Mediálny džihád má po Ficovi a Kotlebovi nový cieľ – Borisa Kollára

Bratislava 8. marca 2020 (HSP/Napalete/Foto:SITA-Martin Medňanský)

Ešte nebola ani vymenovaná nová vláda, nie je ani jasné, kto všetko vo vládnej koalícii bude či nebude a kto bude zastávať aký post. A už sa na Slovensku dejú veci! Pokiaľ bol ešte prednedávnom na Slovensku verejným nepriateľom číslo jeden predseda Smeru Robert Fico a v tesnom závese za ním Marian Kotleba z ĽS Naše Slovensko, po voľbách sa situácia radikálne zmenila

Redaktori denníka SME začali tentoraz brúsiť svoje perá proti lídrovi Sme rodina Borisovi Kollárovi. Voči nemu má výhrady aj predseda strany Za ľudí Andrej Kiska. Kollár je teraz vraj mafián, ktorý by poškvrňoval slovenskú politiku. Akoby v prípade osoby Andreja Kisku bolo všetko v poriadku…

No nezostalo len pri mediálnej masáži. Skupinka ľavicových liberálov, známa hysterickými protestmi a rétorikou o tzv. antifašizme, tentoraz vytiahla do boja s tézou, že našej spoločnosti hrozí „nebezpečenstvo plazivej fašizácie“.

To vraj preto, lebo „v parlamente budú sedieť náboženské fundamentalistky a fundamentalisti, ktorí sa už v minulosti dokázali pri presadzovaní svojich ultrakonzervatívnych zákonov spojiť s fašistami a nacionalistami“. A proti tomu aktuálne chystajú protest, ktorý sa má uskutočniť na Námestí SNP v Bratislave.

Ďalšie ich rétorické perličky asi ani nemá zmysel spomínať. Podstatné je však upozorniť na identitu a pozadie týchto ľudí. Denník S informoval, že za plánovanou demonštráciou stoja tri facebookové stránky, kontrolované ľavicovým aktivistom Robertom Mihálym. Stránka tiež pripomína Mihályho prepojenie s mimovládkou Inštitút ľudských práv či s tzv. antifašistickými demonštráciami.

Ultraliberálne skupinky na Slovensku vskutku majú na svoju zlosť dobrý dôvod. Ich favorit, koalícia PS/Spolu, tesne nepreliezol do parlamentu. Boli však, naopak, zvolení rozmanití konzervatívni poslanci predovšetkým pod vlajkami OĽaNO, Sme rodina a ĽSNS. Dve z týchto strán sa dokonca majú podieľať na vládnej moci.

Sklamaniu týchto aktivistov je teda možné rozumieť, ťažšie však môžeme pochopiť ich neskutočne militantné vyjadrenia. Veď oni sami, ako to, koniec koncov, ukázali aj voľby, tvoria v rámci Slovenska vyslovene okrajovú názorovú menšinu! Často sa v našich končinách spomína slovo „extrémista“ a obvykle je mierené na pronárodne orientovaných ľudí.

Nesedelo by však takéto označenie viac na ľudí, ktorí namiesto akceptovania výsledkov volieb a kultivovaného predkladania legitímnych požiadaviek doslova burcujú proti časti ešte nesformovanej vládnej koalície? Nemusíme pritom spomínať len osobitne túto skupinu neomarxistických fanatikov.

Nemali by sme zabúdať ani na liberálne médiá, ktoré sa po voľbách, pochopiteľne, nikam nevytratili. Z verejného diania však ustúpila strana Smer-SD Roberta Fica, a tak sa mediálni manipulátori pustili do úplne nového boja. Ako sme už spomínali, najnovšie útočia na Borisa Kollára ako na „mafiána“.

Je však zrejmé, že viac než jeho pochybné kontakty z minulosti im prekáža jeho antiglobalistická hodnotová orientácia, ktorá sa prejavila aj vo výbere jeho zahraničných politických partnerov (sú nimi okrem iných Matteo Salvini či Marine Le Penová).

Novému novinárskemu a aktivistickému „džihádu“ sa však určite nevyhne ani designovaný premiér Igor Matovič z hnutia OĽaNO. Ten pritom vzbudil pozornosť svojím vyhlásením, že by mal záujem zriadiť štátny fond na podporu investigatívnej žurnalistiky. Povedzme si pravdu – samotný Igor Matovič bol doposiaľ viac investigatívnym novinárom než politikom.

Médiá a zahraničné mimovládky mu však konzervatívne elementy v jeho rodiacej sa koalícii sotva odpustia. Doteraz sme boli zvyknutí na súboj Smer verzus liberálne médiá. Nová politická situácia nám prináša aj novú „partiu“, ktorú tentoraz namiesto Roberta Fica bude hrať Igor Matovič.

Bude veľmi zaujímavé sledovať tento zápas. Pritom by sme nemali za automatického víťaza považovať médiá a s nimi spätých liberálnych aktivistov – lebo, ako sme videli, boli to práve tieto sily, ktoré vo voľbách utrpeli nepríjemnú porážku.

Ladislav Kováčik

Článok pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk