Mikloš: Slovensku chýba aktívna migračná politika. Myslíte si aj vy, že to je presne to, čo nám chýba ku šťastiu?

Bratislava 29. mája 2021 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian, Pixabay, TASR-Martin Baumann)

Slovensku chýba všeličo: more, atómové ponorky, tučniaky aj cholera. Podľa slovenského ekonomického gurua Ivana Mikloša nám chýba aj aktívna migračná politika, vraj aby sme pomocou nej zmiernili problém starnutia populácie

Prišiel boháč za chudobným človekom do jeho starého, ošarpaného domu a hovorí mu:

‒ Keď mi dáš tento dom, sľubujem ti, že ho prepychovo zrekonštruujem.

‒ Ale keď ti ho dám, kde budem bývať ja a moja rodina? ‒ spýtal sa chudobný človek.

‒ No, chvíľu budete musieť vydržať v tej šope za domom, kým sa dom bude opravovať, a potom sa uvidí, ‒ chlácholil ho boháč.

A tak sa chudobný človek nechal prehovoriť. A naozaj, boháč svoj sľub splnil, čoskoro sa z ošarpaného domu stala nádherná vila, najkrajšia v okolí. Mala zdobenú fasádu, schodištia so sochami levov, balkóniky, vežičky. Pri vile vyrástla prekrásna záhrada s všakovakými kvetmi a vzácnymi drevinami, altánkom, lavičkami, fontánkami a jazierkom, v ktorom plávali krásne červené rybičky. Jediné, čo tú krásu špatilo, bola tá stará šopa tam celkom vzadu.

Keď už bolo všetko hotové, opýtal sa chudobný človek boháča, do ktorej izby sa môže aj s rodinou nasťahovať.

‒ Nedaj sa vysmiať. Myslíš si, že som minul toľko peňazí nato, aby sa mi v dome rozťahovali akísi žobráci? Buď rád, že máte kde bývať, ‒ odbil ho boháč.

Prešiel nejaký čas a boháčovi čoraz viac klala oči stará šopa, ktorá jediná špatila krásnu záhradu pri jeho parádnom dome. Až to jedného dňa už nevydržal a dal šopu zvaliť.

‒ A kam teraz máme ísť, keď si nám zbúral strechu nad hlavou? ‒ opýtal sa chudák.

‒ Do toho mňa nič nie je. Sám vidíš, že tu pre teba viac miesto nie je. Practe sa odtiaľto a už sa tu viac neukazujte! ‒ povedal boháč a chudáka so ženou a deťmi z domu vyhodil.

Čo iné ostávalo chudobnému človeku? Odsťahoval sa aj s rodinou pod most. A odtiaľ potom zvykol hľadievať na svoj niekdajší dom. Napriek tomu, že ten dom bol naozaj krásny, chudobný človek vždy pritom bol akýsi smutný…

Aké ponaučenie plynie z bájky?

Uhádnete, prečo bol chudák taký smutný, hoci jeho bývalý dom bol najkrajší v celom okolí? Áno, vy ste na to prišli. Použili ste logiku. Ale predsa je medzi nami veľa ľudí, a možno dokonca väčšina (!), ktorí tejto, hoci pomerne elementárnej logike akosi nerozumejú, pokiaľ ide o náš štát, náš spoločný dom, spoločný majetok päť a pol milióna spolumajiteľov Slovenskej republiky.

My Slováci a príslušníci národnostných menšín, ktorí sme občanmi Slovenskej republiky, sme majiteľmi tejto „nehnuteľnosti“ o rozlohe 49 036 kilometrov štvorcových. A každý človek, každý cudzinec, ktorému my, majitelia, dáme právo stať sa občanom tohto štátu, sa stáva naším spolumajiteľom s rovnakými právami, aké majú všetci ostatní spolumajitelia.

Prosím, nenechajme sa zmiasť tým, že na rozdiel od bájky o chudákovi a boháčovi, my jednému cudzincovi, ktorý sa stane spolumajiteľom nášho štátu, nedáme celý majetok, ale iba päťmilióntu časť z celku, čo je na pohľad zanedbateľné. Áno, je to zanedbateľné, ak ide o desiatky či stovky ľudí. Ale ak to má byť masový jav… staré príslovie hovorí, že tisíckrát nič umorilo osla (a vidíme, že práve to sa deje so západoeurópskymi oslami).

Ivan Mikloš: chýba nám aktívna imigračná politika

Prečo sa venujeme tejto téme? Pretože je nanajvýš aktuálna a možno je teraz posledná šanca zastaviť proces, ktorý sa o sto rokov môže skončiť úplnou zmenou tohto Slovenska, ktoré dnes patrí nám, na Slovensko, ktoré bude patriť potomkom niekoho úplne iného.

Samozvaný guru (alebo kat?) slovenskej ekonomiky Ivan Mikloš nedávno napísal: „Ak by sme hľadali konkrétnejšie jednotlivé opatrenie alebo politiku na zmiernenie problému rýchleho starnutia populácie, tak je to aktívna imigračná politika, ktorú, žiaľ, nemáme vôbec.“ (Viď tu)

Zdá sa, že s podobnou proimigračnou demagogickou propagandou sa budeme stretať čoraz častejšie ako s niečím samozrejmým, a kto sa proti tomu bude ohradzovať, bude považovaný za extrémistu. Preto bude namieste si občas otvorene povedať, ako sa veci majú.

Čo sa skrýva pod nálepkou „aktívna migračná politika“?

Čo vlastne myslí pán Mikloš a jemu podobní pod pojmom „aktívna migračná politika“? Ak by to bol rozumný prístup hospodára, ktorý umožní riadený a dočasný prísun obmedzeného počtu ľudí konkrétnych profesií, aktuálne potrebných pre národné hospodárstvo, tak by nebola taká katastrofa.

Hoci ani to by nemuselo byť príliš morálne. Treba to otvorene povedať. Niekedy sa zdá, ako keby títo ľudia zabudli na tie úplné základy slušnosti, ktoré sa mali naučiť ešte v materskej škole. Nepatrí sa hádzať smeti na trávnik, lebo veď ako by to vyzeralo, keby to tak robil každý. Aj tu sa treba pýtať: aká je to morálka, keď každý, kto má dosť peňazí, si dovolí preplatiť a ukradnúť najlepších ľudí z iných krajín? Toto neokoloniálne odčerpávanie kádrov iným krajinám je čímsi ako pyramídovou hrou s ľuďmi, kde v konečnom dôsledku na všetko dopláca ten posledný v rade.

Ale takéto poňatie „aktívnej migračnej politiky“ by aspoň neznamenalo pre Slovensko ohrozenie jeho kultúrnej, etnickej, náboženskej, civilizačnej, sociálnej stability. Ibaže názov aktívna migračná politika evokuje čosi trochu iné a skúsenosti s určitými politickými silami a ich predstaviteľmi, žiaľ, nabádajú k ostražitosti…

Demografická lož

Doktrína, ktorú hlásajú proimigrační xenofili je založená na predpoklade, že štát si svoju populačnú situáciu nedokáže vyriešiť inak ako imigráciou. Na samom dne tejto sústavy lží je tvrdenie, že ak v nejakej civilizácii klesne priemerná pôrodnosť na jednu ženu pod nejakú kritickú hranicu, tak je tá civilizácia odsúdená na zánik. A odôvodňujú to nejakým výskumom, ktorý to vraj zistil po preskúmaní množstva historických ríš a civilizácií. Ibaže tu, v prekrútenom závere z uvedenej štúdie je ukryté zavádzanie, na ktorom potom stojí celá ďalšia tá pomýlená argumentácia.

Tie ríše totiž nezanikli iba samé od seba, ale spravidla, až na špeciálne prípady, boli zlikvidované inými ríšami: ak nejaká civilizácia z nejakého dôvodu začala (aj demograficky) upadať, začala byť menej vojensky zdatná a podľahla plodivejším a mocnejším ríšam.

Dôvody nižšej plodivosti mohli byť rôzne, ale ak nešlo o trvalé „vybývanie“ územia, ak neuvažujeme o špeciálnom prípade, keď historické ľudské populácie vyhynuli alebo upadli z nejakých genetických, environmentálnych či iných „vis maior“ príčin, dá sa povedať, že neexistuje objektívny dôvod, prečo by v geneticky zdravej a rôznorodej populácii, ako je tá naša slovenská, nemalo dôjsť v určitom momente opäť k pozitívnemu obratu a nárastu pôrodnosti.

Celé milióny rokov v minulosti to tak bolo: dynamika populácií stúpala a klesala podľa vonkajších podmienok. Keď dosiahla strop, vplyvom prirodzených procesov klesla, ale vždy to bolo aj naopak (to je tu podstatné povedať!): ak dosiahla dno, začala zase prirodzene stúpať. S poklesom populácie sa totiž zároveň zväčšuje životný priestor a šanca na expanziu pre ďalšie generácie.

No a potom je tu spomenutý populačný tlak zvonka. A v tom práve spočíva tá zákernosť, ktorú nám zabudli súdruhovia xenofili prezradiť. Áno, aj v minulosti boli cudzinci ochotní sa s nami podeliť o naše územie. Ak išlo o obmedzený počet jednotlivcov, ktorí sa tu asimilovali, tak to vždy bol žiaduci fenomén „osvieženia krvi“ v populácii. Ak však išlo o pokus o masovú kolonizáciu na úkor pôvodného obyvateľstva, naši predkovia si vždy svoj priestor a svoju identitu chránili aj mečom a ohňom. Oni totiž, na rozdiel od nás, chápali, že prepustenie priestoru cudzincom nie je riešením problému pôrodnosti pôvodnej populácie, ale naopak, jej vytlačením, záhubou, genocídou.

Riešenie starnutia populácie alebo genocída?

Hovoria, že naša populácia starne. Áno, priemerný vek populácie sa zvyšuje, keď sa znižuje pôrodnosť. A ľudia ako Mikloš to chcú zmeniť „aktívnou migračnou politikou“. Ale ako presne si to predstavujú? Koľko mladých migrantov bude treba, aby citeľne zmenili demografiu v päťmiliónovom štáte? Keby sme priviezli milión dvadsaťročných cudzincov, znížilo by to vekový priemer populácie len o niekoľko percent. Koľko ich teda bude treba, aby sa Miklošova vízia významnejšie naplnila? Dva milióny? Tri? Päť?

A čo ďalej? Keď sa tu zabývajú, prispôsobia sa miestnym podmienkam, začnú byť aj plodiví tak ako my, teda málo? V takom prípade aký zmysel bude mať ich dovoz? A keď zostarnú, tak bude treba nabrať zase nových, a tak stále dokola? Alebo sa budú aj u nás množiť tak isto ako u seba doma? Tak či onak by to znamenalo, že o pár generácií by nás prečíslili, a to by bol koniec Slovenska, ako ho poznáme dnes. To chceme? Naši predkovia o svojich potomkov bojovali s mečmi, my sa vzdáme budúcnosti našich pravnukov len preto, že nás ktosi straší?

Varujú nás, že keď bude populácia príliš prestarnutá, tak sa o tých starých ľudí nebude mať kto starať, lebo bude príliš málo mladých ľudí. Ibaže pri moderných technológiách, keď už dnes stačí na poľnohospodársku i priemyselnú výrobu len malý zlomok počtu ľudí v porovnaní s počtom pracovníkov, ktorí boli potrební kedysi, aj toto prestáva byť problémom. Naopak, vidíme, že aj pomerne staré populácie niektorých južných štátov EÚ majú stále veľký problém s množstvom neupotrebiteľných nezamestnaných mladých ľudí.

A okrem toho, ľudia sa dnes nielen dožívajú čoraz vyššieho veku, ale čoraz dlhšie sú aj produktívni. Pri čoraz vyššej potrebe vysoko kvalifikovanej práce je čoraz menší dopyt po manuálnej nádenníčine, to rieši robotizácia a digitalizácia, a treba skôr expertízy a skúsenosti: teda to, čo prichádza s vekom.

Životná úroveň ‒ ráta sa aj čistý vzduch a motýle na záhrade?

Tvrdia, že bez dovozu cudzincov sa nám nepodarí udržať životnú úroveň. Toto je asi najzákernejšia z tých manipulácií, lebo nám hrá priamo na city. Vychádza z predstavy, že menší počet ľudí bude musieť živiť veľa starých ľudí. Pravda je omnoho komplikovanejšia, ale v zásade tento vplyv by nebol až taký významný. Veď sa na to pozrime racionálne: v poľnohospodárstve dnes pracuje minimum ľudí, väčšina tovarov sa aj tak vyrába v Číne a väčšinu HDP štátu tvorí pár automobiliek.

Ekonomické modely pána Mikloša a podobných teoretikov vedeckého kapitalizmu sú postavené na (idiotskej) predstave nekonečného rastu. Skutočnosť je samozrejme taká, že ľudia nie sú potkany a štát ani planéta nie sú nafukovacie.

Áno, HDP Slovenska by sa hneď zdvojnásobilo, keby sme sem z cudziny priviezli päť miliónov šikovných robotníkov. Firmy by prinajmenšom zdvojnásobili výkony aj zisky. Pre ľudí ako pán Mikloš a ich kasičky by to boli tie podstatné čísla, ale pre bežného občana je podstatnejšia otázka, či by sa zlepšil každodenný život obyčajných Slovákov. Miklošovci by iste tvrdili, že podľa ich ekonomickej teórie by to bola situácia win-win, teda na prospech všetkým. Lenže zdravý rozum hovorí, že desaťmiliónová populácia Slovenska, to by znamenalo viac ciest, prachu, áut, zastavaných plôch, zápch… a reálne zníženie kvality života, hoci by aj, teoreticky (v praxi by sme o tom mohli pochybovať), boli platy možno vyššie.

Dom je už v skutočnosti plný

Každý rozumný gazda si v minulosti vždy musel veľmi zodpovedne položiť otázku, koľko hladných krkov sa v jeho dome môže uživiť. A podobne by si mal aj každý zodpovedný  štátny „gazda“, zastupiteľ ľudu, či už v role premiéra, prezidenta, kráľa… vedieť odpovedať na jednu z tých úplne najstrategickejších otázok: koľko obyvateľov by mal štát optimálne mať a koľko je už príliš veľa.

Je päť a pol milióna obyvateľov na Slovensku málo? Je to akurát? Alebo je to už viac ako by bolo žiaduce z hľadiska optimálneho životného štandardu tých, ktorí tu žijú?

Logika propagátorov masovej migrácie je jednoduchá: my Slováci plodíme málo detí, v určitých profesiách chýbajú pracovníci. Cudzinci z niektorých častí sveta s plodením problém nemajú, je ich dosť, a preto si od nich nejakých ľudí môžeme vziať, aby u nás pracovali a generovali zisk. Je to sebecký pohľad majiteľov ekonomiky, ktorí bývajú kdesi v závetrí v pekných domoch obohnaných vysokými plotmi, a ktorým je jedno, kto im tie zisky generuje.

Ale my ostatní väčšinou nemáme pocit, že by sme v našej ulici, meste, okrese či celom štáte potrebovali nových spoluobyvateľov. Naopak, mnoho javov v skutočnosti signalizuje skutočnosť, že nás je na Slovensku a v Európe už teraz tak akurát dosť: pôda a bývanie sú už príliš drahé, lebo sú príliš vzácne. Štandard v ktorom žijeme, sociálna politika, hypotéky, kariéra, byty, autá… to všetko je stavané na mieru jednotlivcom alebo malým rodinám a príliš tesné a nepraktické pre veľké rodiny. Všetko tlačí mladých ľudí k tomu, aby mali nanajvýš dve deti, lebo mať detí viac je vnímané ako riskantné, náročné, asociálne.

Globálny pohľad je alarmujúci

A je tu ešte ďalšia vec. Xenofili štandardne uvažujú o imigrácii ako o takej, ktorá bude prospešná, lebo bude znamenať zaplnenie chýbajúcich pracovných pozícií. Teda o príchode tých „boháčov“, ktorí náš spoločný dom zveľadia, takých, ktorí budú plne kultúrne, pracovne a sociálne kompatibilní. Lenže to práve vôbec nemusí tak byť.

Tu totiž treba spomenúť veľmi dôležitú skutočnosť, ktorá dokonca zrejme bude v najbližších desaťročiach, a možno stáročiach, jedným z najdôležitejších faktorov určujúcich budúce dejiny ľudstva: bohaté krajiny, žijúce v miernom pásme, majú populáciu relatívne stabilizovanú, hoci starnúcu, s nižšou pôrodnosťou, zatiaľ čo chudobné krajiny zo subtropického a tropického pásma zaznamenávajú nezvládnutý, raketový nárast populácie.

Každoročne tam pribúdajú rádovo desiatky miliónov ľudí bez vzdelania, majetku, sociálnych a civilizačných zručností, ktorých ich krajiny nevedia uživiť, a ktorí sa budú pokúšať zachrániť si život v bohatých krajinách, najmä v Európe.

Môj dom, môj štát… môj hrad

Môj dom, môj hrad, hovorí staré príslovie. Bývam v ňom ja s rodinou a hoci rád prijímam návštevy, nechcem sa oň s nikým deliť. Toto je uvažovanie pochopiteľné každému, ale je zvláštne, že nie každý už chápe, že podobne sa treba pozerať aj na náš štát, náš spoločný majetok. Stará múdrosť hovorí, že Slovensko sme nezdedili od predkov, ale máme ho požičané od potomkov.

Ak z toho požičaného od budúcich generácií mienia absurdným spôsobom rozdávať západné koloniálne veľmoci ovládané elitami, ktoré sa cítia byť majiteľmi celého sveta, a ktorých sebecká nelojálnosť voči vlastným krajanom ženie celú ich civilizáciu do záhuby, to je smutné, ale je to ich vec ‒ koniec koncov, za svoju koloniálnu a neokoloniálnu minulosť by mali zaplatiť. Nič z toho sa však nemusí týkať nás. Rozhodnutie musíme prijať len my sami. Ešte stále nie je neskoro, ale budíček už zvoní.

Ivan Lehotský