Bratislava 8. decembra 2022 (HSP/Foto: Pixabay)
Pamätáte si na slová Veroniky Remišovej, a myslela ich úplne vážne, že korupciu sme do EÚ zaniesli my? To sebabičovanie, sebaodsudzovanie slovenských politikov niekedy zachádza až do absurdností. Ale ak si uvedomíme, že to nikdy nevyústi do sebaoznámenia a vždy z toho vychádzajú Slováci ako tí zlí, je v tom jasne vidieť politický nástroj. Ide o citové vydieranie a manipuláciu. Využíva sa hojne
Ako prvý prípad na ilustráciu Draxler uvádza aktuálny prípad z Veľkej Británie: “Práve tam preberajú kšefty členky hornej snemovne Michelle Moneovej,” píše Draxler, “ktorá na dodávkach ochranných pomôcok štátu počas pandémie zarobila 29 mil. libier. (A to ešte tvrdo lobovala aj za firmu svojho manžela pre ďalší kšeft.) Skryte, spomínanú sumu si zaparkovala do trustu v daňovom raji. Prišlo sa na to až nedávno. Pritom nielen toto, ale celý jej príbeh je bizarný – nie veľmi výrazná či chytrá “podnikateľka” so spodným prádlom aj niektorými pochybnejšími kšeftami to cez konexie dotiahla až na barónku a členku Snemovne lordov. Aj jej kšeft ale bledne popri iným, ktoré sa podarili počas pandémie. Asi najneuveriteľnejší je príbeh trasovacieho systému pre potreby verejného zdravotníctva. Stál 37 miliárd libier (áno, naozaj toľko) a v zásade nakoniec nikto nepotvrdil, že by to malo nejaký výraznejší efekt. Systém do života uvádzal Matt Hancock, ako vtedajší minister zdravotníctva, čo je človek, pri ktorom sa chytáte za hlavu, kedykoľvek má nejaké verejné vystúpenie. Aj si z neho inteligentnejší Briti zvykli veľmi často robiť srandu. Ale tá sranda niečo stála: 37 miliárd. Vláda nakoniec radšej rovno zrušila celú agentúru, Public Health England, ktorá okrem iného zastrešovala práve tento systém. Korupcia či, povedzme to širšie a diplomatickejšie, proste zvláštnejšie transakcie na vládnej úrovni v Londýne, sú väčšinou relatívne sofistikované v zmysle, že málokto niekam chodí s batohom plným bankoviek. Aj keď aj to sa deje. Asi najbizarnejšie bolo skryté video s bývalou manželkou princa Andrewa, ako doslova slintá práve nad kufríkom bankoviek ponúkaných za jej “lobing”. A nedávno sa preberalo, ako princ Charles zobral 2 a pol milióna libier pre svoju charitu od bývalého premiéra Kataru. Doslova v kufri a batohoch (len to niekto nespokojný neskôr naňho “praskol”). (Aj ja som počas svojho pôsobenia v Británii mal ponuku pracovať na jednom doslova “odrbávačskom” projekte, kde sa mal s pomocou člena kráľovskej rodiny robiť nejaký zbytočný multikultúrny festival čisto s cieľom povysávať verejné zdroje, ale odmietol som.)”
Naše povestné igelitky s bankovkami teda nie sú v Európe nijak vytŕčajúce. Skutočne veľké kšefty sa však podľa Draxlera aj tam robia sofistikovanejšie: “Naozaj veľké kšefty sa robia cez rôzne outsourcingy (stačí si naštudovať notorickú firmu s názvom Capita) a nákupy služieb. Politici potom nedostávajú žiaden cash, ale posty v súkromnom sektore, ktoré im dohodia milióny (alebo, na úrovni ľudí ako Blair, Cameron, zrejme aj Clegg, desiatky miliónov). (Na okraj: v jednom článku, ktorý som pred časom písal ako odpoveď na nejakú domácu kritiku slovenskej digitalizácie, som uviedol čísla, aké obrovské objemy sa preplachujú cez vládne digitalizačné projekty v Británii, vrátane školských, niekedy s veľmi otáznymi parametrami.) Alebo aj, ako som spomínal minule: hlavným rečníkom na mojej promócii bol človek, ktorý predsedal jednému z najväčších korporátnych korupčných programov v histórii krajiny. Bolo to v Nemecku (tam som absolvoval prvú univerzitu) a išlo o prezidenta Siemensu, ktorý po vypuknutí škandálu odstúpil. Ale nežije sa mu nijak zle.”
V Európe známy, u nás však zamlčiavaný prípad možno viacerých prekvapí. Tých, ktorí si vyhľadávajú informácie aj z alternatívnych zdrojov, však nie: “Možno v tejto súvislosti, mimochodom, stojí za pripomenutie pôsobenie dnešnej predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej na poste ministerky obrany Nemecka. Za roky 2015 a 2016 ministerstvo zaplatilo 250 miliónov eur externým konzultantom za rady, ako má reorganizovať svoje procesy (najviac sa nacucali americké firmy McKinsey a Accenture). Niekoľko opozičných poslancov iniciovalo parlamentný výbor na vyšetrovanie, aj sa poukazovalo na to, ako sa konzultačné kontrakty rôzne zakrývali, aby neboli také viditeľné, ale nakoniec išlo všetko do stratena. Rady za 250 miliónov.”
Poukazovanie na korupciu u nás s tým, že je to slovenská špecialita, sa stalo súčasťou politického boja. V skutočnosti nijako nevynikáme, nemala by to byť jediná téma v politickom ringu. Draxler k tomu píše: “Takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Prečo to píšem? Vôbec nie ako ospravedlnenie domácej slovenskej korupcie. Aj mne osobne lezie mnoho aspektov nášho domáceho šafárenia silne na nervy a rád by som za to niektorých pozatváral. (A raz na to hádam aj dôjde.) Ale problém je ten kontext. Keď sa ľuďom, aj nepriamo, tlačí, že len my, tu, sme tí zlí. A ono to naozaj veľa ľudí takto naivne berie. Ja to pravidelne v diskusiách zažívam – nejakí ťažko naivní ľudia ma presviedčajú, ako by inde také veci, ako tu neboli možné, “v Británii by okamžite za to niekoho zavreli” a podobné nezmysly. Ale kdeže! Chytia tých menej šikovných. A zavierajú veľmi málokoho (napríklad v Británii za korupciu nezavreli nikdy žiadneho politika). A sú aj drsnejšie veci. Zakrývanie rôznych sexuálnych predátorov, ktorí majú mocné krytie (v Británii napríklad pedofil Jimmy Saville, ale aj hneď vedľa, vo Francúzsku, sa roky hovorí o všelijakých sexuálnych radovánkach mocných, ktoré sa len občas začnú naozaj pretriasať, ako napríklad v prípade D. Strass-Kahna a orgií, ktoré preňho jeho známi organizovali, s prostitútkami, a teda podľa francúzskych zákonov nelegálne, ale dlhé roky to pri takto mocnom mužovi nikto neriešil).”
Tvrdenie, že my sme tí najhorší v Galaxii, a ak nie v Galaxii, potom isto na Zemi, a ak nie na Zemi, tak určite v Európe, podľa Draxlera “… prispieva k veľmi naivnému videniu sveta (vrátane toho, ako sa máme my správať napríklad k politikom iných krajín). A hlavne, čím radostnejšie sa konzumujú príbehy o údajnej aj reálnej korupcii, tým menej sa diskutuje o tom, čo vlastne krajina reálne potrebuje. My by sme totiž naozaj mali konečne riešiť veci, ktoré krajine chýbajú. A je toho strašne veľa. A áno, v rámci toho vyčistiť verejný priestor od neefektívneho míňania peňazí, či už je priamo korupčné alebo “len” hlúpe (vo výsledku je to jedno). Ešte raz: najhoršie na celom príbehu o “najskorumpovanejšej krajine” v EÚ (a to naozaj nie sme) je, paradoxne, to, že je to úplne neproduktívne. Lebo viera, že “len stačí, aby politici prestali kradnúť” je jedna z najhorších, najtoxickejších vecí v našej politike. Jej výsledkom je presne to, čo tak často vidíme: voľme si hocijakého chmuľa, hlavne, nech veľa vykrikuje o tom, že je veľa korupcie. To určite pomôže. Nepomôže. Na riadenie krajiny toho treba oveľa, oveľa viac.”
Takže “Nekradneme, pomáhame!” z toho potom vychádza ako tá povestná mrkvička zavesená pred nosom naivného somára, ktorý ťahá káru žiadaným smerom…