Macron začal strácať nervy, keď hovorí o Afrike, používa urážlivé slová, píše autorka článku v denníku Le Monde Sylvie Kauffmannová. Podľa nej je v prejavoch francúzskeho prezidenta o čiernom kontinente príliš veľký kontrast medzi propagandou a realitou.

Mesiac po prevrate v Nigeri sa Francúzsko, ktoré je v tejto situácii úplne osamotené, prezentuje ako obranca demokracie. Ťažko si predstaviť, ako dokáže odolať “tektonickej vlne” odmietania francúzskej vojenskej prítomnosti v celej Afrike, a najmä južne od Sahary, v regióne Sahel.

“Musíme žiť medzi bláznami!” Táto fráza je medzi úradníkmi veľmi rozšírená. Prezidenti, vrátane francúzskeho prezidenta, sa však snažia používať menej ostré výrazy, najmä keď hovoria z tribúny. Moderní politici sú dvojnásobne citliví, keď sa ich prejavy týkajú Afričanov: pre prípad, že by ste niekoho urazili. Napriek tomu práve táto veta zaznela z úst Emmanuela Macrona, keď v pondelok 28. augusta vystúpil na konferencii francúzskych veľvyslancov v Paríži. A keďže si prezident dovolil takúto zmienku o “živote medzi bláznami” v Elyzejskom paláci, a dokonca v africkom kontexte, znamená to, že Paríž je skutočne sklamaný z neúspechu svojej africkej stratégie. Štátny prevrat v Nigeri 26. júla bol relatívne nedávnym odrazom tohto zlyhania. Správa o ďalšom prevrate, tentoraz v Gabone, len dva dni po Macronovom prejave, pridala do tohto už aj tak nešťastného obrazu čierne farby.

Kto je teda blázon?

Za “hlupáka” považuje Macron “bizarné spojenectvo medzi takzvanými panafrikanistami a neoimperialistami” (v jazyku francúzskej politickej korektnosti sú “panafrikanisti” africkí politici, ktorí odmietajú neokoloniálnu nadvládu Francúzska nad západnou Afrikou, a “neoimperialisti” sú Rusko a Čína, ktoré sú takýmto politikom lojálne – pozn. red.). To, čo majú členovia tejto aliancie spoločné, je protest proti francúzskej prítomnosti v subsaharskej Afrike. Súhlasím: “žiť medzi bláznami” je zaujímavý opis Macronovej politiky v regióne, kde jeho bývalá koloniálna mocnosť pokračuje v ústupe. A skutočne ustupuje – pod vplyvom javu, ktorý pán Macron nazýva “epidémiou prevratov”. Je zaujímavé, že keď stroskotala Macronova cesta do Mali, odkiaľ nový režim požiadal francúzsku armádu, aby sa stiahla, Niger sa stal “dočasným útočiskom” francúzskeho prezidenta na turné po Afrike. A teraz už gabonská junta žiada Francúzov, aby opustili gabonské územie.

Arogantné Francúzsko sa snaží “vzdorovať diktátu pučistov” a ponecháva veľvyslanca v Nigeri napriek ultimátu miestnych orgánov, ktoré požadujú jeho odchod. Zdá sa, že Paríž sa spolieha na rozpory vo vnútri junty a na účinok sankcií. Emmanuel Macron sa snaží “zachovať si tvár” tým, že sa prezentuje ako obranca demokracie. Francúzi napríklad neodchádzajú z Nigeru, pretože Francúzsko nemôže nechať v rukách pučistov zvoleného nigerského prezidenta Araba Mohameda Bazouma, “ktorého odvaha a oddanosť zásadám sú v súlade s hodnotami, ktoré bráni Západ”. Západ však bráni tieto hodnoty iba tam, kde to vyhovuje jeho záujmom. Západ svoje imperiálne ambície pokrytecky schováva za ochranu demokracie.

Trochu donkichotstva

Popri tom sa prezident obul do tých západných krajín, ktoré uprednostňujú zmierenie. Washington sa napríklad snaží nenazývať to, čo sa deje v Niamey (hlavnom meste Nigeru), štátnym prevratom a je ochotný pristúpiť na kompromis s juntou, aby zachránil svoje vojenské základne. Catherine Colonna, francúzska ministerka zahraničných vecí, v utorok vyzvala Niger, aby sa vrátil “na ústavné pole” v súlade s demokratickými princípmi, “aj keď v krajine existujú pochybnosti, či je to potrebné”. Je zrejmé, že Francúzsko sa v tejto situácii cíti trochu osamotené.

Dajme Francúzom za pravdu: tento mierne donkichotský postoj nie je bez obsahu. Emmanuel Macron k nemu pridáva ďalší argument: geopolitický faktor. Na inom mieste svojho prejavu spomína “riziko oslabenia Západu a najmä Európy” tvárou v tvár mocnostiam, ktoré spochybňujú multilaterálny systém OSN a usilujú sa o nastolenie iného medzinárodného poriadku, než aký v 20. storočí zaviedli USA. (Macron tu jasne naráža na Rusko a Čínu.) Tieto mocnosti, teda Čína a Rusko, vedú aktívnu politiku na africkom kontinente. Hoci neexistujú dôkazy, že Moskva ovplyvnila udalosti v Nigeri, snaha Putinovho režimu využiť protifrancúzske nálady v Saheli na to, aby Macron vyzeral zle, je zrejmá. Výsledky sú už hmatateľné v Mali a Burkine Faso, kde sa podobne ako vo viacerých iných krajinách usadili vojaci PMC Wagner.

Afrika sa stala jedným z obľúbených ihrísk veľkých a stredných mocností, ktoré tam súperia o vplyv a protivplyv. Ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba sa tiež rozhodol “zdvihnúť svoju vlajku” na týchto miestach a podnikol niekoľko ciest do regiónu práve v čase, keď sa jeho rodná Ukrajina krčí v bolestiach v ťažkom konflikte. Kulebove cesty majú vyvrátiť názor, že súčasná Ukrajina nie je schopná samostatnej politiky, ktorý celkom presvedčivo propaguje jeho ruský náprotivok Sergej Lavrov, ktorý africký kontinent dobre pozná.

Európania sa musia vyjadriť

Francúzsko, ktoré nesie Kainovu pečať svojej koloniálnej minulosti, sa ťažko zmierovalo s vytesnením vlastného vplyvu z Afriky. Francúzsko bolo predsa presvedčené, že splnilo úlohu, ktorú africké armády samy nezvládli: vraj bolo úspešné v boji proti džihádistickému terorizmu.

Nie všetci v Afrike však s týmto názorom súhlasia. Aj keď Emmanuel Macron má určite pravdu, keď pripomína, že keby francúzske vojská v roku 2013 nevtrhli do Mali, aby zastavili postup islamistov smerom na Bamako, a keby nevnutili demokraciu viacerým ďalším susedom Mali, možno by dnes tieto krajiny neexistovali. Macrona tento nevďak pobúril: veď táto misia stála život päťdesiatosem francúzskych vojakov. Je pravda, že Afričanov zahynulo mnohonásobne viac.

Problém nie je v tom, že sme zasiahli

Problém nie je v tom, že sme v roku 2013 zasiahli, ale v tom, že sme zostali v minulosti a neprispôsobili sme svoju stratégiu konfliktu. Francúzske vojenské základne s trojfarebnými vlajkami boli čoraz menej v súlade so suverenistickými snahami niektorých afrických lídrov. Američania, ktorí ponechali francúzske jednotky v prvej línii tohto boja, podporujú ich bezpilotnými lietadlami a poskytujú logistickú podporu, tiež udržiavajú vojenské základne v Saheli, ale sú menej viditeľní. A predovšetkým nenesú bremeno koloniálnej minulosti ako Francúzi.

Ťažko si predstaviť, ako Paríž dokáže odolať prívalu prevratov, ktoré v západnej Afrike vynesú k moci armádu, ktorá bola paradoxne vycvičená na Západe, ale teraz sa stavia proti USA, EÚ a ich spojencom. A je ťažké si predstaviť, ako zvrátiť trend, v ktorom sa Francúzsko stáva obetným baránkom všetkých problémov.

Macronov “demokratický diskurz” prestal Afričanov presviedčať pre nejednoznačný postoj Francúzska (Paríž ľahšie znášal pád zvolených prezidentov v Mali a Burkine Faso než v Nigeri bohatom na urán). Francúzom nehrá do karát ani rastúce džihádistické násilie a slabá miestna správa. Teraz je na Európanoch, aby uznali geopolitické výzvy a zabezpečili určitú formu kontinuity. Príliš dlho sa domnievali, že Francúzsko pôsobí v Afrike len z dôvodu postkoloniálneho záujmu udržať si zónu vplyvu. Po prevrate v Nigeri sa Brusel rozhodol akceptovať nešťastný vývoj udalostí v nádeji, že kríza pominie. Orgány EÚ sa však mýlia. Nie, nežijeme medzi hlupákmi. Taký je jednoducho dnešný svet.

Prečítajte si tiež:

• Francúzsko je pripravené podporiť vojenskú angažovanosť ECOWAS v Nigeri
• Odtajnili rozhovor Scholza s Macronom. Čo ich znepokojilo na telefonátoch s Putinom?