme v Európskej únii žiť a spolupracovať. Možno je naozaj riešením vstup do Európskej únie všetkých zúčastnených. Potom by to upokojilo vzájomné spory. Na vašu otázku v tejto chvíli neviem poskytnúť jasnú odpoveď.
V prípade Kosova sa flagrantne pošliapalo medzinárodné právo, no ako suverénny štát ho uznalo množstvo krajín sveta…
Keď sa búrajú zavedené medzinárodné právne zvyklosti, potom sa všetky hranice relativizujú. Kto má o to záujem? Môže to vyhovovať iba tým, ktorí si myslia, že majú tú silu, aby kreslili nové hranice. Medzinárodné právo je založené na rôznych medzinárodných dokumentoch a dohodách. A je veľmi dôležité, aby sa všetci tohto práva pridŕžali.
Srbi bojovali vo vojne proti USA. Ako teraz prežívajú ten obrat, ktorý museli urobiť, keďže chcú ísť do Európskej únie a v podstate potrebujú spolupracovať so Západom?
Ťažko. My sme bojovali s Turkami päťsto rokov, s Nemcami sme bojovali v dvoch ťažkých vojnách. Tretina obyvateľstva zahynula v 1. svetovej vojne, v 2. svetovej vojne to nebola tretina, ale bolo to takisto veľmi vysoké číslo. Napriek tomu sa dnes snažíme hľadať spoločné záujmy. Pre nás, čo sme zaťažení históriou – a ja patrím medzi nich – je to oveľa ťažší proces ako u tých, ktorí históriu nevnímajú tak bytostne a hovoria, že nie je až taká dôležitá. Takže do Srbska dnes prichádzajú tureckí investori. Majú disponibilný kapitál, kupujú firmy, fabriky, výrobky. My hovoríme, že s Tureckom máme momentálne naše vzťahy na historickom maxime. Nemecké firmy sú najväčším investorom v Srbsku a takisto aj obchodným partnerom. Nepozeráme sa na nich ako na bývalých nepriateľov, ale ako na budúcich spojencov. Rovnako hovoríme, že aj s Maďarmi máme naše vzťahy na historickom maxime. Samozrejme, mali sme vojenské konflikty, ale nájdeme aj veľa pozitívnych príkladov. Život musí ísť ďalej.
Srbsko sa nachádza akoby na rozhraní západného a ruského vplyvu. Ako to vnímajú ľudia v Srbsku?
Medzi tými, čo sa zasadzujú o bližšie vzťahy s Ruskom a Čínou, a tými, ktorí podporujú vstup do Európskej únie a spoluprácu s krajinami EÚ, sú časté a dosť silné rozbroje. Jedni druhých nazývajú zradcami, politické vzťahy sú napäté. Musíme však nájsť kompromis. Európska únia predstavuje zatiaľ najúspešnejší mierový projekt v histórii Európy. Odkedy bola vytvorená, stratili sa významnejšie politické konflikty. Jediný problém vznikol vtedy, keď sa Clintonova americká administratíva rozhodla bombardovať Srbsko. Samozrejme, to neznamená, že únia je dokonalá. To ani zďaleka, je nevyhnutné ju zdokonaľovať.
V poslednom čase Srbsko dosahuje slušné hospodárske úspechy, za pomoci zahraničného kapitálu obnovuje krajinu. Investície však neprúdia len zo Západu…
Áno, náš prezident otvoril za posledných šesť rokov viac ako 220 fabrík so zahraničnými investíciami. V súčasnosti budujeme sedem úplne nových diaľnic. Zaznamenávame aj významné politické úspechy. Pri príležitosti 60. výročia založenia Hnutia nezúčastnených krajín prišlo do Belehradu vyše sto delegácií z Ázie, Afriky a iných častí sveta. Boli obnovené staré priateľstvá s ázijskými a africkými krajinami. Musíme si vážiť samých seba, musíme byť hrdý národ. Nemôžeme prijať diktát niekoho, kto nám bude hovoriť, že ak sa chceme jedného dňa stať členskou krajinou Európskej únie, musíme vypovedať svoje vzťahy s Ruskom a Čínou. Veď samotná EÚ významne spolupracuje s Čínou i Ruskom. Nedávno Nemci a Rusi dokončili spoločný megaprojekt – plynovod Nord Stream 2. Takže sme tu svedkami politiky dvojakých štandardov. Sme na seba hrdí, že sme si zachovali sebaúctu: dávame jasne najavo, že sa nenecháme podceňovať a ponižovať. Na druhej strane si uvedomujeme, že ako členský štát budeme musieť harmonizovať svoju politiku s úniou. Bude to pre nás zložité v prípade, ak sa rozhodnú naďalej ponechať v platnosti sankcie proti Ruskej federácii. Som presvedčený, že by mali byť rýchlo zrušené, keďže škodia všetkým.
Neobávate sa, že po vstupe do Európskej únie bude národný štát oslabený a jeho suverenita obmedzená? My na Slovensku niekedy dosť negatívne pociťujeme diktát Bruselu…
Priznám sa, že nás to vopred frustruje. Sú u nás aj veľkí eurofanatici. Ja osobne som konzervatívec, v mladosti som bol skôr ľavičiar. Často spomínam v tejto súvislosti Churchillovu maximu, že kto nebol v mladosti ľavičiar, nemá srdce, a kto na staré kolená nie je pravičiarom, ten nemá v hlave mozog… Európska únia sa musí zmeniť – momentálne je v mnohých smeroch impotentná.
V čom sa musí zmeniť?
Mám niekoľko návrhov, ktoré by som mohol ponúknuť. Sú veľmi radikálne, ale aj veľmi progresívne. Čo by bolo treba urobiť? Napríklad zmeniť pozíciu hlavného mesta – už by to nemal byť Brusel, ale dajme tomu Viedeň. Habsburgovci nás napadli, v hlavách mnohých Srbov sú veľkými nepriateľmi, ale na druhej strane vytvorili aj úspešný štát, Rakúsko je dodnes stabilná krajina aj vďaka dedičstvu Habsburgovcov. Belgicko je nestabilný štát. Ako môžeme budovať hlavné mesto v nestabilnej krajine, ktorá sa môže eventuálne rozpadnúť? Belgicko sa k nám správa priateľsky, čo si vážime, ale realita je taká, ako som povedal. Potom treba zmeniť mechanizmy trestania, stimulácie, financovania. V niektorých smeroch sa Európska únia musí federalizovať, ale nie tak, aby to narušilo slobodu národov. Určite sa dá urobiť kompromis. Napríklad, keď ide o zahraničnú politiku, únia by mala byť jednotná. Dnes nie je.
Aké sú dnes vzťahy Srbska s Chorvátskom? V minulosti boli veľmi komplikované…
Srbi a Chorváti majú k sebe blízko. Napríklad neexistuje jediné slovo, ktoré by som Chorvátovi nerozumel. Súčasné vzťahy však nie sú príliš dobré. Domnievam sa, že ide o zvonka živený konflikt. Nie je to výsledok prirodzenej neznášanlivosti, ale indukovanej. Nacionalizmus sa vytvára a zneužíva na mocenské účely, výpady sú často bezdôvodné. Napriek všetkému naši ľudia radi cestujú do Chorvátska na dovolenku. Chorváti zasa chodia do Belehradu a páči sa im to, čo tam môžu zažiť. Na oslavy Nového roka k nám každoročne prichádza zhruba 20-tisíc Chorvátov. Vzájomný obchod sa vyvíja dobre, nie sú tam nijaké vážne problémy. Veríme, že to bude lepšie. Treba rokovať, hovoriť medzi sebou, hľadať porozumenie a potom sa nájdu riešenia. Jedným z pozitívnych výsledkov je, že Chorváti podporujú náš vstup do EÚ.
Ste autorom 25 kníh a učebníc a 260 vedeckých prác. Vieme, že obdobie lockdownov počas pandémie ste vo voľnom čase využili na písanie svojej novej knihy s názvom Zázračné Slovensko, v ktorej s veľkými sympatiami hovoríte o našej krajine.
Vzťahy Srbov a Slovákov sú bohaté a historicky dané. Obom našim národom chceli nepriatelia zničiť štátnosť, vygumovať nás ako etnikum, potláčali akýkoľvek národnooslobodzovací boj. Chvalabohu, prežili sme to a zachovali sme sa. A mali by sme jedni druhých podporovať. Slovenskej republike sme veľmi povďační za to, že nás podporuje na ceste do Európskej únie. Ale najdôležitejšie zo všetkého je, že podporujete našu územnú celistvosť a medzinárodné právo, že ste odmietli uznať Kosovo. Aj to prispelo k tomu, že k Slovákom majú Srbi pozitívne emócie. Často hovoríme, že Slovákov a Čechov máme najradšej zo všetkých národov. Ale Česi z toho trochu vypadli, po tom, ako uznali nezávislosť Kosova. Je to pre nás veľmi zásadná otázka, aj čo sa týka emócií.
Ako by ste charakterizovali váš vzťah k Slovákom?
So Slovákmi som v kontakte dlhé roky a mám k nim vrúcny vzťah. Máme podobnú mentalitu, rozumieme si. Veľakrát som navštívil Kovačicu, mám tam priateľov. V Belehrade žije okolo dvetisíc Slovákov a s mnohými mám výborné vzťahy. Vo Vojvodine počet Slovákov trochu klesá, mnohí sa vracajú sem, do vlasti ich predkov. Nevedia si nájsť zamestnanie, platy sú nízke, hoci teraz o čosi vzrástli. Na Slovensku sú zhruba dvojnásobné mzdy ako v Srbsku. Tu v Bratislave sa cítim ako v svojej vlasti, stretávam ľudí, bežných Slovákov, rozprávam sa s nimi, napríklad na známom trhovisku na Miletičovej ulici alebo inde. Je to symbolické, veď Miletić bol srbský tribún z Vojvodiny.
Slováci sa k nám zo Srbska sťahujú natrvalo?
Naša krajina umožňuje, aby Slováci zo Srbska, keď sa rozhodnú prijať slovenské občianstvo, nestratili srbské občianstvo. Všimol som si, že Slováci nepredávajú svoje majetky v Srbsku. Držia si ich v svojich rukách, občas ich navštevujú. Žijú na Slovensku, ale obhospodarujú svoje majetky v Srbsku. Takže si myslím, že neodišli natrvalo a budú žiť striedavo tu i tam.
Srbi boli vždy veľmi hrdý a bojovný národ, ktorý sa nedal len tak zlomiť nepriateľom. Zostane ním aj naďalej?
My musíme v prvom rade chrániť samých seba – pred „novým svetovým poriadkom“, alebo ako nazvať tieto veci. Sme malá krajina, svoj dom sme postavili naprostred cesty, takže často sa objavia cudzinci a chceli by nám náš dom zrútiť. Pred 500-600 rokmi to boli Turci, potom Nemci, potom Američania. Najťažšie nám bolo, keď nás bombardovali Američania. Ja osobne mám veľmi rád Ameriku. Bol som totiž na amerických univerzitách, vládne tam veľká sloboda, aj čo sa týka rozhovorov, môžete si tam povedať čokoľvek bez dôsledkov. Ale to je, samozrejme, čosi úplne iné ako americká vláda. Napríklad v roku 1944, keď sa vojna chýlila ku koncu, západní Spojenci, Američania, bombardovali Belehrad, a to bolo najväčšie bombardovanie – väčšie, ako keď nás bombardovali Nemci. Chceli zabiť Nemcov a pobili Srbov. Belehrad bol v svojej dvojtisícročnej histórii 47-krát ostreľovaný, napriek tomu sa zachoval a dnes je to veľmi pekné mesto.
Róbert Sopko, Ladislav Kováčik