Migračné kvóty sú hnusný podvod. Povie im to v Bruseli konečne niekto priamo do očí?

Bratislava 5. októbra 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Jean-Francois Badias)

Je tu ďalšie kolo boja o kvóty. Teraz nie sú pomenované otvorene, ale úlisne zabalené ako „kompromis“. Doposiaľ Európania salámovej metóde vždy podľahli: podarí sa tvárou v tvár hrozbe konca európskych národných štátov tentoraz odolať?

Z historického hľadiska môžeme Európu rozdeliť na dve časti: bohatšie, západné krajiny „majiteľov“, ktoré v minulosti bohatli na úkor svojich kolónií a dnes bohatnú zo svojich východoeurópskych periférií a neokoloniálnych dŕžav. Majú však problém: sú zaplavené nekontrolovanou, často ilegálnou migráciou z tretieho sveta, ktorá sa evidentne nemieni asimilovať, ale naopak, netají sa svojím cieľom Európu nábožensky a civilizačne zmeniť – čo sa jej aj darí. S jej omnoho vyššou pôrodnosťou je otázkou niekoľkých dekád, kedy tento proces dovŕši a prinajmenšom veľká časť západnej Európy stratí svoj pôvodný európsky charakter.

A potom je tu druhá časť Európy: chudobnejšia, východná, ktorá nikdy nekolonizovala svet, ale naopak, sama je obeťou neokoloniálneho panstva kolektívneho Západu. Tu sú tradičné národné štáty so svojou pôvodnou etnicitou, kultúrou, civilizáciou, náboženstvom, ktoré boli dosiaľ z veľkej časti pred masovou migráciou ušetrené.

Východná Európa nemá historický dlh ako západná voči svojim kolóniám. A na rozdiel od tej západnej, ktorá neustrážila svoje hranice, nenesie ani vinu za to, že navzdory platným pravidlám ochrany spoločného priestoru sem prišli milióny ekonomických votrelcov, ktorí „chcú jesť z európskeho koláča“, lebo im lepšie chutí ako ten, ktorý majú doma. A preto niet absolútne žiadneho rozumného dôvodu, aby aj východoeurópske, z veľkej časti slovanské národy a štáty z falošnej solidarity prijali osud dobrovoľnej záhuby svojej identity, svojich koreňov a nechali sa postupne etnicky, kultúrne, nábožensky vykynožiť.

Tu je dôležité mať na pamäti, že to nie je len o jednorazovom zničení v dôsledku okamžitého genocídneho vpádu miliónov dobyvateľov, ale tak isto aj o „salámovej metóde“, ktorá má úplne rovnaký výsledok – len s tým rozdielom, že by sa proces neodohral za pár mesiacov, ale v horizonte desaťročí, ako sme to videli v Kosove, a ako to v priamom prenose pozorujeme na Západe.

Prvotná príčina? Kolonializmus!

Nedávno sme uverejnili prepis rozprávania Ibrahima Maigu z relácie Infovojna (viď tu: https://www.hlavnespravy.sk/preco-musia-ist-nasi-vojaci-do-mali-ake-vysvetlenie-naznacuje-rozpravanie-ibrahima-maigu/2304648 ). Opisuje v ňom neokoloniálne praktiky západnej veľmoci v jeho rodnej krajine: „V Mali je toľko zlata, že ho netreba ťažiť ani z veľkej hĺbky. Francúzsko postavilo na severe Mali letisko, ťažia naše zlato a priamo ho vozia do Francúzska. To len, keby sa niekto čudoval, prečo má Francúzsko takú ekonomiku: jednoducho preto, lebo kradne.“

Opisuje, ako teroristi organizovaní a sponzorovaní neokolonistami vraždia a vyháňajú domorodé obyvateľstvo z ich územia, kde je nerastné bohatstvo: „Mesto Kidal, ktoré je centrom oblasti, kde je sústredené nerastné bohatstvo, obsadili Francúzi s Tuarégmi a ani malijská vláda tam nesmie vstúpiť bez povolenia prezidenta Macrona. Ale Mali je predsa už od 60. rokov suverénny štát!“

A podobne to je aj v iných krajinách po celom svete, ktoré sú v područí neokoloniálnych veľmocí. Toto je jeden z kľúčov k nazeraniu na problém nezvládnutej masovej ekonomickej imigrácie z tretieho sveta. Je ťažko sa čudovať ľuďom z tých krajín, že zbavení svojho územia a spôsobu života, tyranizovaní Západom inscenovanými vojnami a teroristami, idú do Európy. Samozrejme, ani vinníkom sa nemožno čudovať, že sa snažia zo svojej šlamastiky vykrútiť. Ale už vôbec nie je dôvod sa čudovať Východoeurópanom, že veľmi jasne rozpoznávajú podstatu tejto hry a vinníkom odkazujú, nech si kašu, ktorú si navarili, pekne sami aj zjedia.

Zisky patria Západu, vina má byť spoločná?

Teraz je tu ďalší pokus nanútiť nám pravidlá, podľa ktorých by sme sa so Západom mali podeliť o ich migrantov. Zdôraznime to slovo: to sú ICH migranti. Sú živými pripomienkami ICH koloniálnej minulosti a neokoloniálnej súčasnosti, a tiež ich „starostlivosti“ o schengenskú hranicu. Títo migranti, to sú z veľkej väčšiny ľudia, ktorí chcú prísť do ICH západného kolonialistického raja potom, ako im ONI rozvrátili, vycicali, vojensky rozbili ich krajiny. Východná Európa s ničím z toho nemá nič spoločné: tu nie sú ani vinníci, a ani ten raj, po ktorom prišelci túžia.

Je nad slnko jasnejšie, čo politici v západnej časti Európy chcú: zatiahnuť nás do svojho problému, pošpiniť nás svojou vinou. O zisky sa deliť nechcú, o dôsledky svojho rabovania, o zodpovednosť za svoje minulé aj súčasné hriechy áno, presne to by chceli. To je odjakživa podstata ich morálky, to je skutočná esencia toho „partnerstva“, ktoré zhmotnili do veľríše Európska únia, aby mohli lepšie realizovať svoje svetovládne plány.

Už niet dôvodov, prečo by sme mali mať hranice, identity, svoje vlastné záujmy, už niet dôvodov, prečo naši predkovia tisíce rokov s nasadením životov bránili svoje územie pred rôznymi nájazdníkmi spoza hraníc – už je iba všeobjímajúca láska kolektívneho multi-kulti európanstva. Toto nám vo svojich bohorovných vystúpeniach naznačujú bruselskí veľkovezíri. A kto si dovolí to spochybniť, toho označia za spiatočníka, xenofóba, rasistu a v podstate zločinca.

Návrh nového spoločného európskeho migračného paktu, predstavený Európskou komisiou koncom septembra, má mierumilovne a kompromisne vyzerajúcu fasádu. Tá má cielene ukryť a zahmlievať tú istú jednoduchú podstatu, ako odmietnutý predošlý návrh: obyčajný podlý a zákerný, tak typicky západný pokus oklamať, podviesť, zneužiť, zatiahnuť nevinných do špinavej hry.

Hlavná zbraň: informačné mútenie vody

Rozvrat krajiny zvnútra je možný len vtedy, ak nastane rozvrat myslenia jej obyvateľov. Médiá, ktoré na tom cielene pracujú, sa nás snažia presvedčiť o nenahraditeľnosti masovej imigrácie kultúrne, nábožensky, civilizačne nekompatibilných ľudí pre budúcnosť Európy, hoci masové invázie a s nimi spojená etnická aj kultúrna genocída nikdy v histórii nepriniesla ľuďom v ich krajine nič pozitívne, ale iba skazu.

Brusel sa navonok tvári, že sa snaží masovú migráciu obmedzovať, hoci v skutočnosti, keby o to vládcovia Európy mali naozaj záujem, nič by nebolo jednoduchšie – dalo by sa to vyriešiť zo dňa na deň. Opierajúc sa o absurdný výklad medzinárodných ľudskoprávnych zmlúv (ako keby ich inokedy, keď ide o ich veľmocenské záujmy, politici západných veľmocí brali vážne) robia všetko pre to, aby nemohla byť schengenská hranica skutočne a efektívne chránená, a aby nedajbože nebol migračný biznis prevádzačov a mimovládok aj s výlovom migrantov pár kilometrov od líbyjských brehov narušený.

A preto je celá tá maškaráda okolo najnovšieho projektu „spoločnej“, čiže centrálne riadenej európskej migračnej politiky len odporným politickým divadlom, ktoré by bolo namieste odmietnuť aj s primeraným komentárom. Na ten totiž stále máme právo, nech by sa veľkomožné panstvo akokoľvek pohoršene pozeralo, ako si dovoľuje päťmiliónový chudobinec z periférie otvárať ústa. Rečnícka otázka však znie, či môžeme od našej momentálnej vrchnosti očakávať aj niečo iné, než poslušné zrazenie opätkov s odpoveďou „Yes, sir!“

V čom je podstata podvodu?

Finta spočíva v tom, že členské krajiny majú dostať možnosť voľby. Vyzerá to pekne, kompromisne. Že prijatím tejto hry sa členské krajiny zaviažu k povinnej voľbe medzi dvomi neprijateľnými možnosťami, ktoré obe v konečnom dôsledku sú rovnaké, to je detail, ktorý si všimnete až na druhý pohľad – a to je práve to, čo veľkej časti verejnosti nie je cez veľké mediálne kanály dopriate.

Členská krajina si bude môcť vybrať formu povinnej solidarity: buď migrantov k sebe prijme a dostane úplatok 10 tisíc eur, alebo ak ich nebude chcieť, tak ich kľudne môže vyhostiť. Vyhostiť? No áno! Hm, poviete si, tak potom to je predsa v pohode, budeme teda mať situáciu pod kontrolou, tak prečo takúto ponuku neprijať?

Nuž, pre tri veci. Po prvé, členská krajina len samotným prijatím tohto diktátu v oblasti, ktorá doposiaľ patrila do jej suverénnej pôsobnosti, mlčky uznáva právo Bruselu si prisvojiť rozhodovacie právomoci v tejto sfére – a to je presne to, po čom bruselskí byrokrati tak veľmi túžia, pretože to je jeden z posledných dôležitých pilierov držiacich ešte národné štáty v čiastočne suverénnej pozícii voči eurocentrále.

Po druhé, ak si členská krajina zvolí možnosť „migrantov vyhostiť“, bude to v praxi znamenať nasledovné: krajina si dotyčných migrantov za účelom vyhostenia prevezme a kým ich nevyhostí, tak ich bude musieť opatrovať. Bude tiež znášať všetky náklady za ich opateru a vyhostenie. Vyhostenie bude možné jedine pri dodržaní všetkých príslušných medzinárodných a európskych smerníc a paktov. Reálne to asi bude o tom, že migranti, ktorých bolo možné vyhostiť, tí už vyhostení boli a u tých ostatných to bude z veľkej väčšiny problém. Čiže výsledok bude viac či menej ten istý, ako keby sme si ich rovno prevzali, rozdiel bude iba v tom, že pri voľbe B nedostaneme bonus desaťtisíc eur na migranta. Bingo.

A po tretie, Európska komisia do svojho návrhu vpašovala ešte jeden medový motúz: podpis takéhoto paktu by členské krajiny nezaväzoval k povinnému prerozdeľovaniu migrantov. Super, nie? No, teda vlastne… s jednou výnimkou. S výnimkou krízovej situácie. Ale kto povie, kedy je krízová situácia? Situácia v Malmö alebo na parížskych predmestiach ešte nie je kritická? Tu je nad slnko jasnejšie, že ak by Slovensko ten pakt podpísalo, tak Brusel už bude mať v rukách páku, ktorou ich sem skôr alebo neskôr pošle – lebo kríza.

Prečo nesmú byť kvóty v tejto, ani žiadnej inej podobe prijaté

To, čo nám Európska komisia „ponúka“ ako nejaký pokus o hľadanie nového, kompromisného riešenia, je v skutočnosti iba bezočivá snaha opiť nás rožkom. Od samotného začiatku nešlo o nič iné, než o cielený zámer zobrať nám právo brániť sa kolonizácii vlastnej krajiny ľuďmi, ktorí tu začnú postupne pripravovať pôdu pre to, aby sa – samozrejme, nie hneď, až o veľa rokov – Slovensko zmenilo na krajinu, ktorá už nebude domovom slovenského národa, ale multikultúrneho mixu. A ešte neskôr, o mnoho rokov neskôr, súčasťou inej, nám celkom cudzej civilizácie s jej náboženstvom a kultúrou.

Západní politici držia migráciu pod akou-takou kontrolou, pretože sa boja hnevu domáceho obyvateľstva. Keby EÚ prijala nejaký systém povinného prerozdeľovania migrantov, ich presunom na východ by sa Západu dočasne „uľavilo“, čo by mohlo viesť opäť k náladám „my to dokážeme“. Len ak nebudú mať šancu posielať migrantov niekomu inému, budú nútení sa na hraniciach správať aspoň čiastočne zodpovedne.

Pre Európu do budúcnosti niet iného riešenia, než mať hranice a bezodný prúd migrantov z tretieho sveta pod efektívnou kontrolou. Žiaľ, to je niečo, čo sa v centrálnych inštitúciách EÚ, nenapraviteľne nakazených nepríčetným liberalizmom a multikulturalizmom, dnes absolútne nenosí. Jediným akým-takým ostrovom zdravého rozumu bývala skupina V4 plus Rakúsko a prípadne občas nejaký ďalší rozumný hlas – s každými ďalšími voľbami sa však situácia mení.

Vlastne, o čom tu je reč? Veď bezpodmienečné zachovanie demokratickej možnosti občanov rozhodovať o tom, kto bude žiť v ich krajine, to by predsa mala byť samozrejmosť, o ktorej by nemalo byť ani možné vyjednávať!

V najbližších týždňoch sa majú stretnúť ministri vnútra členských krajín, aby dali „paktu“, ktorý predložila Európska komisia, zelenú. Dokáže vôbec niekto v Bruseli povedať veci tak, ako naozaj sú? A nájde sa v Európe vôbec ešte sila, ktorá bude počúvať hlas zdravej sebazáchovy a zdravého rozumu?

Ivan Lehotský