Dvadsaťpäť rokov po „nežnej“ revolúcii môžeme pozorovať aj na Slovensku mnohé trendy, ktoré sa plíživo, sofistikovane a systematicky vtierajú do spoločnosti. Každému je ako na podnose servírovaný presný opak toho, čo je v zhode s rozumom: nezrelým deťom – sexuálna výchova (veď predsa to budú raz potrebovať), ľuďom v zrelom veku – antikoncepcia (veď treba budovať kariéru, na deti je ešte čas), ľuďom, ktorí omylom počali – potrat (veď je to iba prerušenie tehotenstva), ľuďom, ktorí už nemôžu mať deti – umelé oplodnenie (veď je to právo mať dieťa za každú cenu), heterosexuálom – voľné vzťahy a promiskuita (veď načo sa viazať stredovekým inštitútom manželstva a žiť v usporiadanej rodine), homosexuálom – manželstvo (veď aj oni chcú byť manželia aj keď je to trochu „stredoveké a tmárske“ a vychovávať deti aj keď ich nemôžu splodiť), ľuďom trpiacim a starým – eutanázia (veď je to taká sladká, milosrdná a hrdinská smrť, načo sa tu trápiť).

Môžeme vnímať tieto trendy ako oddelené javy ale keď sa na to pozrieme celostne, môžeme v tom vidieť sofistikovaný útok na zdravie a život jedinca, rodiny, celej spoločnosti.

Príčina – strom

Príčina a podstata je však niekde úplne inde. Je ňou neomarxizmus. Ľudia na Slovensku už majú skúsenosť, lebo zažili takýto marxistický sociálny experiment, ktorý skončil totálnym krachom – socializmus. Drvivá väčšina ľudí celých 40 rokov trpela, bola prenasledovaná, obmedzovaná, vyhadzovaná z práce a gniavená za svoje názory a presvedčenie. Stala sa z nej „stratená generácia“.

Ako to začalo? Kulisou je 19. storočie so svojou prudkou industrializáciou, ktorá premieňa spoločenské štruktúry. Nastáva rozvoj vied – sociológia, psychológia, Darwinova teória, Heglova dialektická metóda. Na scénu prichádza K. Marx so svojou filozofiou – dialektického materializmu. Existuje iba hmota a jej vývoj, kľúčový je boj medzi proletariátom – vykorisťovaným a buržoáziou – vykorisťovateľom. Náboženstvo, morálka, kultúra sú iba prebytočnou nadstavbou. Majú slúžiť cieľu – celosvetovej komunistickej revolúcii. Marxova filozofia je dieťaťom vtedajšej doby. Je potrebné pripomenúť, že K. Marx nebol žiaden proletár, ktorý by pracoval 16 hodín denne v továrni. Mal čas a peniaze na svoje premýšľanie a snívanie (oženil sa s grófkou von Westphalen, pochádzajúcou z pruskej aristokracie, jej brat a nový Marxov švagor bol minister vnútra vtedajšieho Pruska!, neskorším mecenášom bol Engels). Takisto jeho ideoví nasledovníci – marxisti boli často salónni filozofi a spisovatelia, ktorí v teple a bezpečí snívali a písali o revolúcii. Snívali o celosvetovej komunistickej revolúcii, ktorou vykorisťovaný proletariát zmetie nenávidenú buržoáziu a premení štruktúry spoločnosti.

Smola bola v tom, že ako čas bežal, neprichádzala žiadna celosvetová revolúcia. Vykorisťovaný proletariát pri zlepšených podmienkach sa s radosťou stával strednou triedou. V Rusku a iných krajinách boli pokusy preto násilím uchopiť moc (boľševická revolúcia v Rusku, puč v Nemecku, Slovenská republika rád…). V Rusku sa to v roku 1917 žiaľ podarilo skupine boľševikov zoskupených okolo ďalšieho salónneho teoretika V. I. Lenina (v rokoch 1909-1912 žil s N. Krupskou v byte v jednej z lepších štvrtí v Paríži). Začalo obdobie budovania „svetlých zajtrajškov“, ktoré stálo milióny životov a mnoho utrpenia.

Napriek tomu na Západe stále nenastávala toľko vytúžená revolúcia. A tak v roku 1923 vzniká vo Frankfurte nad Mohanom Inštitút marxizmu, neskôr premenovaný na Inštitút pre sociálny výskum a známy ako Frankfurtská škola. Založili ju členovia nemeckej komunistickej strany. Významní predstavitelia: M. Horkheimer, T. Adorno, E. Fromm, W. Reich, H. Marcuse. Svoju kritickú teóriu stavajú na Marxovi a Freudovi. Keďže proletariát sklamal a zmena spoločenského poriadku nebola možná viditeľnou a rýchlou revolúciou, tak sa orientovali na kultúrnu revolúciu v spoločnosti – pomalú, postupnú a nebadateľnú. Kritizovali kultúru a kultúrne pojmy, pričom cieľom bol rozklad kapitalistickej spoločnosti a kresťanstva, ktoré ako si mysleli, chráni štruktúru spoločnosti. Je len zrejmé, že ich diela a aktivity boli militantne materialistické, ateistické, antiteistické, bojujúce proti kresťanstvu a poriadku kapitalistickej spoločnosti. Ich myšlienky ovplyvnili a inšpirovali celú plejádu ďalších autorov: neomarxistov, štrukturalistov, anarchistov, feministiek, post marxistov a iných. Dnes zbierame ovocie ich úsilia.

Je len udivujúce, že dnes, v 21. storočí, po historických skúsenostiach s marxizmom a neomarxizmom a s novodobými vedeckými poznatkami, existujú ľudia, ktorí nekriticky a fanaticky zastávajú tieto pozície. Budovať svoju argumentáciu a tézy na vede 19. storočia a chybných videniach sveta a reality je spiatočníctvo ako vyšité. Preto používajme zdravý a kritický rozum, nenechajme sa oklamať. Hľadajme pravdu a rozlišujme.

Marián Bednár